ANGLICKO

( 1064 – 1603 )

Po smrti kráľa Eduarda Vyznavača sa kráľom Anglicka stal Harald Godwinsson, ktorý v posledných rokoch Eduardovho života vládol miesto neho. Na anglický trón si však robili nároky i ďalší dvaja čakatelia. Haraldov bratranec, nórsky kráľ Harold a normandský vojvoda Viliam Dobyvateľ, ktorý bol spriaznený s anglosaskou dynastiou Cerdikovcov. V r. 1064 prinútil Viliam Haralda k prísahe, že bude podporovať jeho nárok na anglický trón. Po Haraldovom mocenskom nástupe zahájil Viliam propagandistickú kampaň zameranú na všetky európske dvory a získal súhlas pápeža na inváziu do Anglicka.Nórsky kráľ však Normanov predbehol a vtrhol do Anglicka so svojim vojskom ako prvý, ale kráľ Harald ho 25. septembra 1066 u Stamford Bridge porazil. Po tomto víťazstve sa kráľ Harald dozvedel o normandskej invázii a šiel do boja proti Viliamovi. I napriek početnej prevahe podľahlo Haraldovo vojsko, oslabené predchádzajúcim bojom a dlhým pochodom Viliamovým oddielom v chaotickej bitke u Hastingsu 14.10.1066. Sám Harald v boji padol.

Viliam dobyl nakoniec i Londýn a 25. decembra bol vo Westminstru korunovaný za kráľa. Po víťazstve a korunovácii upevnil Viliam Dobyvateľ svoju vládu, rozdelil majetok padlých alebo vzbúrených Anglosasov medzi svojich normandských barónov a zaviedol gregoriánsku reformu.

Po jeho smrti nastúpil na anglický trón jeho syn Henrich I.

Po smrti Henricha I., najmladšieho syna Viliama Dobyvateľa, vymrel normandský vládnuci rod. V Anglicku sa začala krvavá občianska vojna o nástupníctvo na trón.

Za kráľa nebol korunovaný maloletý vnuk Henrich, ale jeho synovec Štepan z Blois. Henrich I., ktorý zostal bez mužských potomkov, vyhlásil r. 1128 následníkom trónu svoju dcéru Matildu a vydal ju za Geoffroie Plantageneta, šľachtica z Anjou. Z tohoto manželstva sa narodil syn Henrich. Matilda sa pokúšala presadiť nárok svojho syna na trón v boji proti Štepánovi z Blois. Trvalo však skoro 18 rokov, kým Štepan z Blois uznal nároky Henricha II. na trón a kým mohla na anglický trón nastúpiť dynastia Plantagenetovcov.

Pretože Plantagenetovci zároveň vlastnili rozsiahle územia v západnom Francúzsku (Anjou, Maine), vznikali tak predpoklady pre nové stretnutia medzi francúzskymi a anglickými kráľmi. Henrich II. Plantagenet (1154 – 1189) vládol i západnému a juhozápadnému Francúzsku a bol najmocnejším vazalom francúzskeho kráľa. V roku 1171 dobyl Írsko a rozšíril svoju právomoc i na Škótsko a Wales.

Po jeho smrti za vlády Richarda I. Levie srdce (1189 – 1199) a Jána Bezzemka (1199 – 1216) začali rozpory medzi kráľom a šľachtou, vyostrili sa vzťahy s Francúzskom, čo vyústilo do vypuknutia storočnej vojny.

Vnútorné i zahraničné problémy donútili anglického kráľa Jána Bezzemka, aby pristúpil ku kompromisnému riešeniu sporov medzi ním a anglickými barónmi. Privilegión Magna charta libertatum z r. 1215 zaručil v 61 článkoch ich výsady. Po formálnej stránke tvorilo ustanovenie tohoto kráľovského privilégia skutočnú zmluvu medzi kráľom a šľachtou a došlo k nej po dlhotrvajúcich jednaniach u Runnymede v kniežatstve Surrey.

Okrem iného Magna charta zabezpečovala :

- kontrolu kráľovskej súdnej právomoci,

- stanovenie práva (každý slobodný občan nesmie byť ľubovoľne prenasledovaný, súdený môže byť len sebe rovným a podľa zemských zákonov),

- kontrola kráľovskej moci výborom 25 barónov,

- právna istota pre ostatné skupiny obyvateľstva (ochrana sedliakov, mešťanov),

Ústupky kráľa voči šľachte na základe potvrdzovania starých práv boli dôsledkom vnútornej slabosti ústrednej moci. V konflikte s pápežom Inocencom III. sa musel Ján Bezzemok ponížiť a v r. 1213 prijať Anglicko jako pápežské lono a po porážke u Bouvines (1214) stratil až na Gaskonsko a Akvitániu všetky anglické dŕžavy vo Francúzsku.

V roku 1258 musel Henrich III. vydať nespokojnej a búriacej sa šľachte tzv. „oxfordské privilégium“, ktoré znamenalo významné obmedzenie kráľovskej moci (15 barónov v úlohe radcov kontrolovalo kráľa a správu štátu).

Henrich III. sa spojil s francúzskym kráľom Ľudovítom IX. a pápežom a prehlásil dodatočne dohodu za neplatnú. Potom došlo ku krvavej domácej vojne.

