610- 1453
Rímske impérium na východe žilo ďalej - v podobe Byzantskej ríše - ešte dlho po politickej premene svojej západnej časti na barbarské nástupnícke štáty. Svojbytná byzantská civilizácia si udržala vplyvné postavenie napriek tomu, že bola nútená odstupovať čoraz väčšie územia Turkom.
Hoci
Herakleios (610- 641) ukončil boje s perzskými Sásánovcami, ešte pred jeho smrťou sa stali východné a
južné hranice ríše terčom útokov nových nepriateľov - islamských armád. Dvom
arabským obliehaniam - v rokoch 674 / 678 a 717 / 718 - však Konštantinopol odolal. V rovnakom období sa na Balkánskom
polostrove usadili Bulhari a ich ozbrojenci na predsunutých pozíciách neboli od
Konštantinopola vzdialení ani 100 kilometrov.
Najzávažnejší vnútorný rozvrat byzantskej spoločnosti nastal v rokoch 726 / 843 v podobe sporu o zákaz náboženských vyobrazení, známeho ako obrazoborectvo (ikonoklazmus).Čoskoro po tom, ako sa obrazy do chrámov vrátili, začala nová a mocná dynastia macedónskych cisárov ďalšiu fázu územnej expanzie. Medzi rokom 863, keď bolo pri Posone na rieke Halys v Anatólii zničené početné arabské vojsko a smrťou význačného vojenského vodcu a cisára Bazilea II. (976- 1025) sa vďaka mnohým veľkolepým víťazstvám posunuli hranice ríše na mnohých miestach tam, kadiaľ viedli v období najväčšieho rozkvetu Ríma. Na juhovýchode boli Arabi v istej chvíli (976) prinútení ustúpiť až k bránam Jeruzalema, Rusov Byzantínci zastavili a rozprášili pri meste Silistra na Dunaji (971) a Bulharsko sa po dlhých krutých bojoch premenilo na skupinu byzantských provincií. Čoskoro sa však ukázalo, že tieto ťažko vybojované nové hranice nemožno ubrániť, a to najmä preto, že predtým neporaziteľnej byzantskej armáde začali zúfalo chýbať finančné prostriedky po tom, ako nová civilná vláda dostala strach z vojenského prevratu. Roku 1071 utrpeli byzantské sily ťažkú porážku od seldžuckých Turkov pri Manzikerte. Turci potom definitívne ovládli Anatólsku plošinu. V tom istom roku sa posledná byzantská dŕžava v Taliansku stala korisťou Normanov.
Je paradoxom, že 11. a 12.stor. znamenajú vrchol byzantských dejín v umení a náboženskej sfére. Na druhej strane, cisári Alexios I. Komnénos (1081-1118), Ioannes II. Komnénos (1118- 43) ani Manuel I. Komnénos (1143- 80), hoci boli nadanými vladármi, napokon neboli schopní dobyť naspäť veľkú časť obrovského územia, ktoré ríša stratila, i keď sa im diplomatickými prostriedkami podarilo nastoliť trvalejšiu rovnováhu. Vážne problémy byzantským cisárom určite spôsobila už prvá križiacka výprava (1096- 99), druhá v podobe prudkého útoku križiakov na Konštantínopol roku 1204 priniesla veľké škody. Sila Byzantskej ríše - ak neberieme do úvahy jej náboženskú súdržnosť - vychádzala z dvoch zdrojov, prvým boli tzv. témy provincie osídlené slobodnými roľníkmi, ktorí boli pripravení pôdu obrábať i brániť, a druhým vojsko a loďstvo pozostávajúce prevažne z domáceho obyvateľstva. Od konca 11.stor. sa však jadrom armády stali žoldnieri - často seldžuckí Turci, moslimovia alebo Normani - a význačné posty v civilnej správe krajiny zastávali čoraz častejšie predstavitelia niekoľkých bohatých rodov. Tí za svoje novonadobudnuté bohatstvo vďačili systému próna, v ktorom kľúčové úrady v štátnej správe, vrátane funkcií výbercov daní, prechádzali na veľkých pozemkových vlastníkov. V náboženskej sfére od roku 1054 medzi rímskou a pravoslávnu cirkvou existovalo napätie, ak nie priam schizma.
Posledné storočia
V 70.rokoch 12.stor. tak seldžuckí Turci, ako aj Normani obnovili v plnej sile útoky na hranice ríše a Byzancia stratila množstvo provincií. Počas štvrtej križiackej výpravy (1204) sem Benátčania na svojich lodiach križiakov priviezli a vzápätí založili kolónie na ostrovoch v Egejskom mori a na Kréte. Vzniklo tak Latinské cisárstvo, Epirský despotát, Trapeztské cisárstvo a ďalšie menšie štátne celky. Gréci v oklieštenej ríši aj naďalej tvorili väčšinu obyvateľstva a roku 1261 za pomoci Janova, ktorý bol rivalom Benátok, votrelcov zo západu vyhnali. Toto grécke impérium bolo však len tieňom niekdajšej Byzantskej ríše, a tak nebolo schopné zastaviť osmanských Turkov, ktorí v 14.stor. prenikli do Anatólie, Trácie, Macedónie a Bulharska, ani odvrátiť dobytie samotného Konštantínopola Mahmetom (Mohamedom) II. Dobyvateľom roku 1453.
Zdroj informácií: Veľký atlas svetových dejín
Meno a trieda: Judita Ivaničová 1.C (Gymnázium Fiľakovo – 2004)