II. svetová vojna
Druhá svetová vojna, globálny vojnový konflikt, ktorý
v zmysle strát na životoch a materiálnej deštrukcie, bola
najzničujúcejšia vojna v histórií ľudstva. Začala v 1939 ako európsky
konflikt medzi Nemecka a Anglo-Francúzskej koalície, ale nakoniec sa
rozšírila na väčšinu národov sveta. Skončila v 1945, zanechajúc svetu nové
usporiadanie, ktorému dominovali USA a ZSSR.
Viac ako hociktorá predchádzajúca vojna, II svetová vojna zahŕňala
národné cítenie celého ľudstva a ekonomické zdroje, rozmazávajúc rozdiely
medzi bojovníkom – frontovým vojakom a civilom, a expanziou bojového
poľa s pripojením celého protivníkovho územia. Najdôležitejším činiteľom
určujúcim jej záver boli priemyselná výkonnosť a ľudské zdroje.
V posledných etapách vojny, boli ľudstvu radikálne predstavené dve nové
zbrane: rakety s dlhým doletom a atómová bomba. Predovšetkým,
akokoľvek bola vojna vedená s rovnakými alebo vylepšenými zbraňami typov
používaných v I svetovej vojne, najväčšie pokroky boli
v letectve a tankoch.
Táto téma je značne rozsiahla, a preto si ani nedávam za cieľ
podrobné rozobratie všetkých jej aspektov, veď napríklad len o židovskej
otázke alebo rozvoji techniky by sa toho dalo napísať veľmi veľa. Ja by som sa
práve preto chcela zamerať najmä na stručnú charakteristiku priebehu vojny,
jednotlivých dôležitejších bitiek, ťažení a budem sa snažiť
o chronologické a prehľadné usporiadanie udalostí. Myslím si však, že
akokoľvek by som sa snažila zrozumiteľne opísať fakty nebola by moja
práca úplná bez fotografií, máp a grafov, ktoré čitateľ nájde
v obrazovej prílohe.
SVET PO I. SVETOVEJ VOJNE
Tri významné veľmoci boli nespokojné na konci I svetovej
vojny. Nemecko, hlavý porazený národ, malo roztrpčene hnev za teritoriálne
straty a reparačné poplatky vnútené Versaillskou dohodou. Taliansko, jeden
z víťazov, považovalo svoje teritoriálne zisky za ďaleko nepostačujúce na
nahradenie výdavkov z vojny alebo na uspokojenie svojich ambícií.
Japonsko, taktiež víťaz, bolo nešťastné zo svojho zlyhania v otázke
získania kontroly nad Čínou.
PRÍČINY VOJNY
Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty dosiahli svoje
vojenské ciele. Útočnú schopnosť Nemecka zredukovali na nulu
a zreorganizovali Európu a svet ako ho videli oni im vyhovoval.
Francúzi a Briti často nesúhlasili s povojnovou politikou a boli
si neistí svojou schopnosťou obhájiť si mierové vyrovnanie. Američania,
rozčarovaní neschopnosťou Európanov splatiť si svoje vlastné vojnové dlhy, sa
stiahli do izolacionizmu.
ZLYHANIE MIEROVÝCH
SNÁH
Počas 1920tych rokov boli robené pokusy dosiahnuť stabilný mier.
Prvým bolo založenie (1920) Spoločenstva národov ako fóra, kde si národy mohli
urovnať svoje spory. Moci Spoločenstva boli obmedzované presvedčeniami
a rôznymi úrovňami morálnych a ekonomických sankcií takže členovia mohli
voľne uskutočniť, čo sa im páčilo. Na Washingtonskej konferencií
v 1921-22, hlavné námorné mocnosti súhlasili s obmedzením ich armád
v súlade s pevnými normami. Na konferencií v Locarne (1925) bola
predložená dohoda o zabezpečení (garantovaní) Fracúzsko-Nemeckej hranice
a arbitrážna dohoda medzi Nemeckom a Poľskom. V Parížskom
mierovom pakte (1928), sa 63 krajín, vrátane všetkých veľkých mocností okrem
ZSSR, zrieklo vojny ako nástroja národnej politiky a prisahali, že budú
riešiť vzájomné konflikty „mierovými spôsobmi“. Signatári vopred súhlasili
s vyňatím vojny na „sebaobranu“.
VZOSTUP FAŠIZMU
Jedným z cieľov víťazných štátov v I svetovej vojne
bolo: „urobiť svet bezpečnejším pre demokraciu,“ a povojnové Nemecko si
adoptovalo demokratické usporiadanie, ako to urobilo aj mnoho štátov obnovených
alebo novovzniknutých po vojne. V 1920tych rokoch sa vlnou budúcnosti zdal
byť národný, vojenský totalitarizmus známy pod talianskym názvom
fašizmus. Sľuboval uspokojenie ľudských túžob efektívnejšie ako demokracia
a prezentoval sa ako bezpečná ochrana proti komunizmu. Benito Mussolini nastolil prvú
fašistickú diktatúru v Taliansku v 1922.
FORMOVANIE OSOVEJ
KOALÍCIE
Adolf Hitler, Führer (vodca) Nemeckej národnej
socialistickej strany (Nazi), hlásal rasistický typ nacizmu. Hitler sľuboval
zmenenie Versaillskej dohody a zabezpečenie ďalšieho Lebensraum (životného
priestoru) pre nemeckých ľudí, o ktorých tvrdil, že ako príslušníci
nadradenej rasy sú hodní viac. Na začiatku 1930tych rokov zasiahla Nemecko ekonomická
kríza. Umiernené strany sa nevedeli dohodnúť, čo s tým spraviť a tak
sa veľká časť voličov obrátila na nacistov a komunistov. V 1933 sa
Hitler stal nemeckým kancelárom a radom následných krokov sa ustanovil za
diktátora.
Japonsko formálne neprebralo fašizmus, ale silná pozícia
ozbrojených zložiek vo vláde im dovolila využiť podobný typ totalitarizmu. Ako
rozbíjači svetového statusu quo, japonskí ozbrojenci stoja pred Hitlerom.
Využili malú zrážku s čínskymi jednotkami pri Mukdene v 1931 ako
zámienku na zabratie celého Mandžuska, kde vyhlásili bábkový štát Manchukuo
v 1932. V 1937-38 okupovali hlavné čínske prístavy.
Zavrhujúc odzbrojovacie paragrafy Versaillskej dohody, vytvoriac
nové letectvo a obnoviac brannú povinnosť, Hitler si vyskúšal nové zbrane
na strane pravicových rebelov v Španielskej občianskej vojne (1936-39).
Táto trúfalosť ho priviedla ku spolupráci s Mussolinim, ktorý podporoval
španielsku revoltu po tom, čo obsadil Etiópiu (1935-36) malou vojnou. Dohody
medzi Nemeckom, Talianskom a Japonskom v období od 1936 do 1940 sa
zmenili na os Rím-Berlín-Tokio. Os sa následne stala všeobecným pojmom
pre tieto krajiny a ich spojencov.
NEMECNÁ AGRESIA V
EURÓPE
Hitler zahájil svoj vlastný expanzívny nájazd pripojením Rakúska
v marci 1938. cesta bola voľná: Mussolini ho podporoval; a Briti
a Francúzi, zastrašení nemeckým zbrojením, akceptovali Hitlerovo tvrdenie,
že postavenie Rakúska bolo nemeckou vnútornou záležitosťou. USA v86ne oslabili
svoju schopnosť zasahovať proti agresorovi prijatím zákona o neutralite,
ktorý zamedzoval materiálnu pomoc všetkým stranám v zahraničných
konfliktoch.
V septembri 1938 Hitler hrozil vojnou, aby pripojil západné
pohraničné územie Československa, Sudety a ich 3,5 milióna etnických
Nemcov. Britský premiér Neville Chamberlain inicioval rozhovory, ktoré
vyvrcholili na konci mesiaca Mníchovským paktom, ktorým sa Česi na naliehanie
Angličanov a Francúzov vzdali Sudet v prospech Hitlera. Ten
prisľúbil, že už nikdy neodníme žiadnu časť Českého územia. Chamberlain veril,
že dosiahol „mier pre náš čas“, ale slovo Mníchov čoskoro znamenalo
neúčinné a mizerné utíšenie.
Po tom o šesť mesiacov neskôr, v marci 1939, Hitler
obsadil zvyšok Československa. Zalarmovaná touto novou agresiou
a Hitlerovým ohrozovaním Poľska, britská vláda prisľúbila tejto krajine
pomoc ak Nemecko ohrozí jej nezávislosť. Francúzsko už malo s Poľskom
dohodu o vzájomnej obrane.
Odvrátenie sa od politiky appeasementu (utišovania) priviedlo do
popredia Sovietsky Zväz. Jozef Stalin, sovietsky diktátor, ponúkol Československu
vojenskú pomoc počas krízy v 1938, ale bola ignorovaná všetkými stranami
v Mníchovskom pakte. Teraz v hrozbe vojny bol ako spojenec žiadaný oboma
stranami, ale Hitler mal lákavejšiu ponuku. Spojením sa s Anglickom
a Francúzskom by dosť pravdepodobne musel bojovať, ale Nemecko chcelo jeho
neutralitu. V Moskve, v noci
23.augusta 1939, bol podpísaný nacisticko-sovietsky pakt. V časti
uverejnenej na druhý deň, Nemecko a Sovietsky zväz súhlasia, že nepôjdu
proti sebe do vojny. Tajný protokol dáva Stalinovi voľnú ruku nad Fínskom,
Estónskom, Litvou a východným Poľskom a východným Rumunskom.
III. VOJENSKÉ OPERÁCIE
V skorých ranných hodinách 1.septembra 1939 nemecké vojská
vpochodovali do Poľska. 3.septembra Briti a Francúzi prekvapili Hitlera
vyhlásením vojny Nemecku, ale nemali žiadne plány na predstavenie činnej
pomoci Poliakom.
PRVÁ FÁZA: DOMINANCIA
OSI
Muž proti mužovi boli poľské a nemecké sily v stálom
zápase Hitler vyčlenil asi 1,5 milióna vojakov a poľský veliteľ, maršal
Eduard Smigły-Rydz, očakával zozbieranie 1,8 milióna poľských vojakov. Ale
to nie je celkový obraz. Nemci mali šesť obrnených, ozbrojených a štyri
motorizované divízie; Poliaci mali jednu ozbrojenú a jednu motorizovanú
brigádu a pár tankových bataliónov. Nemecká 1,600-členná letecká sila sa
skladala z najnovších typov. Polovica z poľských 935 lietadiel bola
zastaraná.
BLITZKRIEG V POĽSKU
Poľská strategická teória vyžadovala tvrdú obranu celej hranice
a očakávala niekoľko týždňov predbežných zrážok. V oboch prípadoch sa
mýlila. Ráno 1.septembra, vlna nemeckých bombardérov zasiahla železnice
a beznádejne zmaril poľskú mobilizáciu. V štyroch ďalších dňoch, dve
armádne skupiny – jedna zo severu z východného Pruska, druhá z juhu
zo Sliezska – sa prevalili cez relatívne tenký front a vysielali pancierované
skupiny na rýchle nájazdy do Varšavy a Brestu. Toto bola „Blitzkrieg“
(blesková vojna): použitie obrnených vozidiel, vzdušnej sily, a mobilnej
pechoty na zovretie do „klepiet“ a obkľúčenie nepriateľa.
Medzi 8.
a 10.septembrom, Nemci obkľúčili Varšavu zo severu a juhu,
uväznili poľské sily západne od mesta. 17.septembra, sa druhé hlbšie obkľúčenie
uzavrelo
ČUDNÁ VOJNA
Francúzska a britská ofenzíva na západe mohla pomôcť Poľsku
bojovať dlhšie, ale kým prišlo dostatočné množstvo Britov, muselo byť
zorganizované väčšinou Francúzmi; Francúzska stratégia, bola obranná
a defenzívna, založená na udržaní ťažko opevnenej Maginotovej línie.
