Caesar a Rím.

Gaius Julius Caesar patrí medzi najväčšie osobnosti starovekého Ríma. Bol výborný rečník, vodca a politik. Historici ho charakterizujú ako cieľavedomého, sebaistého a dôsledného muža. Narodil sa 13.júla 100 pred Kristom. V tom čase v Ríme boli boje medzi optimátmi a populármi. On patril k populárom. Po krvavých bojoch vládli optimáti a na ich čele bol Sulla. Sulla vydal proskripcie, v ktorej boli zoznamy ľudí na potrestanie za to, že stáli proti optimátom. V zozname sa objavilo ja Caesarove meno. Tak Caesar žil určití čas mimo Ríma. Po dohode Sullu a Caesarových vplyvných známych sa vrátil späť do Ríma. Caesar sa oženil s Cornéliou, ktorá bola dcérou vplyvného predstaviteľa populárov Cinnu. Sulla s tým nebol spokojný a chcel aby sa rozviedli. Caesar však nesúhlasil a tak znovu opúšťa Rím.

1.Začiatok Caesarovej kariéry:

Ako 19 ročný sa pripojil k východným légiám a bojoval proti Mothridatovi a pirátom. Pláva do Bithýnie ku kráľovi Níkodémovi (Tu má pôvod podozrenie, že s ním mal homosexuálne styky.). Na ostrove Farmakúzy ho zajali piráti a žiadali od neho výkupné, ale on sa smial a ponúkol im trojnásobok. Poslal svojich ľudí do okolitých miest, aby zohnali peniaze. Na ostrove rozkazoval a vôbec si nechcel pripustiť, že je ich zajatcom. Hral sa a cvičil s nimi. Skladal básne a príhovory a piráti sa stali jeho nedobrovoľnými poslucháčmi. Keď ho nepočúvali, vyhrážal sa im, že ich dá ukrižovať. Piráti sa iba smiali . Keď zaplatil výkupné a pustili ho, prenasledoval ich a dal ich naozaj ukrižovať.

Neskôr odišiel na ostrov Rhodos, aby sa zdokonalil v rečníckom umení, pre ktoré mal veľký talent. Po Sullovej smrti sa vrátil do Ríma a chcel sa zapojiť do politiky. Caesar poslal dvoch Sullových prívržencov Dolabella a Antonia pred súd za vydieranie, ale súd ich neodsúdil. Týmto činom si však Caesar získal sympatie ľudu.

2.Caesar ako politik:

Robil všetko pre to, aby si získal široké vrstvy ľudí (súdne obhajoby, hostiny, prejavy na pohreboch ...). Na pohrebe svojej tety Julie, vdovy po Gaiovi Mariovi predniesol oslavnú reč a nechal vystaviť Mariove obrazy. Podobnú reč predniesol na pohrebe svojej ženy. Dal tajne zhotoviť sochy Gaia Maria a bohyňu Víťazstva vystavil na Kapitole. Týmto činom vyvolal hnev optimátov, ale radosť ich odporcov. Za Sullu boli populári utláčaní, ale vďaka Caesarovi zázračne ožili. Veľmi rýchlo stúpala jeho politická kariéra. Za osem rokov sa cez hodnosti kvestora ( v Hispánii), edila, pontifika maxima (najvyššieho kňaza), prétora, proprétora až k tzv. prvému triumvirátu s Pompeiom a Crassom. Obaja patrili v tej dobe k najznámejším osobnostiam Ríma. Crassus pre svoje bohatstvo a Pompeius pre svoju slávu vojvodcu ešte za čias Sullu. Crassus zastupoval rímske jazdectvo a Pompeiove politické stanoviská boli premenlivé. Medzi Pompeiom a Crassom neboli dobré vzťahy. Caesarovi sa podarilo ich vzťahy zlepšiť a dostať sa k nim. Na začiatku tohto reťazca bol Caesar najslabší článok, ale nie na dlho. Zaviazal si Pompeia okrem iných vecí aj tým, že mu dal za manželku svoju 14 ročnú dcéru. S Crassom ho spojovala príprava proti senátu. V roku 59 pr.Kr. sa stal konzulom. Stal sa zakladateľom prvých novín na svete .

Podľa rímskej tradície mal konzul, ktorému vypršalo volebné obdobie, nárok na správu niektorej provincie. Caesar si vybral Galiu. Slobodná, Rímom ešte nepodrobená Galia v tej dobe predstavovala časť Francúzska., Belgicka, časť Holandska, Švajčiarska a Nemecka na západ od rieky Rýn.

