Autor referátu: whisky_in_the_jar
Biela hora bola nielen počiatkom „konca českej samostatnosti“, ale aj významným
zlo-mom v kultúrnom vývoji českého národa. Český národ bol zbavený svojej politickej
elity, prestal existovať tvz. politický národ. Časť šľachty musela opustiť svoje
zeme a druhá časť sa musela prispôsobiť a podrobiť Habsburgovcom. Taktiež emigrovala
inteligencia (J. A. Ko-menský), zbytok sa prispôsobil. Český jazyk bol nahradený
nemčinou a po česky rozprávali už len ľudia v 18. storočí. V období národného
obrodenia vznikol český národ znova. Preto prvoradou úlohou bolo vytvorenie tvz.
politického národa, t.j. vodcovských vrstiev. Ako prvá sa tejto úlohy ujala inteligencia
. V 1. fáze išlo o vytvorenie jazyka a národnej ideológie. Hlavnými predstaviteľmi
národnej ideológie boli J. Palacký a K. Havlíček. Národnou ideológiou sa stal
tvz. austroslavizmus. Malé národy v tejto situácii nemali nádej nielen na samo-statnosť,
ale aj na udržanie existencie, preto sa museli združovať do väčších štátnych celkov.
V revolučnom roku – 1848 český liberáli bezvýhradne podporovali Habsburgovcov,
ktorý boli najväčšou prekážkou revolučne demokratických v strednej Európe. Druhým
rysom austroslavizmu bola viera v možnosť využiť početný prevahy a s ich pomocou
ríšu „preslovan-šťiť“. Česi ako najvyspelejší národ mali v rakúskej monarchii
poprednú rolu. Jazykové pojatie národa pokladalo jazyk za najhlavnejší znak. Nemci,
ktorý žili v Čechách boli iba menšinou, hoci sa stali za dlhé roky rovnoprávnymi
spolutvorcami materiálnych a duchovných hodnôt.
Protinemecký charakter českého nacionalizmu, ale i nemecký nacionalizmus bol
protičeský
a to zaťažilo dohodu o spolužití oboch národov. Fedralizmus podľa Palackého zvlášt-neho
druhu mal byť základným východiskom prestavby ríše. Predstaviteľmi českej politiky
boli český liberály, ktorý sa v 70.-tych rokoch rozdelili na Staročeskú a mladočeskú
stranu.
Staročesi boli slabí a preto spolupracovali s českou šľachtou. Mladočesi predstavovali
novú generáciu českých politikov. Tí sa zasa opierali o českú buržoáziu, o stredné
vrstvy ale i o roľníctvo. Spoluprácu so šľachtou považovali za zbytočnú. Mladočesi
sa líšili od staročechov aj v prístupe k Nemecku. Slabosti motivovali k tomu,
že sa síce usilovala o zvláštne postavenie českých zemí – po dualizme napr. v
tvz. Fundamentálkach o akýsi trializmus, ale napriek tomu sa snažila o dohodu
s Nemcami, zvlášť v jazykových otázkach. Nakoniec súhlasili aj s rozdelením čiech
na dve časti – tvz. punktácie. Mladočesi odmietali dohodu s Nemcami. Česko –
Nemecký problém sa stal jednou z najzávážnejších otázok Predlitavska. No neskôr
sa začal český národ politicky štiepiť. Vznikli dve strany: Sociálna a Agrárna
strana. V 90.-tych rokoch sa ustanovili aj radikálne nacionálne strany. V českom
živote zohral dôležitú úlohu aj T. G. Masaryk. Na začiatku 20. storočia sa česká
spoločnosť delia na tri zoskupenia: Konzervatívny blok – katolícke strany, ktoré
si želali zmenu nastávajúcich polotických pomerov. Ďalej to boli české buržoázne
strany, ktoré sa ďalej delili na nacionalistickú, pozitivistickú a radikálnu.
Do tretej skupiny patrili sociálno demokratické, ktoré reprezentovali väčšinu
robotníckej triedy. V politickom živote katolícke strany nemali veľkú váhu. Tá
bola ovplyvnená buržoáznym blokom a sociálnou demokraciou. Buržoázny tábor uplatňoval
tvz. Pozitívnu politiku, ich protipólom bol radikalizmus. Pozitívna politika vychádzala
z nerušenej a dlhodobej existencie Habsburskej monarchie, v ich rámci chcela zabezpečiť
čechom patričné miesto.Cesta k tomuto cieľu nemala viesť cez zmenu ústavy, tobôžnie
dobytím monarchie „zvnútra“. Ich cieľom bola účasť vo vláde, odkiaľ by mohli posilňovať
svoje pozície. Toto sa im najviac darili, keď bol ministrom financií jedn z tvorcov
tejto politiky – J. Kaizl. V roku 1905 A. Rašín, vodca mladočechov, vysvetlil
podstatu tejto politiky tak, že cieľom bolo „podmaniť si Rakúsko v jeho dnešnom
zložení, dočasnej politickej moci a prevahy v tomto štáte“ a to prostredníctvom
byrokracie a za „tichého súhlasu koruny“. Podobne sa vyjadril aj ďalší predstaviteľ
K. Kramář, ktorý videl koreň prehier „v prázdnom staropráničení“. Chcel aby česi
neprichádzali do Viedne len ako sluhovia, ale uplatnili sa v najvyšších úradných
postoch. V rámci tejto pozitívnej politiky sa pozabudlo na otázku Česko – Nemeckých
vsťahov. Omnoho viac sa zdôrazňovala otázka češtiny ako vnútorného jazyka a žiadali
jazykovú rovnoprávnosť.