Rýchly koniec Poľska nechal obe strany na voľných koncoch. Vystrašený, Briti
a Francúzi sa stali celkom zaujatými schémami o rozbitie krvavého
opakovania I. svetovej vojny. Hitler urobil vlažnú, polovičatú ponuku mieru
a v tom istom čase nariadil svojim generálom, aby pripravili útok na
„nízke krajiny“ (low countries) a Francúzsko. Generáli, ktorí si
nemysleli, že môžu urobiť vo Francúzsku, žiadali čas a trvali na zabratí
len Holandska, Belgicka a francúzskeho pobrežia pri Lamanšskom kanále.
Okrem mora, kde bojovali nemecké ponorky proti obchodnému loďstvu
a britskej námornej blokáde, sa tak málo dialo ešte počas prvého októbrového
týždňa, že americké noviny to nazvali čudnou vojnou.
SOVIETSKO - FÍNSKA
VOJNA
30.novembra, po dvoch mesiacoch
diplomatických škriepok, Sovietsky zväz vypovedal vojnu Fínsku. Stalin sa len
tak triasol, aby mal svoju vlastnú „bleskovú vojnu“, ale jeho plán sa potkol.
Fíni boli pod maršalom Karlom G. Mannerheimom, ktorý bol expertom na zimné
boje. Sovietsky vojaci, na druhej strane, boli často zle vedení z časti
kvôli politickým čistkám, ktoré z armády vylúčili mnoho dobrých
dôstojníkov. Prevýšený počtom takmer 5 na 1, Fíni si udržali územie
a bojovali až do nového roka.
Útok na Fínsko rozrušil svetový názor na Sovietsky zväz a dal
zapravdu Britom a Francúzom. Mali pridlho oči na míne menom Kiruna
v severnom Švédsku, ktorá bola nemeckým hlavným zdrojom železnej rudy.
V lete ruda šla cez Baltické more, v zime nezamŕzajúcim nórskym
prístavom Narvik a potom cez neutrálne nórske vody do Nemecka. Železnica
Narvik-Kiruna sa tiež pripájala na východe s fínskou železnicou; preto
boli údajne poslané Anglo-Francúzske sily na pomoc Fínom aby boli automaticky
v pozícií na okupovanie Narviku a Kiruny. Problémom bolo získať
spoluprácu so Švédmi a Nórmi, ktorí obaja odmietali.
V Nemecku, námorný šéf, admirál Erich Raeder, prehováral
Hitlera na okupáciu Nórska kvôli jeho voľným prístavom v Atlantiku, ale
Hitler prejavil len minimálny záujem až do konca januára 1940, keď ho počasie
a objavenie nejakých invazívnych plánov Belgicka donútili odložiť útok na
nízke krajiny a Francúzsko na neurčito. Prvé štúdie, ktoré urobil ukázali,
že Nórsko môže byť najlepšie obsadené simultánnym vylodeným v ôsmych
prístavoch od Narviku po Oslo. Pretože vojaci museli byť prepravovaní na
vojnových lodiach, a pretože sa tie mohli ľahko stať korisťou britskej
námornej flotily, operácia musela byť spustená pokým boli noci dlhé. Dánsko,
ktoré nepredstavovalo žiadnu vojenské problémy mohlo byť tiež užitočne
pripojené, pretože malo malé letiská blízko pri Nórsku.
DÁNSKO A NÓRSKO
Stalin, obávajúci sa vonkajšej intervencie, skončil svoju
vojnu 8.mája za podmienok, ktoré stáli Fínsko teritórium, ale ponechali mu
nezávislosť. Briti a Francúzi si našli ďalšiu výhovorku pre plánovanú
akciu v Narviku a Kirune; rozhodli sa rozmiestniť míny akurát okolo
prístavu Narvik. Mysleli si, že to vyprovokuje nejaký druh násilnej nacistickej
akcie, ktorá im umožní vyraziť na Nórsku stranu – a do Narviku.
Hitler odsúhlasil vpád do Nórska a Dánska 2.apríla,
a vojnové lode vyplávali 7.apríla. Briti položili míny nasledujúce ráno
a smerovali domov, míňajúc nemecké lode bez toho, aby si ich všimli
a dovolili im vylodenie bez odporu 9. apríla. Dánsko okamžite kapitulovalo
a vylodenie bolo úspešné všade okrem Osla. Opevnenie blokovalo prístup
z mora a hmla bránila vzdušnému útoku. Nemci dosiahli okupáciu Osla
napoludnie, ale medzitým si nórska vláda, odhodlaná bojovať, našla nové sídlo –
Elverum.
Napriek tomu, že Nóri, ktorým pomáhalo aj 12,000 Britov
a Francúzov, udržali územie medzi Oslom a Trondheimom už do 3.mája,
o závere nebolo nikdy pochýb. Narvik bol iný. Tam 4,600 Nemcov stálo proti
24,600 Britom, Francúzom a Nórom sprevádzaným zbraňami britského
námorníctva. Nemci mali výhodu v drsnosti terénu a teda v pomalých
metodických pohyboch protivníka. Preto držali Narvik do 28.mája. v prvom
júnovom týždni boli tlačený smerom ku švédskej hranici a teda blízko
k rozhodnutiu kapitulácie či internácie, ale potom vojenské nešťastia vo
Francúzsku nútili Britov a Francúzov odvolať svojich vojakov
z Narviku.
NÍZKE KRAJINY -
BENELUX
Na jar Hitler našiel nový a lepší spôsob ovládnutia Francúzska
a krajín BeNeLuxu. Prvý plán bol viesť hlavné sily cez Belgicko, ako tomu
bolo v 1.svetovej vojne. Generál Erich von Manstein a niekoľko
ďalších radcov presvedčilo Hitlera, aby premiestnil hlavné sily južne do
Luxemburska a do Ardenských lesov. Ardeny boli hornaté, lesnaté a nie
najlepší kraj pre tanky, ale Manstein argumentoval tým, že nepriateľ nebude
očakávať veľký útok práve tam. Tanky mohli urobiť obchvat severozápadným smerom
z Arden, poza belgickú a britskú časť Francúzska. Po dosiahnutí pobrežia
a porážke nepriateľa v Belgicku, mohli urobiť čelom vzad
a udrieť na juhozápad za francúzskymi armádami pozdĺž Maginotovej línie.
Keď začal útok, 10.mája
1940, obe strany boli takmer rovnocenné v počte vojakov a tankov;
Nemci boli lepší v letectve. Rozhodujúca výhoda Nemcov bola, že presne
vedeli, čo chcú urobiť. Ich oponenti museli improvizovať, čiastočne pretože sa
Belgičania a Holanďania snažili zostať neutrálnymi až do konca. Briti
a Francúzi navyše zlyhali v tom, že sa nepoučili z príkladu Poľska,
počítajúcu s porážkou krajiny cez jej najväčšiu slabosť. Následkom toho
neboli schopní vysporiadať sa s nemeckou ozbrojenou silou. Ich tanky boli
odrezané medzi pechotou; tie nemecké boli stiahnuté spolu v pancierovanej
skupine.
10.mája nemecký výsadkové
vojská pristáli vo vnútrozemí Belgicka a Holandska obsadiť letiská
a mosty, a predovšetkým veľkú belgickú pevnosť Eben-Emael.
Holandská armáda kapitulovala 14.mája,
niekoľko hodín po zbombardovaní obchodnej sekcie Rotterdamu. Tiež 14.mája
hlavná nemecká sila, s pancierovou skupinou vo vedení, prišla z Arden
začnúc nájazd do mora poza francúzske a britské armády podporujúce
Belgičanov.
PORÁŽKA FRANCÚZSKA
20.mája pancierová skupina
prevzala Abbreville pri ústí rieky Somme a začala tlačiť na sever pozdĺž pobrežia;
to zahŕňalo
5.júna Nemci spustili nový
útok proti Francúzsku. Taliansko vypovedalo vojnu Francúzsku a Británií 10.júna. Maginotova línia, ktorá sa
tiahla len po belgickú hranicu, bola neporušená, ale francúzsky veliteľ,
generál Maxime Weygand, sa nemal čím kryť zo severu a západu. 17.júna,
maršal Henri Philippe Pétain, hrdina z 1.svetovej vojny, ktorý sa stal deň
predtým premiérom, požiadal o prímerie. Prímerie bolo podpísané 25.júna za podmienok dávajúcich Nemecku
kontrolu nad severným Francúzskom a Atlantickým pobrežím. Pétain potom
ustanovil za hlavné mesto Vichy na neokupovanom juhozápade.
BITKA O BRITÁNIU
V lete 1940, Hitler ovládal Európu od Severného Mysu po Pyreneje.
Jeden jeho zostávajúci nepriateľ – Británia, pod vedením nového premiéra
Winstona Churchilla – prisahala pokračovať v boji. Či bojovať mohla bolo
otázne. Britská armáda nechala väčšinu svojich zbraní na plážach
v Dunkerque. Stalin nebol v nálade, aby vyzýval Hitlera. USA,
šokované pádom Francúzska, vyhlásili po prvýkrát v histórií brannú
povinnosť za mierového stavu a značne navýšili vojenský rozpočet. Verejná
mienka, navzdory sympatiám k Británií, bola proti vstupu do vojny.
Nemci dúfali v podmanenie si Britov vyhladovaním. V júni
1940 podnikli „Boj o Atlantik“, využívajúc ponorkovú vojnu na
obrezanie Britov od ich zahraničných tepien. Nemci mali teraz ponorkové
základne v Nórsku a Francúzsku. Na počiatku mali Nemci len 28
ponoriek, ale mnoho sa ich vyrábalo – dostatok na udržanie Britov
v ohrození do jari 1943 a zvládanie bitiek mesiace nato.
Invázia bola rýchlym spôsobom ako doraziť Britániu, ale to
znamenalo prekročiť Lamanšský prieplav. To by Hitler neriskoval, kým by nebolo
najprv zneškodnené britské letectvo. Dôsledkom toho bolo, že vojna
o Britániu sa diala vo vzduchu a nie na plážach. V auguste 1940 Nemci zahájili úsvitové útoky na prístavy
a letiská a v septembri proti vnútrozemským mestám. Cieľom bolo
vytiahnuť britské stíhače a zničiť ich. Nemci sa prepočítal s novým
zariadením, radarom, ktorý vysoko zväčšil účinnosť britských stíhačov. Pretože
ich vlastné straty boli príliš vysoké, Nemci museli prejsť na nočné bombardovanie
na konci septembra. Medzi tým a májom 1941 urobili 71 veľkých nájazdov na
Londýn a 56 na iné mestá, ale škoda, ktorú spôsobili bola príliš
nevyberaná, aby pôsobila vojensky smerodajne. 17.septembra 1940 Hitler odsunul inváziu na neurčito, a tým
vlastne uznal porážku v bitke o Britániu.
BALKÁN A SEVERNÁ
AFRIKA
V podstate Hitler povedal svojim generálom, že koncom júla 1940 bude nasledujúci útok
nasmerovaný proti ZSSR. Tam, povedal, Nemecko nájde svoj „životný priestor“
a porážku Anglicka tiež. Tvrdil, že Briti zostávali vo vojne len preto,
lebo dúfajú v znepriatelenie Nemecka a ZSSR. Keď však budú Sovieti
porazení a britské pozície v Indií a Strednom Východe budú
ohrozené, tak veril, že Briti uzavrú mier. Hitler chcel začať vpád začiatkom zimy 1940, ale jeho radcovia ho
presvedčili, že podstupuje riziko zimou akciou do Sovietskeho Zväzu a nech
počká do jari.