Povstalci pod vedením Šimona z Motfortu najskôr nad kráľom zvíťazili v bitke u Lewesu (máj 1264). Baróni nato vytvorili regentskú radu a presadili zvolanie parlamentu do Londýna. Tento parlament ako fórum opozície, sa skladal z barónov (magnaten), rytierov (knights) a prvýkrát tiež z volených mešťanov (burgesses).

Sedem rokov od zahájenia občianskej vojny (“povstanie barónov“) porazil anglický následník trónu princ Eduard povstaleckú šľachtu u Eveshamu. Ich náčelník Šimon z Montfortu v boji padol. Kráľ Henrich III. obnovil svoje pôvodné kráľovské práva. Vymoženosťou občianskej vojny však bolo zriadenie parlamentu.

Zvolaním tzv. vzorového parlamentu a potvrdením práv barónov v tzv. Veľkej listine slobôd (Magna charta libertatium – 1215) zahajuje anglický kráľ Eduard I. nový vývoj (1295).

Vzorový parlament zahrňoval 3 stavy : svetských a duchovných lordov, zástupcov rytierov, trhových osád a miest a nižšieho kniežactva. Mal schvaľovať a vydávať zákony. Kráľovi však zostalo zachované právo veta. Okrem toho pre platnosť niektorých zákonných uznesení nebola nutná prítomnosť tretieho stavu.

Vymretím domácej dynastie Canmore r. 1286 nastalo v Škótsku obdobie zmetkov, sporov a oslabenie zahraničného politického postavenia štátu, konflikty s Anglickom. Škótska vysoká šľachta sa obrátila na anglického kráľa Eduarda I., ktorý menovaním Jána Balliola ukončil nástupnícke zmetky. Vnútený záväzok Škótska voči Eduardovi vyvolal odpor škótskych feudálnych vlastníkov. Škóti pod vedením Wiliama Wallaceho v r. 1297 porazili Angličanov v bitke u Stirlingu, konečné rozhodnutie však padlo o rok pozdejšie u Falkirku, kde zvíťazil anglický kráľ.

V roku 1339 vypukla vojna medzi Anglickom a Francúzskom.

V roku 1399 bol anglický kráľ Richard II. svojim bratrancom vojvodom Henrichom z Lancasteru – budúcim kráľom Henrichom IV. donútený k abdikácii a bol uväznený. Henrich viedol už predtým v zahraničí opozíciu proti Richardovi. Vyčítali mu predovšetkým svojvoľnú vládu, nerešpektovanie parlamentu, väznenie a vraždenie politických protivníkov, zjednanie veľmi nepriaznivej mierovej zmluvy s Francúzskom, neúspešné ťaženie proti Škótom.

Od roku 1455 zúrila „vojna ruží“ medzi panujúcou dynastiou Lancasterovcov (erbové znamenie červená ruža) a im príbuzným rodom Yorkovcov (biela ruža) o kráľovský trón v Anglicku.

Vojvoda Richard z Yorku si uplatňoval nárok na regentskú vládu za nervovo chorého Henricha VI. V roku 1460 požadoval kráľovskú korunu, ale zahynul v bitke u Wakefieldu. Ašpiráciu rodu bielej ruže úspešne naplnil až Richardov syn Eduard, ktorý v r. 1461 zosadil Henricha VI. a prehlásil sa ako Eduard IV. anglickým kráľom. Situáciu skomplikoval Eduardov pomocník Richard Neville z Warwicku, ktorý sa s ním nezhodol. Tento „tvorca kráľov“ s francúzskou pomocou oslobodil Henricha VI. z väzenia a dosadil ho znovu v r. 1470 na trón ako právoplatného panovníka.

Henrich Tudor, vzdialený príbuzný dynastie Lancasterovcov, porazil u Bosworthu anglického kráľa Richarda III., ktorý v boji padol. Henrich sa nechal vyhlásiť za kráľa ako Henrich VII. V roku 1485 tým skončila „vojna ruží“, ktorá trvala od r. 1455. Aby spojil nároky obidvoch rodov, oženil sa s Alžbetou, dcérou Eduarda IV. a založil tak dynastiu Tudorovcov.

Využíval oslabenú moc vysokej šľachty, ktorá bola dlhými vojnami takmer vybitá, potlačil niekoľko povstaní a vybudoval si veľmi silnú pozíciu.

Vládu rodu Tudorovcov ukončila dcéra Henricha VIII. – Alžbeta I., ktorá vládla do r. 1603. Obdobie jej vlády tzv. alžbetinské obdobie, bolo epochou kultúrneho rozkvetu. Rozvíjal sa obchod a moreplavba. V r. 1584 bola založená Virgínia, ako prvá anglická kolónia v Severnej Amerike, v r. 1600 vznikla Východoindická spoločnosť. Za podpory svojho prvého ministra a poradcu Wiliama Cecila, lorda Burgleya, rozumného a pragmaticky uvažujúceho politika, vytvorila Alžbeta I. z Anglicka námornú veľmoc a vedúcu protestantskú zem v Európe.

V roku 1603 začala v Anglicku vláda Stuartovcov.

ANGLICKÉ ŠTÁTOPRÁVNE SYMBOLY

Zľava – dvojfarebná anglická tudorovská ruža, bodliak symbol Škótska, ďatelina symbol Írska a kompozícia jednotlivých

znakov v pozdejšom symbole Spojeného kráľovstva

Fiľakovo, máj 2004

Spracoval : Radoslav BENKO

Použitá literatúra : Kronika ľudstva

[ Back ]