3.Galská vojna:

Caesar sa rozhodol usídliť v Galii. Vydal sa na sever a pri prvom stretnutí s Helvétmi rozpútal krvavú bitku. Bol to taký masaker, že Helvéti zmizli z dejín. Ďalšou prekážkou boli Germáni, ktorí prekročili rieku Rýn a usadili sa na západ od nej. Caesar im odkázal, nech sa vrátia späť odkiaľ prišli. S týmto však nesúhlasili, a tak došlo k bitke a vyhnal ich za rieku Rýn. Caesar sa rozhodol, že si podmaní všetky kmene na hraniciach. Najprv sa vydal do Belgicka a cestou ničil všetko, čo mu prišlo do cesty. Rozmýšľal o výprave do Británie, ale to by musel ovládnuť kmene na pobreží. Rozdelil svoje vojsko a začal dobývať severnú a západnú Galiu. Počas bojov na severe Európy Germáni opäť prekročili rieku Rýn.

A tak sa znovu vrátil na juh a neľútostne ich zmasakroval. Potom sa rozhodol zastrašiť barbarské kmene rímskym staviteľstvom. Rýn bola najväčšia rieka akú barbari videli. Bola veľmi široká a tok rieky bol veľmi silný. Neverili, že sa dá na nej vybudovať most. Caesarovi sa to podarilo za desať dní a prešiel na druhú stranu rieky. Germáni sa zľakli a rozutekali sa. Tento čin mal hlavne propagačnú úlohu. Za osemnásť dní sa Caesar vrátil s armádou za Rýn a most za sebou nechal zbúrať.

Po tomto ťažení do Germánie, podnikol inváziu do Británie. V priebehu dvoch rokov s celou armádou trikrát prekročil La Manche, avšak nikdy preto, aby zastrašil barbarské kmene, ale aby zapôsobil na rímsky senát. Ako z Germánie, tak aj z Británie stiahol všetky svoje oddiely.

Kmene v strednej časti Galie najprv prijali Rimanov priateľsky. Ale postupne si uvedomovali, že Caesar na nechystá odísť, a že budú musieť trpieť prítomnosť Caesarovej obrovskej armády. Preto v zime na prelome rokov 54 - 53 pr.Kr. galské kmene zo severovýchodu prepadli zimný tábor Rimanov. Zmasakrovali jeden a pol légie, ale vzbura sa nerozšírila a Caesar ich potlačil. Caesar dal vyhľadať a popraviť vodcu galského povstania. Tým dal najavo, že nepovažuje galské kmene za spojencov, ale za podmanený národ. Na jar roku 52 pr.Kr. Galovia opäť povstali. Pri tomto povstaní bol Caesar prvýkrát porazený - padlo 700 Rimanov. Pozdejšie Caesar Galov znovu porazil a po šesťročnom väzení dal popraviť ich vojvodcu Vercingetoriga.

Po celú dobu trvania galských vojen Caesar diktoval svoje veľkolepé dielo Commentarii de bello Gallico (Zápisky o vojne v Galii).

Mapa Galie za čias Caesara:

4.Koniec triumvirátu:

Medzitým však triumvirát Pompeius - Crassus - Caesar rýchlo dohasínal. Crassus, aj keď na to nemal, zatúžil vyslúžiť si vojvodcovskú slávu a zorganizoval vojenskú výpravu proti Parthom. Po bitke u Karrh, kde stratil 4000 mužov, medzi nimi aj vlastného syna, sa vzdal a pri jednaní o mieri bol zavraždený. Pompeius (jeho manželka, Caesarova dcéra, medzitým zomrela), ukázalo sa, že túži po absolútnej moci tak ako Caesar. Vo svojom vzťahu k senátu však bol taktnejším ako Caesar, a tak senát, pre ktorý predstavoval Caesar hrozbu eventuálneho prevratu, vyhlásil Pompeia za konzula s plnou mocou a menoval ho, samozrejme bez Caesarovho vedomia, konzulom.

Pompeia to povznieslo k nekritickým výšinám. Pripojil sa dokonca k požiadavkám niektorých senátorov, aby bol Caesar zbavený vojenského velenia v Galii. Zo začiatku sa Caesar choval diplomaticky. Žiadal senát, aby mu boli ponechané aspoň dve légie na obranu predalpskej Galie a Ilýrie. Po odmietavom rozhodnutí senátu dokonca navrhoval, že upustí celú svoju vojenskú moc, pokiaľ tak urobí aj Pompeius. Senát nakoniec na naliehanie Pompeia zbavil Caesara všetkých právomoci a velenia vojska. Keď proti tomuto rozhodnutiu podal veto tribún ľudu (Antonius a Cassius), senát ho nevzal na vedomie. To bolo podľa republikánskej ústavy protizákonné. Obidvaja tribúni potom ušli do Galie za Caesarom z obáv pred možnou represiou.