Medzitým nemecký spojenec, Mussolini usporiadal neúspešný útok
(september 1940) na Britmi okupovaný Egypt z talianskej kolónií
v Líbií a rovnako nevydarenú inváziu (október 1940) do Grécka.
V reakcií na neskorší pohyb, Briti okupovali letiská na Kréte
a v Grécku. Hitler nechcel britské lietadlá vo vzdialenosti dostrelu
od jedného z jeho hlavných zdrojov ropy, talianske polia v Ploieşti,
a v novembri začal pripravovať operáciu proti Grécku.
Začiatkom 1941 britské sily zatlačili Talianov naspäť do Líbye
a vo februári Hitler poslal generála Erwina Rommela a dvoma tankovými
divíziami tankových zborov, Afrika Korps, aby pomohli jeho spojencom. Pretože
musel prejsť cez ich územie, aby sa odstal do Grécka (a Sovietskeho zväzu),
Hitler priviedol Rumunsko a Maďarsko do Aliancie Osi v novembri 1940;
Bulharsko sa pripojilo v marci 1941. Keď Juhoslávia odmietla nasledovať
garnitúru, Hitler nariadil inváziu do tejto krajiny.
JUHOSLÁVIA
Operácie proti Juhoslávií a Grécku začali 6.apríla 1941.
Elementárnou nemeckou ťažkosťou pri vpáde do Juhoslávie bolo pretiahnutie
deviatich vojenských divízií z Nemecka a Francúzska za menej ako
desať dní. Na niekoľko dní sa museli obmedziť len na vzdušné vpády
a pohraničné potýčky. 10.apríla začali nájazdy na Belehrad zo
severozápadu, západu a juhovýchodu. Mesto padlo 13.apríla
a juhoslovanská armáda kapitulovala nasledujúceho dňa. Akokoľvek, bolo
oveľa ľahšie Juhosláviu získať ako si ju udržať. Partizáni – Četníci pod Dražom
Mihajlovićom a partizáni pod Josipom Brozom (Tito) – bojovali celú
vojnu.
GRÉCKO
Grécka armáda 430,000 mužov, odlišná od Juhoslovanov, bola plne
mobilizovaná a do určitej miery aj otestovaná vojnou, ale národná pýcha ju
nútila bojovať (pod vedením Metaxasa) proti talianskej invázií severozápadne od
Thessaloníki (Solúnu). Jedným krátkym vpádom do Solúna dosiahli kapituláciu
línie a takmer polovice gréckej armády 9.apríla. Po tom čo bola Prvá
grécka armáda, vytiahnutá z Albánska, chytená v Métsovonskom
priesmyku 22.apríla sa britské sily, 62,000 vojakov, stiahli smerom na
juh. Nato Nemci rýchlo obsadili Korintský záliv (27.apríla) a cez
Peloponéz 30.apríla donútili Britov
k evakuácií, čo ich stálo 12,000 mužov. Výsadkársky útok 20.-27.mája vniesol do nemeckých rúk aj
Krétu.
Medzičasom Rommel viedol úspešnú protiofenzívu proti Britom
v Líbií, vypudiac ich z krajiny (okrem izolovanej posádky
v Torbuku) v apríl 1941.
DRUHÁ FÁZA: EXPANZIA
VOJNY
Rok po páde Francúzska sa vojna začala pohýnať k novému stavu
– svetovej vojne. Počas vedenia vedľajších vojenských výprav na Balkáne,
v severnej Afrike, a vo vzduchu proti Británií, Hitler rozostavil
svoje hlavné sily na západe a priviedol krajiny juhozápadnej Európy
(takisto ako Fínsko) do partnerstva proti ZSSR.
U.S. - POMOC BRITÁNII
Spojené štáty zanechali striktnú neutralitu k Európskej vojne
a blížili sa ku konfliktu s Japonskom v Ázií a Pacifiku.
Konferencie Britov a Američanov začali v januári 1941. Rozhodovali o základnej stratégií pre
prípad, že sa Spojené štáty zapoja do vojny. Menovite o tom, že obaja budú
orientovať svoje sily na Nemecko a Japonsko, ak to bude potrebné, budú
riešiť neskôr.
V marci 1941 americký kongres prepustil zákon, tzv. akt pôžičky
a nájmu, a uvoľnil úvodných $7 biliónov na pôžičku alebo prenajatie
zbraní a inej pomoci krajinám, ktoré mohol označiť prezident. Toto
znamenalo, že Amerika dúfala v zaistenie víťazstva nad Osou bez zapojenia
svojich vojakov. V neskorom lete 1941, akokoľvek Spojené štáty nevypovedali
vojnu Nemecku, bola námorná pechota rozmiestnená na Islande, ktorý bol
okupovaný Britmi od 1940, a potom americká armáda prevzala úlohu
sprevádzania konvojov vo vodách západne od Islandu. V septembri prezident
Franklin D. Roosevelt oprávnil lode v konvojovej službe napádať vojnové
lode Osi.
NEZHODY MEDZI USA A
JAPONSKOM
Medzičasom sa americké vzťahy s Japonskom neprestali
zhoršovať. V septembri 1940 si Japonsko vynútilo od vichisického
Francúzska, aby sa vzdalo severnej Indočíny. USA podnikli protiopatrenia
zabránením vývozu ocele, zvyškového železa a leteckého benzínu do
Japonska. V apríli 1941 Japonci podpísali dohodu o neutralite
so ZSSR, ako poistku proti útoku v tom smere, keby mali konflikt
s Britániou alebo USA počas ich väčšieho zahryznutia sa do juhovýchodnej
Ázie. Keď Nemecko napadlo ZSSR v júni, si japonský vodcovia zvážili
porušenie dohody a pripojenie sa od východu, ale urobiac jedno
z najosudnejších rozhodnutí vojny. Zvolili si namiesto toho postup na
juhovýchod. 23.júla Japonsko okupovalo južnú Indočínu. Dva dní nato USA,
Británia a Holandsko zmrazili japonské aktíva. Cieľom bolo zabrániť
Japonsku kupovať ropu, čo načas ochromilo jeho armádu a vojsko spravilo
úplne nepoužiteľným.
NEMECKÁ INVÁZIA DO
ZSSR
Vojnová najmasívnejšia zrážka začala ráno 22.júna 1941, keď mierne viac ako 3 milióny nemeckých vojakov
napadlo ZSSR. Napriek tomu, že nemecký prípravy boli zjavné už celé mesiace
a hovorilo sa o nich otvorene medzi diplomatmi v Moskve,
sovietske sily boli prekvapené. Stalin, ktorého dôvera v schopnosť krajiny
ubrániť sa bola po fínskej vojne otrasená, odmietol povoliť akúkoľvek
protiaktivitu zo strachu pred vyprovokovaním Nemcov. Okrem toho si myslel, že
blesková vojna, aká bola praktizovaná v Poľsku a Francúzsku, bude nepoužiteľná
v rozsahu sovietsko-nemeckej vojny; obe strany sa zabrzdia za niekoľko
týždňov a a nakoniec sa budú naťahovať popri hranici. Sovietska
armáda mala 2,9 milióna vojakov na západnej Hranici a prevyšovala Nemcov
v počte tankov dve ku jednej a dve alebo tri ku jednej
v leteckej sile. Množstvo jej tankov a letectva boli staršie typy,
ale niektoré tanky, najmä neskôr slávne T-34, vysoko prevyšovali tie
nemecké. Veľké množstvá lietadiel boli zničené na zemi v prvý deň
a ich tanky, ako tie francúzske, zostali odtrhnuté medzi pechotou, kde
neboli nič platné proti nemeckým obrneným skupinám. Pechote bol najprv
nariadený protiútok, ktorý bol však nemožný a potom zakázali útek, čo
zaručilo masové ničenie alebo kapituláciu.
POČIATOČNÉ NEMECKÉ
ÚSPECHY
Pred inváziou museli Nemci zostaviť tri armádne skupiny,
označované ako Sever, Stred a Juh; a zameriavali sa na Leningrad,
Moskvu A Kyjev. Hitler a jeho generáli sa zhodli, že ich hlavným
strategickým problémom je zaseknúť sovietsku armádu v boji a poraziť
ju skôr ako stihne ujsť do vnútrozemia krajiny. Rozchádzali sa však
v spôsobe ako to má byť, čo najlepšie prevedené. Väčšina generálov verila,
že sovietsky režim obetuje všetko, aby obránil Moskvu, hlavné mesto, cestnú
a železničnú križovatku, a priemyselné centrum krajiny. Pre Hitlera
boli prírodné zdroje Ukrajiny a ropa z Kaukazu dôležitejšie
a chcel tiež obsadenie Leningradu. Výsledkom bol kompromis – tri ťahy, z ktorých jedna
najsilnejšia armádna skupina Stred smerovala k Moskve – čo prechodne
uspokojilo Hitlera aj generálov. Vojnové plány indikovali víťazstvo
v desiatich týždňoch, čo bolo dôležité pretože ruské leto, ideálny čas na
boje v ZSSR, bolo krátke a operácie na Balkáne priniesli 3–týždňové
zdržanie.
desať týždňov sa zdalo ako postačujúci čas. Churchil ponúkol ZSSR
spojenectvo a Roosevelt ponúkol pomoc, ale po prvých dňoch ich zbory
verili, že všetko sa vyrieši za mesiac alebo tak. Koncom prvého júlového
týždňa, armádna skupina Stred vzala 290,000 zajatcov a obkľúčila Białystok
a Minsk. 5.augusta prekročili rieku Dneper, poslednú prírodnú bariéru
západe od Moskvy. Obtreli sa ešte o izolovanú skupinku pri Smolensku
a vzali ďalších 300,000 zajatcov. Dosiahnutím Smolensku pokryli ⅔ vzdialenosti do Moskvy.
HITLEROVA ZMENA PLÁNU
Rusi robili presne to, čo nemecký generáli chceli, obetujúc
enormné množstvá vojakov a munície na obranu Moskvy. Akokoľvek, Hitler
nebol spokojný a navzdory protestom generálov nariadil armádnej skupine
Stred odklonenie ozbrojených zložiek na sever a juh, aby pomohla ostatným
dvom skupinám. A tým zastavil postup k Moskve. 8. septembra skupina
Sever odrezala Leningrad a spolu s fínskou armádou na
severe obliehala mesto. 16.septembra armádna skupina Juh uzavrela obrovské
obkľúčenie Kyjeva a vzala 665,000 väzňov. Hitler sa rozhodol
pokračovať v postupe na Moskvu a prikázal skupine Stred návrat.
POKUS O PREVZATIE
MOSKVY
Po 6-týždňovej nečinnosti, sa skupina Stred znovu ujala akcie 2.októbra.
Počas dvoch týždňov ukončila tri veľké obkľúčenia a vzala 663,000
zajatcov. Potom sa ohlásili jesenné dažde meniace nespevnené ruské cesty na
blato a zastavili postup na dobrú časť mesiaca.
V strede novembra sa počasie ochladilo a pôda zamrzla. Hitler
a veliteľ skupiny Stred, poľný maršal Fedor von Bock, sa postavili
k rozhodnutiu nechať armádu zahrabanú tam kde bola alebo ju poslať dopredu
možno predbehnúc zimu. Snažiac sa dokončiť výpravu v 1941, s nejakým
druhom víťazstva v Moskve, rozhodli sa postupovať vpred. V druhej
polovici novembra Bock zameral dve vedúce ozbrojené skupiny na Moskvu. Po otočení
bola jedna skupina, namierená na mesto zo severozápadu, len
SOVIETSKA
PROTIOFENZÍVA
Stalin, ktorý zostal v Moskve, a jeho frontový veliteľ, generál
Georgy Zhukov, držali svoje rezervy v pozadí. Mnoho z nich boli
čerství regrúti, ale boli tvrdí veteráni zo Sibíri. Všetci boli oblečení na
zimu. 6.decembra zaútočili a za pár dní sa nemecké predné skupiny
odvalili naspäť, nechávajúc za sebou veľké množstvo strojov a zbraní,
keďže ich zima učinila zbytočnými.
