PREČO
SA ZAČALA VEĽKA FRANCÚZSKA
REVOLÚCIA?
ÚVOD
Rozhodla som sa písať o tom ,prečo sa vlastne začala revolúcia vo Francúzsku, o životných pomeroch jednotlivých stavov, ktoré v tom čase existovali vo Francúzsku, o ich sociálnych pomeroch.Revolúcia bola neodvrátitelna pre krízy, ktoré prežívalo poľnohospodarstvo, politika, priemysel, monarchia a samozrejme z toho vyplývajúca finančna kríza.Tieto krízy sprevádzal aj boj o moc. Nielen pre toto sa začala revolúcia, ale aj pre mnohé dalšie dôvody.
Revolúcia, ktorá vypukla vo Francúzku na konci l8. storočia, a ktorá rozvrátila sociálne zriadenie a starú
tradičnú politiku do takej miery, že sa ňou začala súčasná éra, sa pripravovala
pomaly cez celé storočie. V l8.
storočí sa čoraz väčšmi prehlbovala priepasť medzi privilegovanými
vrstvami, mocnosťami minulosti, ktoré sa snažili starý režim udržať, a novými
sociálnymi vrstvami, ktoré sa ho snažili zničiť. Kým sa nové, moderné hospodárstvo začalo
rozvíjať na skapitalizované a
spriemyselnené výroby, starý režim spočíval stále na feudálnom vlastníctve pôdy
a na remeselnej výrobe. Tradičné delenie národa nezodpovedalo už vzťahu hospodárskych a soiálnych síl.[1]
Súčasne ako rozvoj priemyslu zvyšoval túto
nerovnováhu, osvietenská filozofia upevňovala v meštianstve vedomie moci a
možnosti reprezentovať v národe pokrok. Filozofická propaganda šírila ,
hlavne od polovice storočia, vo vyšších vrstvách myšlienku slobody, rovnosti, zvrchovanosti
národa, kým sa francúzska monarchia
opierala o zastaralé zriadenie, o svoju absolútnu a božskú moc.
Zákon a nariadenia už nezodpovedali novej ideológii. Z tejto pôvodnej hospodárskej, politickej a sociálnej nerovnováhy, z tohoto antagonizmu tried vyrástla revolúcia z roku 1789.
Upadok feudánej aritokracie
Aristokracia tvorila privilegovanú triedu spoločnosti starého režimu:
zahrňovala šľachtu a všetko vysoké duchovenstvo. Napriek tomu, že v roku 1789
šľachta existovala ako stav, pradsa už dávno stratila verejnú moc, ktorú mala
v stredoveku. Kapetolská monarchia dlhotrvajúcim úsilín znovu získala panovnícke práva, tj. vyberanie
daní, odvody vojakov, razenie peňazí a vykonávanie spravodlivosti. Aristokracia sa nekryla celkom presne
s privilegovanými: farári a rehoľníci nešľachtického pôvodu k nej
nepatrili. Aristokracia bola hlavne šľachta. Duchovenstvo tvorilo privilegovaný
stav, rozdelený na dvoje spoločenskou priehradou. V skutočnosti vysoké duchovenstvo
: biskupi, opáti, väčšina kanonikov,
patrili k aristokracii, zatiaľ čo nižšie duchovenstvo, farári a
kapláni, ktorí boli skoro na pospol, nešlachtici patrili spoločensky do
tretieho stavu. Počet šlachticov možno odhadnuť na 350 tisíc osob tj. 1,5
% obyvateľstva krajiny. Šľachta tvorila
druhý stav monarchie, bola však vládnucou vrstvou spoločnosti. Všetci šlachtici
mali čestné, hospodárske a daňové privilégiá: právo nosiť meč a vyhradenú lavicu v kostole, sťatie, na
nie obesenie v prípade odsúdenia na smrť, hlavne však nepodliehali daniam,
robote na udržiavaní ciest, nemuseli ubytovávať vojsko, mali právo poľovačky,
mali monopol na vyššie hodnosti v armáde, na cirkevné hodnosti a vysoké
správne a súdne úrady. Okrem toho šľachtici mohli mať léno a uplatňovať si voči roľníkom feudále
práva. Dvorná šľachta zahrňovala
šľachticov, ktorí boli na dvore, bolo to okolo 4000 osôb, ktoré žili vo
Versailles, okolo kráľa.
Vidiecka šľachta mala menej skvelý život.
Zemani žili so svojimi sedliakmi a skoro tým istým ťažkým životom. Ich hlavným
zdrojom príjmov bolo vyberanie feudálnych poplatkov, ktoré sedliaci museli
platiť, pretože sa šľachticom zakazovalo pod trestom straty šľachtictva
vykonávať manuálnu prácu, ba dokonca aj obrábať svoju vlastnú zem nad určitý
počet jutár.