5.Občianska vojna:

V roku 51 pr.Kr. sa ich spor vyhrotil a o dva roky nato už Caesar tiahol na Rím. Tu stál kameň, na ktorom bolo napísané, že sa preklína a vyhlasuje za bohorúhača a otcovraha každý, kto ju prekročí s armádou smerom na Rím. Na tomto mieste sa Caesar spýtal vojakov či chcú ísť ďalej a oni chceli a predniesol svoj slávny výrok : „ Kocky sú hodené ! “ Touto akciou sa začína zánik republiky.

Tým činom začal Caesar občiansku vojnu. Chcel lepšie využiť Pompeiovo miesto v záujme rímskeho štátu. Keď Pompeius zistil čo sa deje, utiekol s väčšinou senátorov do Grécka. A tak Caesar 10.januára 49 pr.Kr. bez boja vošiel do Ríma. Potom porazil Pompeiovo vojsko v Hispánii a prijal nový titul diktátora. Za desať dní vydal rad zákonov, na ktorý už mnohí čakali niekoľko desiatok rokov. Jedenásteho dňa sa vzdal tohoto titulu a stal sa konzulom a teda aj predstaviteľom Ríma podľa zákona. Až teraz sa vybral prenasledovať Pompeia. Ten ho najskôr porazil v bitke pri Épeire, ale potom ho Caesar porazil v bitke pri Farzale. Pompeius ušiel do Egypta, ale tam ho dal zabiť kráľ Ptolemaios XIII.. Ten potom rozpútal Alexandrijskú vojnu, ktorú však prehral. Takýmto spôsobom pripravil Caesar pôdu pre novú provinciu. Na čelo Egyptského kráľovstva sa postavila Kleopatra.

Po tejto vojne pokračoval v prenasledovaní pompeiovych prívržencov. Prišla však vojna s Bithýniou, po ktorej Caesar poslal správu do Ríma : „ Prišiel som, videl som, zvíťazil som. “ . Po tejto vojne dokončil prenasledovanie pompeiovych stúpencov. V roku 46 pr.Kr. oslávil štyri úspechy za víťazstvá nad Galiou, Egyptom, Farnakom a Jubom a o rok neskôr postavili jeho sochu medzi božských ochrancov Ríma. Po týchto bojoch prevzal všetku moc a stal sa pravým monarchom.

6.Caesar diktátorom a reformátorom:

Roku 46 pr. Kr. bol Caesar ustanovený diktátorom na desať rokov a v roku 44 pr. Kr. sa vyhlásil diktátorom doživotným. Svoju moc plne využíval, aby zabezpečil pokoj vnútri ríše. Postaral sa o armádu, rímskej chudobe zabezpečil bezplatný prídel obilia a vytváral pre ňu pracovné príležitosti, udelil občianstvo gréckym lekárom a filozofom, podporoval remeslá a vydal kalendár. Tým sa stal nesmierne populárny, ale po roku 45 pr.Kr. sa to začalo meniť. Keď sa chcel dať vyhlásiť za kráľa, bol zavraždený.

7.Caesarová smrť:

Caesar ako by tušil, že má málo času, hnal sa nielen za slávou, ale aj za novými činmi. Stále mu však nestačilo čo už dosiahol a snažil sa o nové úspechy. Osudným sa mu stal pobyt v Egypte. Zdá sa, že ho tu očarovala nielen Kleopatra, ale aj lesk kráľovského trónu. V Ríme sa začalo hovoriť o tom, že Caesar chce hlavné mesto Rímskej ríše preniesť do Alexandrie. Všetky tieto útoky na Caesara vyvrcholili 15. marca 44 pr. Kr. vraždou. Bol zabití pred senátom niekoľkými senátormi. Medzi nimi bol aj jeho „priateľ“ Brutus. (I ty Brutus?) Marcus Antonius (priateľ Caesara) sa mu snažil pomôcť, ale bol sám zranení a Caesara nezachránil.

Atentát bol spáchaný pod zámienkou záchrany republiky, ale práve Caesarovou smrťou republika definitívne padla. Po troch dňoch sa konal jeho pohreb, kde zhromaždené davy vypočuli Antoniovu smútočnú reč a jeho závet. Všetci sa čudovali, že značnú časť svojho majetku prenechal svojim vrahom, ale pamätal aj na rímsky ľud a daroval mu svoje záhrady na pravom brehu Tibery.1

Záver:

Caesar nebol rozhodne osobnosťou jednoduchou. Záleží na tom, z akého pohľadu sa na neho pozeráme. Bol milovaný a zároveň nenávidený. Patrí však medzi najväčšie osobnosti dejín.

Pozn:1,Vojtech Zamarovský;Dejiny písané Rímom; Mladé letá str. 190- 225.

Bibliografia: Vojtech Zamarovský; Dejiny písané Rímom; Mladé letá

Spracoval: Stanislav Pisár (Gymnázium Fiľakovo – 2003)

[ Back ]