Podľa Stalinových rozkazov, Moskovský protiútok bol rýchlo
premenený na protiofenzívu celého frontu. Nemci nestavali žiadne obranné línie
zozadu a nemohli kopať pretože zem bola zmrznutá ako betón. Niektorý
z generálov navrhol návrat do Poľska, ale 18.decembra nariadil
posádkam, aby zostali tam kde sú. Nato, Rusi vysekali veľké kusy
z nemeckého frontu, ale dostatok prečkal zimu a udržali obliehanie
Leningradu; pokračovali v ohrozovaní Moskvy a udržali západnú
Ukrajinu v nemeckých rukách.
ZAČIATOK VOJNY V
PACIFIKU
Zdanie hrozby pádom Sovietskeho zväzu v lete a na
jeseň roku 1941 vytvorilo dilemu pre Japonsko a USA. Japonci si
mysleli, že majú najlepšiu príležitosť na využitie ropných a iných
prírodných zdrojov juhovýchodnej Ázie a susedných ostrovov; na druhej
strane vedeli, že nemôžu vyhrať vojnu s USA, ktorá bude pravdepodobne
nasledovať. Americký parlament chcel zastaviť japonskú expanziu, ale pochyboval
o ochote amerického ľudu ísť do vojny, aby tak urobili. Navyše USA
nechceli byť zatiahnuté do vojny s Japonskom, kým smerovali
k strašidelnej možnosti zostať na svete samy s triumfujúcim Nemeckom.
Po ropnom embargu, sa Japonci, v časovom strese, rozhodli na presun do
juhovýchodnej Ázie a blízkych ostrovov.
PEARL HARBOR
Do decembra 1941 japonskí vodcovia sledovali dve veci: vysporiadať
sa s ropným embargom tak, aby im to dovoľovalo získavať územia
a pripravovali sa na vojnu. USA žiadali stiahnutie Japonska z Číny
a Indočíny a prísľub, že nezaberú žiadne nové územia. Po tom, čo sa
stal japonským premiérom v strede októbra, generál Tōjō Hideki,
vyhlásil 29.november za posledný deň kedy bude Japonsko akceptovať vyrovnanie
bez vojny. Tōjōv posledný termín, ktorý bol držaný v tajnosti,
znamenal, že vojna bola prakticky istá.
Japonská armáda a námorníctvo mali, v podstate,
navrhnutý vojnový plán, v ktorý mali veľkú dôveru. Zamýšľali urobiť rýchly
oblúk do Barmy, Malajzie, Západnej Indie, a Filipíny;
a v tom istom čase postavili obrannú hranicu v strednom
a juhozápadnom Pacifiku. Očakávali, že Spojené štáty vyhlásia vojnu, ale
nie, že budú ochotný bojovať dosť dlho a tvrdo na to, aby vyhrali.
Najväčšie starosti im robila americká Pacifická flotila v Pearl Harbor na
Hawai. Ak by zareagovali rýchlo, mohli by vzlietnuť z krátkom čase. Ako
poistku japonská armáda podnikla ochromenie Pacifickej flotily prekvapujúcim
útokom.
Pár minút pred 8 ráno v sobotu 7.decembra 1941 japonské lietadlá napadli Pearl Harbor. Pri nájazde trvajúcom
necelú dve hodiny potopili alebo vážne poškodili osem bojových lodí a 13
ďalších námorných plavidiel. Americké orgány zlomili japonskú diplomatickú
šifru a vedeli o bezprostrednom útoku. Varovanie bolo poslané
z Washingtonu, ale vďaka oneskoreniu prenosu prišlo až keď začal nájazd.
Jedným zásahom japonská armáda získala brilantný úspech – a zaistila
porážku Osi v 2.svetovej vojne. Japonský útok vniesol USA do vojny
8.decembra – a vniesol ich v odhodlaní bojovať až do konca. Nemecko a Taliansko vyhlásili vojnu
USA 11.decembra.
JAPONSKÁ DOBYVAČNOSŤ V
ÁZII A PACIFIKU
V nekonečnom priestore zeme a oceánu si Japonci vyznačili
miesta pre dobytie, zdalo sa, že sú odrazu všade. Pred koncom decembra zabrali
britský Hong Kong a Kiribati, americký Guam a Wake, napadli
britskú Barmu, Malajziu, Borneo; tiež americkú dŕžavu Filipíny. Britský
Singapúr, dlho považovaný za svetovo najsilnejšiu pevnosť, im padol do rúk vo
februári 1942 a v marci už okupovali holandský východ Indie
a pristáli na Novej Guinei. Americké a Filipínske sily sa zdali
v Bataane 9.apríla, a odpor Filipín skončil kapituláciou Corregidoru
6.mája.
Vzhľadom na japonský plán, čas na obranný postoj pre nich nastal
keď ukoristili Novú Guineu Austrálií, Bismarkovo súostrovie a Wake, čo
spravili niekedy v polovici mája. Ale viedlo sa im tak dobre, že sa
rozhodli rozšíriť svoju obrannú hranicu na sever k Aleutám, východne na
Midway, južne k Šalamúnovým ostrovom a Novej Guinei. Ich prvý pohyb
bol cez more, na prevzatie prístavu Moresby na juhovýchodnom výbežku Novej
Guinei. Američania, využívajúc svoju schopnosť prečítať japonský kód, mali na
scéne námornú silu. V nasledujúcom boji o Koralové more (7.-8.máj), bojovali výhradne
s materskými lietadlovými loďami. Japonci boli zatlačení a museli
prestať so svojimi úmyslami v prístave Moresby.
Bitka o Koralové more: Japonci už ovládali obrovské územia
Tichomorskej oblasti a pokukávali po Austrálií ako po ďalšej možnej
koristi a snažili sa dostať do invazívnej pozície. Japonská ofenzíva
v svojej účinnosti začala 4. mája. Uchvátila ju jedna japonská námorná sila
v prístave Tulaghi na Šalamúnových ostrovoch, pokým druhá väčšia smerovala
k súostroviu Louisiady juhovýchodne od Novej Guinei. Dve americké
ozbrojené sily sa pripojili oproti a sledovali japonské pohyby. 4.mája americké bombardéry
a torpédonosné lietadlá urobili značnú škodu japonským lodiam
v Tulaghi. Americká flotila, skladajúca sa z niekoľkých krížnikov
a materských lietadlových lodí, sa potom presunula, aby zastavila japonské
námorníctvo na Louisiadách. Americké nosné lietadlá zapríčinili Japoncom ťažké
straty. Bola to prvá námorná bitka, v ktorej sa lode oboch strán nestreli
priamo. V dvoch stretoch Japonci stratili 2 lietadlové lode, 2
torpédoborce, početne ďalších plavidiel, okolo 100 lietadiel a 3500 mužov.
Americké straty boli materská lietadlová loď Lexington a tanker Neosho;
poškodená bola tiež lietadlová loď Yorktown. USA stratili 65 lietadiel
a 540 osôb.
BITKA O MIDWAY
Silná japonská armáda, 9 vojnových lodí a 4 nosiči (rýchle
dopravné lode prenášajúce lietadlá) pod admirálom Yamamotom Isoroku, veliteľom
vedenia armády, dychtila smerom k Midway v prvom týždni júna. Admirál Chester W. Nimitz, ktorý
prevzal velenie nad Pacifickou flotilou po Pearl Harbor, zohnal len 3 nosiče
a 7 ťažkých krížnikov, ale čítal japonské rádiové správy. Yamamoto, strojca
Pearl Harboru, plánoval ďalšie prekvapenie. Tentokrát to bol on, kto bol
prekvapený. Ráno 4.júna americké bombardéry zničili 3 japonské nosiče v 5-minútovom
útoku. Štvrtý išiel ku dnu neskôr toho dňa, keď jeho lietadlá poobíjali
Yorktown, ktorá sa potopila dva dni nato.
Yamamoto nariadil 5.júna generálny ústup. 6.-7.júna
sekundárne japonské sily prevzali Kisku a Attu-u v Aleutách, ale tie
nemohli odškodniť porážku na Midway, z ktorej sa japonská armáda nikdy
nespamätala. Vojnové lode boli nepoškodené, ale Midway a Koralové more
ukázali, že nosiče sú skutočne vedúce lode vo vojne, a 4 z nich boli
preč.
TRETIA FÁZA: OTOČENIE
PRÚDU
Koncom decembra 1941 sa Roosevelt a Churchil
a ich hlavný radcovia stretli vo Washingtone. Znovu zdôraznili
stratégiu – najprv poraziť Nemecko – a pretože sa zdalo, že Briti budú
bojovať zo všetkých síl v Európe, vojna s Japonskom sa stávala čoraz
viac čisto americkou záležitosťou. Tiež vytvorili Combined Chiefs of Staff (CCS) – Spojení najvyšší dôstojníci
ozbrojených síl. Bol to vlastne britsko – americký vojenský výbor so sídlom vo
Washingtone na vývoj a výkon spoločnej stratégie. 1.januára 1942 Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, ZSSR
a ďalších 23 krajín podpísalo Deklaráciu
spojených národov, v ktorej sa zaviazali nepristúpiť k separátnemu
mieru. United Nations, alebo Spojené národy sa stalo oficiálnym názvom „proti
– Osovej“ koalície, ale viac bol používaný termín Spojenci (Allies),
prevzatý z 1.svetovej vojny.
VÝVOJ STRATÉGIE
SPOJENCOV
USA prakticky nemohli viesť vojnu v Európe začiatkom roku
1942. Nemali tam žiadnych vojakov a boli práve uprostred budovania síl
a pretváraní strojárstva doma. V severnej Afrike Briti ukázali ako
niečo viac, ako len udržať si svoje. Uspokojili sa s Tobrukom 10.decembra
1941 a prevzatím Banghāzī v Líbií o dva týždne
neskôr. Rommel podnikol protiútok koncom januára 1942 a zatlačil ich späť
do Al-Gazaly a Bir Hacheimu, ale tam sa jeho postup zastavil.
EURÓPA
Veľkou otázkou vojna bolo či ZSSR dokáže odolať druhej nemeckej
letnej ofenzíve a Rusi prosili USA a Britániu, aby zmiernili tlak na
nich otvorením západného frontu. Generál George C. Marshall, najvyšší dôstojník
amerických ozbrojených síl, veril, že najlepšie pomôžu Rusom
a rýchlo ukončia vojnu, ak si spravia zastávku v Anglicku
a zaútočia cez Lamanšský kanál na severozápadnú Európu. Chcel to spraviť
na jar 1943 alebo ešte v 1942, ak sa bude zdať, sa ZSSR zloží. Briti
nechceli účasť inde, pokým severná Afrika nebude pevná a nebudú veriť, že
armáda je dosť silná na „cezkanálový“
útok zostavený v Anglicku v roku 1943. Rommel problém vyriešil.
