Súbor poslal: Wepman
V máji 1937 sa na čelo britskej vlády dostal Neville Chamberlain, ktorý patril k reakčnému krídlu britských konzervatistov, vyznačujúcich sa nepriateľským postojom ku komunizmu. Za hlavný cieľ britskej zahraničnej politiky pokladal britsko – nemecké zblíženie, presnejšie dohodu s nemeckým fašizmom, a nasmerovanie hitlerovskej agresie na východ. Hitlerovská diplomacia využila a v Berlíne dospela k záveru, že práve antisovietizmus btitských reakčných kruhov môže byť pre nich najsilnejším tromfom.. Mimoriadnu aktivitu v tomto období vyvíjal Ribbentrop, ktorého v roku 1936 vymenovali za za nenemckého veľvyslanca vo Veľkej Británií. Začiatkom roka 1936 sa stretol s britským tlačovým magnátom Beaverbrookom, ktorý o ňom povedal : „ Jediným efektívnym prostriedkom boja proti boľševizmu je zblíženie Berlína s Londínom. Ak sa dve najmocnejšie krajiny dohodnú môžu ovládnuť svet. Voči ostatným krajinám by mohli Anglicko s Nemeckom viesť tvrdú politiku. Británia by mohla mať zabespečenú vládu nad impériom a Nemecko by dominovalo na európskom kontinente. Koloniálne požiadavky Nemecka by sa mohli uskutočniť na úkor iných krajín ako Belgicka, Holandska, Portugalska apod a okrem toho by dostalo svoje bývalé kolónie “. Týmito výrokmi Ribbentrop zaujal mnohých britských politikov, no najmä lorda Lothiana. Ten informoval aj samotného Chamberleina. Uviedol, že Nemecko je veľmi nespokojné so svojou pozíciou v Európe a je pevne rozhodnuté toto postavenie zmeniť. Jeho požiadavky sa týkajú najmä Rakúska a Nemcov, žijúcich v Gdansku, Memele, ČSR a v Poľsku, ako aj koloniálnej otázke. Nemci majú za spojencov Taliansko a Japonsko, ktorí sú v stave zaútočiť na btitské dŕžavy v Stredozemnom mori. Skutočné ťažkosti v Európe sú zapríčinené, že niektoré štáty, ako Francúzko a Sovietsky zväz nesúhlasia s ústupkami, ktoré by uspokojili zákonné (!) požiadavky Nemecka.
V júni 1936 Lothian oznámil sovietskému veľvyslancovi v Británií, že treba rešpektovať nemeckú expanziu, ktorú pokladá za prirodzenú. „O osude Rakúska je už rozhodnité … a ani Československo nebude dlho jestvovať v dnešnej podobe. Je treba pochopiť, že za Rakúsko ani za ČSR sa nikto v Anglicju nebude biť ”.
Ďaľším prívržencom britsko-nemeckej dohody bol N.Henderson, ktorý bol na jar v roku 1937 vymenovaný za britského veľvyslanca v Nemecku. 10.5.1937 predložil svoje plány na Nemecko Britské zblýženie. Jeho základom je súhlas s pripojením Rakúska k Nemecku, s jeho nárokmi na kolónie v západnej Afrike, s prípadnými snahami Hitlera na revíziu Versaillskej zmluvy. Oživenie Nemecka je zákonité a pocítia ho najmä národy jako Ruský a iní, ale medzi nimi nemusí byť Veľká Británia. Podobné názory mal aj Chamberlain, keď vo svojom generálnom pláne počítal s mierovou dohodou s nemeckom a Talianskom. Sovietsky zväz mal byť podľa tohto projektu vynechný z európskych plánov a ponechaný sám za seba. Len čo Chamberlain nastúpil do svojej funkcie, jeho vláda pozvala do Londína nemeckého monistra zahraničných vecí – Neuratha Hitler však Neuratha do Londína neposlal, preto britská vláda začala do Nemecka vysielať poslov. Jedným z prvých bol kanadský predseda vlády – Mackenzie King, s cieľom dosiahnuť porozumenie medzi Britániou a Nemeckom. Briti sú schopní akceptovať nemeckú expanziu, ale Nemci však musia akceptovať zaoceánske záujmy Veľkej Británie.
Göring sa Británií vyhrážal, že ak nebude chcieť spolupracovať, Nemecko zničí britské impérium. V diplomatických rozhovoroch načrtol aj budúci akčný program Hitlerovského Nemecka : „ Anšlus Rakúska je už prakticky hotová a nevyhnutná vec “. Na rade je potom Československo a po ňom Poľsko, ktoré môžu stratiť svoje nemecké obyvateľstvo.
P o u ž i t á l i t e r a t ú r a
M. I. Pankrašovová – V. J. Sipolis : Predohra k Mníchovu, Pravda,