V júni ukoristil Tobruk a vošiel
PACIFIK
Medzičasom sa Američania, navzdory prvej nemeckej stratégií,
pohybovali ďalej vo vojne proti Japonsku. Americká armáda videla Pacifik ako
územie, kde sa vojna môže viesť najefektívnejšie na rozdiel od Atlantiku alebo
Stredozemného mora. Generál Douglas MacArthur, ktorý velil na Filipínach
a bol evakuovaný do Austrálie ponorkou pred kapituláciou, bol
v krajine najznámejším (v dobrom slova zmysle) vojenským veliteľom,
a preto príliš cenným, aby ho stratili v nedôležitej misii. Bitka
o Midway Japoncov zastavila v strednom Pacifiku, ale pokračovali
v postupe juhozápadným Pacifikom popri Šalamúnových ostrovoch a po
súši na Novej Guinei. 2.júla 1942,
americký Joint Chiefs of Staff (spojení najvyšší dôstojníci; JCS)
nasmerovali námorné a pozemnú sily na oblasť južného a juhozápadného
Pacifiku zastaviť Japoncov, vyhnať ich zo Šalamún a severovýchodnej Novej
Guinei a eliminovať ich základňu v Rabaul, v Novej Británií na
Bismarkovom súostroví (teraz Papua Nová Guinea)
RUSKÝ FRONT: LETO 1942
V najviac bezprostredne kritickom území vojny, ZSSR, iniciatíva
prešla opäť na Nemcov v lete 1942. Sovietske úspechy v zime boli
vystriedané katastrofami na jar. Prekážky v postupe južne od Leningradu,
blízko Charkovu a na Kryme stáli
dobre viac ako jeden a pol milióna mužov vo väzniciach. Nemci neuniesli
také masívne straty, ale bojovanie bolo pre nich tiež príliš nákladné. Najmä
odkedy Sovieti disponovali trojnásobkom ľudských zdrojov. Okrem toho Hitlerova
nadmerná sebadôvera ho priviedla ku kolosálnej chybe. Bol si taký istý
víťazstvom v 1941, že zastavil výrobu väčšiny druhov zbraní a munície
pre armádu a preradil priemysel na práce pre letectvo a námorníctvo,
s ktorými plánoval doraziť Britov. Znovuobnovil produkciu pre armádu
v januári 1942, ale príliv zbraní nedosiahol front pred koncom leta.
Produkcia sovietskych zbraní, na druhej strane, po úpadku v novembri
a decembri 1941 začala vytrvalo stúpať. Sovietska priemyselná základňa
bola tiež väčšia ako nemecká. Plánujúc leto, Hitler vedel, že to všetko
nevyrieši len „trojhrotou“
ofenzívou. Niektorí generáli hovorili o roku vyčkávania na prebudovanie
armády, ale Hitler bol rozhodnutý dosiahnuť víťazstvo v 1942. Mal dostatok
vojakov a zbraní, aby priviedol južné krídlo západného frontu k plnej
sile a veril, že donúti sovietske vedenie obetovať svoje hlavné sily
v snahe ubrániť uhoľné bane v Doneckom povodí a ropné polia Kaukazu.
NEMECKÁ JAZDA KU
KAUKAZU
Ofenzíva začala východne od Charkova 28.júna a za
menej ako 4 týždne armády obsadila povodie Donecu a postupovali
k rieke Don. Vzdialenosti boli veľkolepé, ale počet zajatých alebo
zabitých vojakov relatívne bol malý. Stalin a jeho generáli urobili
najšťastnejšiu chybu vojny. Veriac, že Nemci chcú uskutočniť druhý, silnejší
útok na Moskvu a držali svoje rezervy vzadu, armáde na juhu dovolili
ustupovať.
Hitler, povzbudený ľahkosťou a rýchlosťou postupu, pozmenil
jeho plán posledný júlový týždeň. Pôvodne zamýšľal ísť priamo na východ do
Stalingradu, tvrdo tam obsadiť Volgu a potom len poslať vojakov na Kaukaz.
23.júla nariadil dvom armádam, aby pokračovali ku Stalingradu
a urobili dva útoky cez nižšiu rieku Don a prevzali ropné polia
v Majkope, Groznym a Baku.
Zdalo sa, že Rusi sa rútia ku katastrofe, ako Nemci dúfali cez
Kaukaz a Majkop vzdialený
RUSKÉ ZNOVUZRODENIE V
STALINGRADE
ZSSR sa dotkla dna vojny na konci júla 1942. Kapitulácia bola na
dosah a Nemci sa dostávali do útočných pozícií popri Volge za Moskvou
a tak isto aj na Kaukaze. 28.júla Stalin vydal svoj najznámejší príkaz
vojny: „Neustupovať!“ V čase
drakonických trestov pre povaľačov a rozvracačov morálky úplne degradoval
komunizmus a obrátil sa na vojakov vyhlásením veľkej vlasteneckej vojny za
Rusko. Tak isto ako Hitler, viedol vojnu tak, že sa mu zdalo, že vyhrá. Koncom
augusta zavolal svojich dvoch najlepších vojenských profesionálov, Zhukova,
ktorý zorganizoval moskovskú protiofenzívu v decembri 1941;
a armádneho veliteľa štábu, generála Alexandra M. Vasiľvevského,
aby sa s nimi poradil o situácií v Stalingrade. Navrhovali
zdolať nepriateľa zadržaním jeho vojakov v krvavých bojoch o mesto
kým zhromaždia prostriedky na protiútok.
GUADALCANAL
Os viedla príliv v strede leta 1942. Stalingrad
a Kaukazská ropy sa zdali pod Hitlerovou mocou a Rommel mal na dostrel
Suezský kanál. Japonci okupovali Guadalcanal na severnom konci Šalamúnových
ostrovov pochodujúc na prístav Moresby. V nasledujúcich šiestych mesiacoch
Os bola zastavená a obrátila sa k ZSSR, severnej Afriky
a juhovýchodného Pacifiku.
Americkí „mariňáci“ pristáli na Guadalcanale 7.augusta 1942. Proti malej japonskej
posádke bolo vylodenie ľahké. Potom už nič nebolo ľahké. Japonci odpovedali
pohotove a násilne po mori a vo vzduchu. Výsledok závisel od
schopnosti japonskej armády dotiahnuť dostačujúce posily a na schopnosti
americkej armády zásobovať námorníctvo, ktoré bolo na pochybách. Kým
námorníctvo bojovalo s odhodlaným nepriateľom vo vysiľujúcej tropickej klíme,
medzi 24.augustom a 30.novembrom armáda vybojovala 6 hlavných ozbrojených
konfliktov v okolitých vodách ostrova. Straty na lodiach a letectve boli
ťažké na oboch stranách, ale Japonci boli vážnejšie zasiahnutí, pretože si
nemohli dovoliť akceptovanie úbytku vojakov s Američanmi. Ich bojové lode
už nevyplávali po konci novembra a Američania potvrdili bezpečnosť ostrova
9.februára 1943.
ANGLO-AMERICKÁ
OFENZÍVA V SEVERNEJ AFRIKE
Zvrat v severnej Afrike začal 31.augusta 1942, keď
Rommel zaútočil južným krídlom na britskú líniu západne od Al ‘Alamayn, bol
zastavený na hrebeni ‘Alam al Halfā' a bol zatlačený späť
7.septembra. Novoustanovený britský veliteľ, generál Bernard Law Montgomery,
zasiahol severné krídlo 23.októbra metodicky pripravovanou ofenzívou
a od 5.novembra nútil Rommela ustupovať. Americký a britský
vojaci bojujúci spolu pod generálom Dwightom D. Eisenhowerom sa začali
vyloďovať v Maroku a Alžírsku 8.novembra; Američania
v Cassablanke a Orane, Briti v Alžíre. Nemci poslali posily do
Tunisu a okupovali celé Francúzsko. Na scénu priviedli svoju piatu obrnenú
divíziu pod velením generála Jürgena von Arnim včas, aby zastavili Eisenhowera
na západe Tunisu v strede decembra. Rommel šiel k Marethskej línií
v juhovýchodnom Tunisku začiatkom februára 1943 a začal útok proti
Američanom 14.februára, čo ich zatlačilo
SOVIETSKE VÍŤAZSTVO V
STALINGRADE
Na západnom fronte si nemecké postupy k Stalingradu
a Kaukazu pridali ku svojej dĺžke ešte
Ráno 19.novembra, v snehu
a hmle, sovietske ozbrojené vedúce skupiny zasiahli Rumunov západne
a južne od Stalingradu. Ich hroty sa potom stretli o tri dni neskôr
pri meste Kalač-na-Donu obkľučujúc šiestu armádu, polovicu štvrtej obrnenej
armády a časť rumunských jednotiek. Hitler nariadil veliteľovi šiestej
armády, generálovi Friedrichovi Paulusovi, aby držal územie, prisľúbil mu
vzdušnú posilu a poslal Mansteina, odvtedy poľného maršala, aby
organizoval pomoc. Vzdušný prevoz zlyhal a nedokázal previesť 300 ton
zásob, ktoré Paulus potreboval každý deň; a Mainsteinova pomoc sa bola
zastavená
Rusi tlačili už z troch strán v januári 1943 a Paulus kapituloval 31.januára. Bitka
stála Nemecko 200,000 vojakov. V dôsledku Stalingradu, ktorý z časti
mohol za zlyhanie talianskych a maďarských vojsk, Nemci boli donútení
stiahnuť sa z Kaukazu približne tam odkiaľ v lete 1942 začali
ofenzívu
KONFERENCIA V
CASABLANCE
Od 14. do 24.janurára sa Roosevelt a Churchill sa svojimi
štábmi stretli v Casablance, aby stanovili stratégiu na obdobie po
severnej Afrike. Americký vojnoví velitelia chceli priamy útok cez kanál na
Nemecko. Briti, výrečne zastupovaní Churchillom, argumentovali výhodami
zhromažďovaním „veľkých cien“ v Stredozemnom mori na Sicílií
a v Taliansku na začiatok. Roosevelt podporoval Britov
a americké vojsko uspelo jedine (o niekoľko mesiacov neskôr)
v získavaní súhlasu o tom, že nebude posielaných viac vojakov do
oblasti Stredozemia; všetci boli zhromažďovaní v Anglicku na útok cez
kanál v 1944. Roosevelt udelil svojmu vojsku ďalší šok, keď ohlásil, že
nič okrem bezpodmienečnej kapitulácie nebude prijaté od žiadnej z krajín
Osi. Politikou chcel učičíkať Rusov, ktorý mali čakať ešte takmer ďalší rok na
ucelený druhý front, ale tiež pravdepodobne zocelila odpor Osi.
VZDUŠNÉ NÁJAZDY NA
NEMECKO
Ako úvod odkladaného útoku cez kanál sa Briti a Američania rozhodli
v Casablance otvoriť strategickú vzdušnú ofenzívu
(bombardovanie) proti Nemecku. V tomto prípade sa dohodli na
načasovaní, ale nie na metóde. Briti v dôsledku odradzujúcej skúsenosti
s denným bombardovaním na začiatku vojny postavili ťažké bombardéry, Lancestery a Halifaxy, na nočné
bombardovanie, čo znamenalo pásmové (oblastné) bombardovanie. Američania
verili svojim B-17 (Lietajúce
pevnosti; Flying Fortresses) a B-24
(Osloboditeľ; Liberators), ktoré boli ťažko vyzbrojené aj obrnené a boli
ušité priamo na to, aby lietali za dňa a presne mierili. Rozdiel bol
riešený tak, že každej krajine bolo dovolené viesť vlastné ofenzívu.
Tento spôsob sa nazýval bombardovanie deň a noc. Britská metóda bola
demonštrovaná štyrmi nájazdmi zápalných bômb na Hamburg koncom júla
1943, v ktorom väčšina mesta zhorela a 50,000 ľudí umrelo.
Americké straty lietadiel a posádky ostro vzrástli ako bombardéry
prenikali hlbšie do Nemecka. Po skorom októbri 1943, keď zaútočili na závody
valivých ložísk v Schweinfurte pôsobili takmer 25% straty, bola denná
ofenzíva znížená pokým neboli dostupné lietadlá s dlhým doletom.
BITKA PRI KURSKU
Pred zimou boje na západnom fronte skončili v marci 1943,
Hitler vedel, že nemôže usporiadať ďalšiu letnú ofenzívu a hovoril
o založení západného múru porovnateľnú s opevnenou atlantickou
stenou, ktorú vybudoval popri západnom európskom pobreží. Dlhý zimný ústup
skrátil front dostatočne na to, aby mu dal nadbytok takmer dvoch armád. Tiež
zanechal smerom na západ vypuklinu v okolí mesta Kursk. Pre Hitlera bola
príležitosť na jedno ďalšie veľké obkľúčenie príliš dobrá na to aby, si ju
nechal ujsť.
Po trojmesačnom čakaní na príjazd viacerých nových tankov
z montážnej linky, Hitler otvoril bitku o Kursk 5.júla
s útokmi severne a južne cez otvorený západný koniec vypukliny.
Zhukov a Vasilyevsky tiež nespúšťali oči z Kursku a ťažko
vyzbrojili front naokolo. V najväčšej tankovej bitke vojny 12.júla
bojovali Rusi proti Nemcom takmer na mieste. Hitler potom operáciu odvolal,
pretože Američania a Briti sa vylodili na Sicílií a potreboval
premiestniť divízie vo Talianske. S tým prešla strategická iniciatíva
západu natrvalo na ruské sily.
INVÁZIA DO TALIANSKA
Tri americké, jedna kanadská a tri britské divízie
pristáli na Sicílií 10.júla. Pretlačili sa cez ostrov z pláží na
južnom pobreží za päť týždňov a cez štyri talianske a dve nemecké
divízie; a zdolali obranu Osi 17.augusta. Zatiaľ bol Mussolini zbavený moci 25.júla a talianska vláda
pristúpila k rokovaniam, ktoré viedli k podpísaniu prímeria
v tajnosti 3.septembra a verejne ho vyhlásili 8.septembra.
3.septembra zložky Montgomeryho ôsmej britskej armády prekročili
Messinský prieliv zo Sicílie na špic talianskej čižmy. Americká piata armáda, pod
generálom Markom W. Clarkom, zorganizovala vylodenie blízko Salerna
9.septembra a 12.októbra mali Briti a Američania celkom pevnú líniu
naprieč polostrovom od rieky Volturno, severne na Neapol, do Termoli na
Jadranskom pobreží. Talianska kapitulácia priniesla Spojencom malý vojenský
benefit a na konci roku ich Nemci zastavili na Gustavovej línií
SPOJENECKÁ STRATÉGIA
PROTI JAPONSKU
Stratégia vo vojne proti Japonsku sa vyvíjala po etapách počas
roku 1943. Najprv bolo cieľom zabezpečiť základne na pobreží Číny (z ktorých
mohli byť Japonci bombardovaní a neskoršie napadnutí) Britmi
a Číňanmi prichádzajúcimi cez Barmu a západnú Čínu a Američanmi
vrážajúcimi cez ostrovy stredného a juhovýchodného Pacifiku do Taiwanu
a Číny. V strede roka bolo očividné, že ani Briti ani Číňania neboli
schopní zhmotniť svoje nájazdy. Potom zostali len Američania. Ich objektmi boli
Formosa a Čínske pobrežie.
AMERICKÉ POSTUPY V
PACIFIKU
V Pacifiku americký vojaci znovu získali po ťažkých bojoch Attu
v Aleutách v trojtýždňovom zápase, ktorý začal 23.mája. Japonci
evakuovali Kisku skôr ako tam pristáli Američania a Kanaďania
v auguste. Hlavné akcie však prebiehali v juhozápadnom Pacifiku. Tam
americkí a novozealandskí vojaci, pod velením admirála Williama Halseyho,
postupovali pozdĺž Šalamún, berúc si Novú Georgiu v auguste a veľké
predmostie Bougainvillu v novembri. Austrálčania a Američania, pod
MacArthurom, zatlačili Japoncov späť na západné pobrežie Novej Guinei
a vzali Lae a Salamaua v septembri. MacArthurova a Halseyho
misia, určená JCS v 1942, mala prevziať Rabaul, ale na Šalamúnach zistili,
že majú kontrolu nad vzduchom a morom okolo nich a je dostatočná, aby
neutralizovali posádku Japonských ostrovov a urobili ich nepoužiteľnými.
Vylodenia na myse Gloucester, Novej Británií v decembri; na ostrovoch
Admirality vo februári 1944 a na ostrove At Emirau v marci 1944 efektívne
oddelili Rabaul. Jeho 100,000 posádka potom nemohla byť adekvátne zásobená
alebo evakuovaná.
Stredopacifický vpád sa potom začal neskôr. Ostrovy juhozápadného
Pacifiku boli relatívne blízko pri sebe; letecké polia mohli poskytnúť podporu
na pohyb ďalej; a japonská armáda bola opatrná v riskovaní svojich
lodí v zrážkach s pozemnými lietadlami. V strednom Tichomorí
boli ostrovy osamotené, oddelené rozsiahlymi pruhmi oceánu. Na podporu
vylodenia bola teda potrebné silné námorníctvo. Čiastočne s materskými
lietadlovými loďami, ktoré práve v 1943 neboli v postačujúcom
množstve až do záveru roku.
Prvé vylodenia boli na Gilbertových ostrovoch, na Makine
a Tarawe v novembri 1943. Ostrov Betio v Tarawskom atole,
ŠTVRTÁ FÁZA:
VÍŤAZSTVO SPOJENCOV
Po bitke o Kursku, pretrvali pochybnosti u ruskej armáde
a jej schopnosti viesť letnú ofenzívu. Boli rozptýlené v prvý
augustový týždeň roku 1943, keď sekajúce útoky zasiahli nemeckú líniu severne
a západne od Charkova. 12.augusta Hitler nariadil začatie prác na
západnom múre budovanom na rieke Narva a jazerách Pskov a Peipus, za
armádnou skupinou Sever a riekami Dneper a Desna, za skupinami Stred
a Juh. Druhú polovicu mesiaca sovietska ofenzíva expandovala južne popri
rieke Donec a severne do sektoru armádnej skupiny Stred.
15.septembra Hitler povolil skupine Juh ústup k Dnepru, keby nie
bola by zničená. Tiež nariadil, aby všetko na východ od rieky Dneper, čo
mohlo pomôcť nepriateľovi bolo odtiahnuté, spálené alebo vyhodené do povetria.
Táto politika „spálenej zeme“, ako
bola nazývaná, mohla byť plnená len čiastočne, kým armáda neprekročila rieku na
konci mesiaca. Odvtedy sa tento postup začal uplatňovať na všetkých územiach
vzdávajúcich sa Rusom.
Za riekou, nemecký vojaci nenašli ani kúsoček západnej steny
a museli sa potýkať s prvými piatimi sovietskymi predmostiami. Vysoký
západný breh rieky bol najlepšou obrannou líniou zostávajúcou v Sovietskom
zväze, a sovietske armády, pod Zhukovom a Vasilyevskym, zúrivo
bojovali. Zo všetkých síl sa snažili Nemcom zabrániť v získaní záchytného
bodu. Vysielali predvoje, izolovali Nemcov aj na Kryme a prevzali Kyjev 6.novembra a zostali
v ofenzíve do zimy s takmer žiadnou prestávkou.
TEHRANSKA KONFERENCIA
Na konci novembra, Roosevelt a Churchil cestovali do
Tehrānu na ich prvé stretnutie so Stalinom, prezident a premiér
už schválili, pod kódovým menom Overlord, plán na „cezkanálový“ útok. Roosevelt
bezvýhradne podporoval spustenie útoku začiatkom roku 1944, hneď ako to dovolí
počasie. V Tehrāne, Churchil obhajoval prioritu Talianska
a možným novým ofenzívam na Balkán alebo do južného Francúzska, ale bol
prehlasovaný Rooseveltom a Stalinom. Overlord bol naplánovaný na máj 1944.
po stretnutí CCS odvolal Eisenhovera zo Stredomoria a dal mu príkaz od
Najvyššieho velenia spojeneckých expedičných síl (Supreme Headquarters Allied
Expeditionary Forces; SHAEF), ktorý organizoval a vykonával operáciu
Overlord. Tehrānska konferencia označovala zlatý klinec západno –
východnej vojnovej aliancie. Stalin prišiel na stretnutie ako víťazný vojnový
veliteľ; obrovské kvantá americkej pomoci prúdili do Sovietskeho zväzu cez
Murmansk a Perzský záliv; a rozhodnutie o Overlord zabezpečovalo
dlhotrvajúcu sovietsku požiadavku o druhý front. V tom istom čase sa
vyvíjal odpor, ako sovietska armáda prichádzala k hraniciam malých štátov.
V máji 1943 Nemci dávali ZSSR dôkazy o zabíjaní; 11,000 poľských
dôstojníkov bolo nájdených zabitých v masovom hrobe pri Katynskom
lese blízko Smolensku. Stalin popretŕhal styky s exilovou poľskou vládou
v Londýne, a v Tehrāne sa domáhal toho, aby bola rusko – poľská
hranica rovnaká ako po porážke Poľka v 1939. Tiež reagoval so zle skrývaným
nepriateľstvom na Churchillov návrh britsko – amerického útoku na Balkán.
NEMECKÉ PRÍPRAVY NA
OVERLORD
Hitler očakával inváziu zo severozápadnej Európy na jar 1944
a vítal ju ako príležitosť na vyhranie vojny. Ak by mohol vyhodiť
Američanov a Britov z pláží, uvažoval, že sa tak skoro nevrátia.
Potom by mohol poslať všetky svoje sily proti ZSSR. V novembri 1943
nariadil veliteľom západného frontu, že nedostanú viac posíl, kým nebude
porazená invázia.
V januári 1944 sovietska ofenzíva zväčšila obliehanie
Leningradu a zatlačila armádnu skupinu Sever naspäť k línií Narva –
Peipus. Tam Nemci našli chabé útočisko v jednom segmente západného
múru, ktorý bol rozľahlejšie opevnený. Na západnom krídle, postupná ofenzíva,
trvala v marci aj apríli a zatlačila Nemcov medzi Poles’ye močariská
a Čierne more zovšadiaľ okrem malých zdrapov sovietskeho územia. Najväčšia
časť 150,000 Nemcov a Rumunov na Kryme zahynula alebo prešla do
sovietskeho zajatia v máji po tom, čo oneskorený prevoz po mori zlyhal
a nedostal ich zo Sevastopl'u. Na druhej strane, dostatok zbraní
a tankov bolo vystrojených na vybavenie divízií pre západ
a premiestnených bolo niekoľko stratených na západe; letectvo malo
o 40% viac strojov ako rok predtým v tom čase a výroba
syntetickej ropy dosiahla vojnový vrchol v apríli
1944.
INVÁZIA DO NORMANDIE
6.júna 1944 bol deň D, ako ho nazývali, deň invázie Overlord (=najvyšší
vládca). Americká armáda, pod generálom Omanom N. Bradleym,
a britská druhá armáda, pod generálom Milesom C. Dempseym, obsadili
pláže Normandie, na francúzskom pobreží kanála. Nemecký odpor bol tvrdý
a záchytné body pre Spojencov neboli tak blízko ako dúfali. A predsa
mohutný protiútok, ktorým chcel Hitler odvrátiť Spojencov od francúzskych
brehov sa nezrealizoval, ani na deň D ani nikdy inokedy. Enormná spojenecká
vzdušná prevaha nad severným Francúzskom to Rommelovi, ktorý mal riadiť scénu
presúvaním svojich obmedzených rezerv, sťažovala. Popritom sa Hitler stal
presvedčeným, že vylodenie v Normandií bola finta a hlavný útok príde
od rieky Seiny. Následkom toho odmietol uvoľniť divízie, ktoré tam mal
a trval na presune posíl z väčších vzdialeností. Koncom júna mal
Eisenhover 850,000 mužov a 150,000 strojov na brehoch Normandie.
SOVIETSKÉ DOBITIE
BIELORUSKA
Západný nemecký front bol tichý počas prvých troch týždňov júna
1944. Hitler plne očakával sovietsku letnú ofenzívu, ktorá ako očakával so
svojimi radcami príde z južného krídla. Od Stalingradu tam Sovieti
koncentrovali svoje hlavné sily a Nemci si mysleli, že Stalin bude dychtiť
po vpáde na Balkán, historický objekt ruských ambícií. I keď skupina Stred
držala Bielorusko – jediný veľký kus sovietskeho územie v nemeckých rukách
– a aj keď sa znamenia sovietskej aktivity proti armádnej skupine
znásobovali v júni, neverili, že je to skutočné nebezpečenstvo. 22.-23.júna
sovietske armádne skupiny, dve kontrolované Zhukovom a dve Vasilyevskym,
napadli armádnu skupinu Stred. Pod početnou prevahou desať na jedného
v mieste stretu a vzhľadom na Hitlerov rozkaz neustupovať sa Stred
začala takmer okamžite rozpadať. 3.júla sa sovietske armády prichádzajúce zo
severovýchodu a juhovýchodu stretli v Minsku, bieloruskom hlavnom
meste. Armádna skupina Stred stratila ⅔ svojich divízií.
V treťom týždni mesiaca Zhukovove a Vasilyevskyho fronty postúpili
o 300 km. Sovietske velenie oslavovalo 17.septembra deň-dlhým pochodom
57,000 nemeckých zajatcov, vrátane 19 generálov, ulicami Moskvy.
KOMPLIT PROTI
HITLEROVI
Skupina nemeckých dôstojníkov a civilistov usudzovala
v júli, že zbavenie sa Hitlera ponúka poslednú šancu ukončiť vojnu kým sa
vmetie z oboch strán do Nemecka. 20.júla sa pokúsili zabiť ho
umiestnením bomby do jeho hlavného stanu (Wolfsschanze) v západnom Prusku.
Bomba explodovala zraniac mnohých dôstojníkov – niekoľkých osudne – ale spôsobiac
len drobné poranenia Hitlerovi.
V čase explózie o 12:42 bol atentátnik, plukovník gróf
Claus Schenk von Stauffenberg, už zase na ceste do Berlína, kde jeho spoločníci
– o. i. generál Fridrich Olbricht, generálplukovník Ludwik Beck a generál
poľný maršal Erwin von Witzleben – medzitým začali povstanie, ktoré plánovali
už dlhší čas. Veliteľ strážneho práporu Grossdeutschland, major Ernst Remer sa
najprv telefonicky presvedčil, či sa Hitlerovi nič nestalo, a potom pokus
o povstanie zlikvidoval. O 22:50 Stauffenberga a jeho troch
sprisahancov na základe stanného práva zastrelili.
Následne Gestapo poľovalo na všetkých podozrivých zo spoluúčasti
na atentáte. Ďalšie civilné a vojenské osoby bezpečnostné orgány zatkli
a tzv. ľudový súd ich odsúdil na smrť. V bezprostrednej súvislosti
s týmto atentátom prišlo o život vyše 180 osôb. Jedným
z podozrivých bol Rommel, ktorého presvedčili spáchať samovraždu, aj keď
bol pravdepodobne nevinný. Hitler dostanúc sa z pokusu o vraždu si
bol svojou mocou istý ako nikdy predtým. Atentát z 20.júla mal z vyše
35 plánovaných alebo nevydarených pokusov civilistov aj vojakov zabiť Hitlera
najvážnejšie výsledky.
OSLOBODENIE FRANCÚZSKA
24. júla boli Američania a Briti stále viazaní na plážach
Normandie, kam expandovali v snahe získať Saint-Lô a Caen. Bradley
unikol z obkľúčenia nasledujúci deň útokom z juhu na Saint-Lô. Na to
rapídne expandoval front a Eisenhover preskupil svoje sily.
Montgomery prevzal Druhú britskú armádu a Prvú kanadskú. Bradley si vzal
novovytvorenú Dvanástu armádnu skupinu, zloženú s Prvej a Tretej
armády USA.
Američania sa obrátili západne pri Avranches v prvom týždni
augusta a obišli územie nemeckej armády pri Falais. Nemci vydržali do
20.augusta a potom sa vracali cez Seinu. 25.augusta Američania v spojení s Oslobodzovacou
a odbojnou armádou generála de
Gaulla oslobodili Paríž.
Medzičasom, 15.augusta, americké a francúzske sily pristáli
na južnom pobreží Francúzska západne od Marseilles a pretlačili sa na
sever údolím rieky Rhôny. S Bradleyho vojskom sa spojili druhý septembrový
týždeň pri Dijone.
PRESTÁVKA V ZÁPADNEJ
OFENZÍVE
Bradley a Montgomery poslali svoje armádne skupiny na sever
a na východ cez rieku Seinu 25.augusta. Briti išli popri pobreží
smerom na Belgicko a Američania mali namierené k nemecko-francúzskej
hranici. Montgomeryho vojaci obsadili 3.semtembra Antverpy a prvé
americké patroly prekročili nemeckú hranicu 11.septembra. nemecké armády
otrasené prielomom boli prebudované a Hitler poslal veliteľa, poľného
maršala Walter Modela, ktorý získal reputáciu ako tzv. lev obrany na východnom
fronte. Montgomery dosiahol impozantné vodné bariéry na rieka Mosul
a prítokoch Rýna. Američania prichádzali k západnej strene, ktorá bola
vybudovaná v 30-tych rokoch 20.storočia ako nemecký náprotivok Maginotovej línie.
Hoci bola väčšina jej zbraní premiestnená, betónové bunkre západnej steny
a protitankové bariéry z nej stále robili tvrdý oriešok. Najväčším
problémom spojencov bolo vyčerpanie zásob. Konkrétne benzín a strelivo
bolí doslova vzácne a brali sa z francúzskych prístavov na pobreží
VARŠAVSKÉ POVSTANIE
Sovietska ofenzíva sa rozšírila ku krídlam armádnej skupiny Stred
v júli. 29.júla vojská dosiahli baltické pobrežie poblíž Rigy
a roztrhaná skupina Sever sa dotkla hlavného nemeckého frontu. Silné
nájazdy na južné krídlo skupiny Stred dosiahli Vislu hore prúdom od Varšavy
koncom mesiaca. 31.júla vo Varšave poľská tajná domáca armáda (Armia
krajowa) pod velením generála Tadeusza Komorowskiho (známeho ako generál
Bor) začala povstanie. Povstalci, verní anti-komunistickej exilovej vláde
v Londýne, rozvrátili na pár dní Nemcov. Sovietske sily sa chystali na
východnom brehu Visly a Stalin odmietol dovoliť používanie sovietskych
letísk americkými lietadlami, ktoré zásobovali povstalcov. Nakoniec povolil
jeden let 110 B-17, ktorý bol vykovaný 18.septembra. ale vtedy už
bolo príliš neskoro, Nemci mali výhodu a Komorowski kapituloval
2.októbra. Stalin trval na svojom, že sovietske vojská nemohli prekročiť
Vislu, pretože boli príliš slabé, čo zrejme nebola pravda. Na druhej strane
línia Visly bola len tak ďaleko, že sovietska armáda mohla pokračovať bez doplnenia
zásob a prestávky.
PORÁŽKA SPOJENCOV
NEMECKA NA VÝCHODE
Pokým sovietska armáda nechávala Varšavské povstanie dospieť do
svojho tragického konca, žala inde množstvo úspechov. Ofenzíva medzi
Karpatami a Čiernym morom začala 20.augusta, dôsledkom bola rumunská
žiadosť o prímerie o tri dni neskôr. Bulharsko, ktoré nikdy
nevypovedalo vojnu Sovietskemu zväzu, kapitulovalo 9.septembra, Fínsko
19.septembra. sovietsky vojaci obsadili Belehrad 20.októbra
a ustanovili komunistickú vládu Tita v Juhoslávií. V Maďarsku
boli Rusi v bránach Budapešti koncom novembra.
POSTUP SPOJENCOV V
TALIANSKU
Operácia v Taliansku prešla do tieňa akcie Overlord v lete 1944. Clarkova
piata armáda, zlučujúca Francúzov, Poliakov aj Američanov, prevzala Monte
Casino 18.mája. Prielom z Anzia donútil Nemcov o päť dní neskôr
opustiť celú Gustavovu líniu a piata armáda vstúpila do Ríma, uvoľneného
mesta od 4.júna. Postup šiel dobre ešte nejakú vzdialenosť severne od Ríma,
pretože americké a francúzske divízie sa čoskoro stiahli pre inváziu do
južného Francúzska. Po prevzatí Ancony na východnom a Florencie na
západnom pobreží v druhom týždni augusta boli spojenci na nemeckej hranici
z dôb gotiky. Ofenzíva neskôr v mesiaci ju prelomila, ale o tri
mesiace zlyhala pri prechode údolím rieky Pád a bola zastavená na zimu
v horách.
BITKA O FILIPÍNSKE
MORE
Operácie proti Japonsku v Tichomorí nabrali rýchlosť
v 1944. Na jar JCS navrhla postup MacArthura cez severozápad Novej Guinei
a na Filipíny a Nimnitza cez stred Pacifiku na Mariany
a Karolíny. Japonci sa zas pripravovali na rozhodujú bitku východne od
Filipín.
Po urobení skokov popri pobreží Novej Guinei na ostrovy Aitape,
Hollandia a Wakde v apríli; MacArthurovi vojaci pristáli na Biaku 27.mája.
Letiská na Biaku dovoľovali americkým lietadlám obťažovať japonskú flotilu na
Filipínach. Úderná sila vybudovaná na dvoch z najväčších vojnových lodí
sveta, Yamato a Musashi, sa
začala plaviť smerom na Biak 13.júna, keď americká armáda začala
bombardovať a ostreľovať Saipan a Mariany. Japonským lodiam bolo nariadené
obrátiť sa na sever a zaradiť sa do Prvej mobilnej flotily admirála Ozawu
Jisabura, ktorá vyplávala z Filipín k Marianám.
19. a 20.júna Ozawa stretol 58.americké úderné komando, pod
admirálom Marcom A. Mitscherom, v bitke o Filipínske more. O výsledku
sa rozhodlo vo vzduchu a pod hladinou. Ozawa mal 5 ťažkých a 4 ľahké
nosiče; Mitscher ich mal 9 a 6. V prvý deň, ktorý nazvali „mariánska
poľovačka na moriaky“, americký stíhači skolili 219 z 326 japonských
lietadiel poslaných na nich. Kým pokračoval vzdušný boj, americké ponorky
potopili Ozawovi dva najväčšie nosiče, jeden z nich bola jeho vlajková
loď. A na druhý deň ponorné bomby zložili tretí veľký nosič. Po tom, Ozawa
odkormidloval severne smerom na Okinawu so zvyšnými 35 lietadlami. A to
bol koniec japonských nosičov lietadiel. Mitscher stratil 26 lietadiel
a tri jeho lode utrpeli menšie poškodenie.
JALTSKÁ KONFERENCIA
V tom čase sovietske armády boli pri Odre,
Američania a Briti, ako to už bolo ich zvykom, sa nevedeli dohodnúť
na postupe proti Nemecku. Na stretnutí na Malte (krátko pred Jaltskou
konferenciou), Montgomery a členovia CCS obhajovali jediný rýchly vpád
Montgomeryho armády naprieč severným Nemeckom do Berlína. Na podporu takého
plánu chceli skupiny Spojencov, ktoré by išli k Montgomerymu. To by
znamenalo, že americké armády zostanú v defenzíve. Eisenhoverov plán,
ktorý získal podporu väčšiny, dával síce prioritu Montgomerymu, ale udržiaval
v pohybe aj Američanov.
PREKROČENIE RÝNA
Prvým štádiom bolo pre všetky spojenecké armády dosiahnutie Rýna.
Aby to uskutočnili museli preraziť západní múr na južnej strane
a prekročiť rieku Ruhr (Roer) na severe. Nemci zaplavili údolie rieky
otvorením hrádzí. Po tvojtýždňovom čakaní na pokles hladiny, americká deviata a prvá
armáda prekročili Ruhr 23.februára.
Začiatkom marca, armády uzatvorili územie to Rýn. Mosty boli
strhnuté všade – úplne všade, okrem malého mestečka Remagen, kde jednotky
americkej Prvej armády obsadili Ludendorffský železničný most 7.marca.
24.marca poslal Montgomery časti britskej a americkej armády cez rieku.
Prvá americká armáda okupovala predmostie medzi Bonnom a Koblenzom.
22.marca Tretia americká armáda obsadila predmostie južne od Mainzu. Tým bola
celá riečna bariéra prelomená a Einsenhover nariadil armádam útok na
východ.
CIELE SPOJENCOV V
NEMECKU
Postupujúc
Príchod Deviatej armády k Elba vyvolal otázku „súťaže
o Berlín“. Briti, najmä Churchill a Montgomery, a niektorí
Američania trvali na tom, že Berlín je najdôležitejším cieľom už kvôli svetu,
a najmä ako symbol v očiach nemeckých ľudí, ktorí budú považovať sily,
čo prevezmú Berlín, za víťazov vojny. Eisenhover, podporovaný JCS, trval na
tom, že ako vojenský cieľ nie je Berlín hodný ceny, ktorú by dali za jeho
prevzatie, a že by sa mohli spojiť s Rusmi ďalej na juhu v susedstve
Leipzigu a Drážďan. Navyše veril, že zarytí nacisti sa chcú ukryť
v opevnenej časti Bavorských hôr, a chcel preto viesť svoje hlavné
sily na juh Nemecka.
Medzičasom, sovietsky front zostal stáť na rieke Odra od februára,
čo vyvolalo ďalšie otázky. Povojnové sovietske predstavy boli, že krídla na
severe a juhu boli ohrozené a mali byť stiahnuté. Sled udalostí po
februári 1945 ukazoval, že Stalin neveril Britom a Američanom, že prejdú
celé Nemecko tak rýchlo ako to spravili, a preto si myslel, že bude mať
dostatok času dotiahnuť dobývanie východnej Európy, pred vpádom do stredného
Nemecka. Aj keď Eisenhoverovi tvrdil opak, zjavne nepokladal Berlín za
nepodstatný. V prvý aprílový týždeň, sa jeho armáda vrhla do víru presunov
na Berlínsku ofenzívu.
KONEČNÉ BOJE V EURÓPE
Hitlerova posledná, chabá nádej, posilnená Rooseveltovou smrťou
12.apríla, bolo rozhádanie sa západných veľmocí a Sovietskeho zväzu.
Východno-západná aliancia bola skutočne napätá, ale prelom neprišiel
v čase, kedy by pomohol nacistickému Nemecku. 14. a 16.apríla piata
americká a ôsma britská armáda spustila útoky a dostali sa po rieku
Pád za jeden týždeň. Sovietsky postup na Berlín začal 16.apríla. Siedma
americká armáda dobyla Nürnberg, sídlo zjazdov Nacistickej strany
v 30-tych rokoch 20.storočia. O štyri dni neskôr sovietska armáda
uzavrela prstenec okolo Berlína. V nasledujúci deň sa Piata sovietska
a Prvá americká armáda spojili v Torgau na Elbe
v severovýchodnom Lipsku a Nemecko bolo rozdelené na dve časti.
V poslednom týždni mesiaca sa v podstate upustilo od odporu proti
Američanom a Britom, ale nemeckí vojaci orientovaní na východ sa zúfalo
snažili zlomiť sovietske obkľúčenie.
NEMECKÁ KAPITULÁCIA
Hitler sa rozhodol vyčkať na pád Berlína, kde ešte stále mohol
manipulovať tým, čo ešte zostalo vládnuceho aparátu. Väčšina z jeho
politických a vojenských spojencov sa rozhodla opustiť hlavné mesto
a diplomaticky sa vzdialili na južnejšie a severnejšie miesta
Nemecka, aby boli zo sovietskeho dosahu. 30.apríla
poobede Hitler spáchal vo svojom bunkri
v Berlíne samovraždu. Posledným jeho významným oficiálnym aktom bolo,
že vymenoval admirála Karla Doenitza za svojho nástupcu ako hlavy štátu.
Doenitz, ktorý bol lojálny Hitlerovi, nemal inú možnosť ako
kapitulovať. Jeho splnomocnenec, generál Alfred Jodl, podpísal bezpodmienečnú kapituláciu
všetkých ozbrojených nemeckých síl v Eisenhoverovom
hlavnom stane v Reims vo Francúzsku 7.mája. Vtedy už nemecké sily
v Taliansku mali kapituláciu za sebou (2.mája), a tie v Holandsku, severnom Nemecku
a Dánsku kapitulovali 4.mája.
Americká a britská vláda deklarovala 8.mája tzv. V-E – Victory in Európe
Day (deň víťazstva v Európe). Plná bezpodmienečná kapitulácia nadobudla
účinnosť jednu minútu po polnoci po druhom podpisovaní v Berlíne aj za
účasti Sovietskeho zväzu.
PORÁŽKA JAPONSKA
Napriek tomu, že japonská pozícia bola beznádejná od roku 1945,
skorý koniec vojny bol v nedohľadne. Japonská armáda nebola schopná znovu
sa dostať k sile, ale objem armády bol neporušený a zaujal postavenie
na domácich ostrovoch a Číne. Japonci dali predlohu pre to, čomu dnes
vravíme útoky kamikadze (z japonštiny „božský vietor“), alebo ja samovražedné
vzdušné útoky. Používali ich najmä v čase bojov o Luzon
a Filipíny. 4.-13.januára 1945,
narýchlo vycvičení kamikadze piloti,
pilotovali zastaralé lietadlá, potopili 17 amerických lodí
a poškodili 50.
IWO JIMA A OKINAWA
Pokiaľ konečný útok na Japonsko čakal posily z Európy, postup
po ostrovoch pokračoval, najprv vylodením na Iwo Jime 19.februára. Ten
malý vyprahnutý ostrov stál život 6,800 Američanov pred tým, než bol zaistený
16.marca. Skoro presne v polovici cesty medzi Marianami a Tokyom,
hral ostrov veľkú úlohu vo vzdušnej vojne. Jeho dve letiská boli pristávacie
miesta pre poškodené B-29 a umožňovali bombardérom podporu pri
bombardovaní japonských miest.
1.apríla Desiata americká armáda, zložená zo Štvrtej armády a štyroch
divízií námorníkov, pristála na Okinawe (
HIROSHIMA A NAGASAKI
Ďalší útok bol naplánovaný na Kyūshū v novembri
1945. jednoduchý úspech vyzeral nereálne. Na Iwo Jime bojovali Japonci
takmer do posledného muža
a mnoho vojakov a civilistov skákalo z útesov na Okinawe, radšej
než by sa vzdalo Američanom. Kamikadze lietadlá potopili 15 námorných lodí
a poškodil 200 len pri Okinawe.
Vylodenie v Kyūshū sa nikdy nekonalo. Počas vojny,
americká a britská vláda, veriac, že nemecká robí to isté, spustila
masívny vedecký a priemyselný projekt na výrobu atómovej bomby.
Hlavné „ingrediencie“ boli
štiepiace sa prvky urán a plutónium, ktoré neboli dostupné
v postačujúcom množstve pred koncom vojny v Európy. Prvé bomba
vybuchla v Alamogorde v Novom Mexiku 16.júla 1945.
Zostrojené boli ešte dve ďalšie bomby a objavila sa možnosť
využiť ich na víťazstvo vo vojne nad Japonskom. Prezident Harry S. Truman
sa rozhodol povoliť zhodenie bômb. Pre maximálny psychologický účinok boli
zhodené v krátkom časovom slede. Jedna 6.augusta na Hiroshimu a druhá
na Nagasaki 9.augusta. Tieto mestá neboli predtým bombardované a preto
mohla byť účinnosť bômb dobre posúdená. USA odhadli počet zabitých alebo
nezvestných v dôsledku atómového výbuchu v Hiroshime na 60,000
a v Nagasaki na 40,000. Japonci odhadli celkový počet na 240,000.
ZSSR vyhlásila Japonsku vojnu 8.augusta a vrazili do Mandžuska
v nasledujúci deň.
JAPONSKÁ KAPITULÁCIA
14.augusta Japonsko ohlásilo svoju
kapituláciu, ktorá nebola nepodmienečná, pretože Spojenci dovolili krajine
nechať si cisára. Formálne podpisovanie sa konalo 2.septembra v Tokyu
na palube vojnovej lode Missouri. Spojenecká delegácia bola vedená generálom
MacArthurom, ktorý sa stal vojenským guvernérom okupovaného Japonska.
CENA VOJNY
Základnú štatistiky druhej svetovej vojny hovoria, že to bola
najväčšia vojna aj po stránke ľudskej aj materiálnej. Zúčastnilo sa na nej 61
krajín s 1,7 biliónom ľudí, čo zahŕňa ¾ svetovej populácie. Celkovo
bolo 110 miliónov osôb mobilizovaných pre vojenskú službu, viac ako polovica
bola zo ZSSR (22-30 miliónov); Nemecka (17 miliónov) a USA (16 miliónov).
Väčšinu štatistík z vojny tvorí len odhad. Rozsah vojny a náhle
presuny urobili presné záznamy nemožnými. Niektoré vlády stratili kontrolu nad
údajmi, niektoré nimi manipulovali z politických dôvodov.
Veľmi hrubý odhad bol spravený aj na cenu vojny. V pojme
minutých peňazí to bolo viac ako 1 trilión USD, čo túto vojnu robí drahšou ako
súčet doterajších. Ľudské „náklady“, nerátajúc 5,6-5,9 miliónov zabitých Židov
počas holokaustu – nepriame obete vojny, sa odhadujú na 55 miliónov mŕtvych.
Z toho 25 miliónov vojakov a 30 miliónov civilistov.
EKONOMICKÉ ŠTATISTIKY
USA minuli najviac peňazí, odhadom 341 biliónov USD, zahrňujúcich
aj 50 biliónov na pôžičky pre štáty Európy (31 biliónov šlo do Británie, 11 do
ZSSR, 5 do Číny a 3 do ostatných krajín). Druhé je Nemecko s 272
biliónmi USD, nasleduje ZSSR – 192 biliónov; a potom Británia 120
biliónov, Taliansko 94 biliónov, Japonsko 56 biliónov. Okrem USA
a niekoľko málo Spojeneckých krajín peniaze nevykresľujú skutočnú hodnotu
vojny. Sovietska vláda vyrátala, že ZSSR stratilo 30% národného bohatstva, kým
nemecké rabovanie, pálenie a drancovanie v okupovaných krajinách sa
nedá vyčísliť. Plná cena pre Japonsko bola odhadom pre Japonsko 562 biliónov.
Bombardovanie Nemecka vyprodukovalo 4 bilióny km2 trosiek.
ĽUDSKÉ STRATY
Ľudské straty boli veľké najmä pre ZSSR – 20 miliónov mŕtvych.
Straty spojencov boli 44 miliónov. Os stratila 1 miliónov. Vojenské straty na
oboch stranách v Európe boli vyčíslené na 19 miliónov. Vo vojne proti
Japonsku 6 miliónov. USA nemali veľkú straty na životoch. „Len“ 292,131 mŕtvych
v boji a 115,187 smrtí z iných príčin.
(Albert
Einstein o budúcnosti atómovej bomby) „Vy všetci viete, že vývoj tohto
zastrašujúceho významu deštrukcie, bol naliehavo vyžadovaný
v nebezpečenstve vojnovej situácie. Zároveň však bola vytvorená nová
nebezpečná situácia, ktorej tieň je neprestajne na nás. Odteraz sa už nikto nemôže efektívne ubrániť.“
Zdroje: Kronika Ľudstva
Dejiny sveta v kocke
Svetové dejiny
Internet
Spracoval: Martin Palaj (2006) – Gymnázium Fiľakovo