Pretože sa tieto poplatky vyberali
v peniazoch a ich výška bola určená
pred viacerými storočiami, vynášali veľmi málo. Takto veľa vidieckých
šľachticov živorilo vo svojich rozpadnutých vidieckých sídlach a sedliaci ich
nenávideli tým vačšmi, čím tvrdšie vyžadovali platenie feudálnych poplatkov.
Tak sa podľa výrazu Alberta Mathieza vytvoril ozajstný šľachtický plebs, ktorý žil utiahnutý do svojej biedy,
pričom sedliaci ho nenávideli a veľkí urodzení páni ním pohŕdali. A zas tento
plebs nenávidel dvorných šľachticov pre početné dôchodky z kráľovskej
pokladnice a mestkú buržoáziu pre bohatstvo, ktoré si hromadilo
výrobnou činnosťou.
Úradnícka šľachta sa vytvorila vtedy, keď monarchia rozvinula svoj
správny a súdny aparát. Táto úradnícka šľachta vyšla v l6. storočí
z vysokej buržoázie a ešte v 17. storočí zaujímala postavenie medzi
buržoáziou a rodovou šľachtou. V 18. storočí mala snahu splynuť s rodovou
šľachtou. Veľké sudcovské rodiny na jej čele zamýšľali kontrolovať kráľovskú vládu
a zúčastnovať sa na správe štátu. Sudcovia tým, že boli nezosaditelní /svoj
úrad si kúpili/ a prenášali ho z otca na syna, predstavovali veľkú silu,
ktorá bola často v konflikte s kráľom, popritom však bola pevne
pripútaná k privilégiám svojej kasty a bola proti každej reforme, ktorá by
ich narúšala.
Feudálna aristokracia bola na konci l8. storočia na úpadku. Neprestajne
sa ochudobňovala,
pretože dvorná šľachta vo Versailles sa
ruinovala a vidiecka šľachta vegetovala na svojich pozemkoch. Preto tým prísnejšie uplatňovala svoje
tradičné práva, čím bola bližšie k úpadku.
Posledné roky Starého režimu boli poznačené
prudkou aristokratickou reakciou. V roku 1781 kráľovský edikt vyhradil
vojenské hodnosti výlučne tým, ktorí mohli dokázať svoj šlachtický pôvod počas
štyroch pokolení.
Rozdelené duchovenstvo
Duchovenstvo – okolo 120 tisíc osôb – sa vyhlásilo za „ prvý zbor
v štáte“. Pretože bolo prvým stavom v štáte, malo dôležité politické,
súdne a daňové výsady. Jeho hospodárska moc spočívala vo vyberaní deiatku a
v pozemkovom vlastníctve. Nehnuteľné vlastníctvo duchovenstva bolo mestké
aj vidiecke. Duchovenstvo vlastnilo v mestách početné domy a z toho titulu
vyberalo početné nájomné, ktorého výška sa v priebehu storočia zdvojnásobila.
Zdá sa,že pre rehoľné kňžstvo bolo mestké vlastníctvo dôležitejšie ako
vidiecke. V mestách, ako rennes a roun, kláštory vlastnili početné pozemky
a obytné domy. Vidiecky cirkevné majetky boli ešte dôležitejšie. Ťažko ich
odhadnuť pre celú krajinu. Voltaire ohodnocoval
príjem z pozemkov na 90 miliónov libier. Desiatky pozostávali
z toho podielu zemských plodín alebo dobytka, ktorý podľa nariadenia
francúzskych panovníkov z roku 779
a 794 museli vlastníci pozemkov odovzdávať vyberačom desiatku. Desiatok bol
všeobecný a boli ním zaťažené takisto pozemky šľachty a osobný majetok
duchovenstva ako aj pozemky nešľachticov. Desiatok bol rozlíšený podľa krajov a
podľa produktov. Duchovenstvo teda tým, že bralo desiatky a malo svoje pozemky,
disponovalo ohromnou časťou úrody , ktorú znovu predávalo. Preto ťažilo zo zvyšovalia cien a takisto
ťažilo zo zvyšovania nájomného: v priebehu 18. storočia hodnota desiatku
stúpla asi na dvojnásobok. Iba duchovenstvo tvorilo ozajstný stav, ktorý mal
svoju správu /generáli správcovia duchovenstva a diecezálne komory/
a svoje cirkevné súdy. Každých 5 rokov sa
schádzalo zhromaždenie duchovenstva, ktoré sa zaoberalo náboženskými vecami a
stavovskými záujmami. Odhlasúvalo dobrovoľný príspevok na výdavky štátu, dobrovoľný dar, ktorý spolu s desatinou
z obročia tvoril jedinú daň duchovenstva, priemerne 3500 000 libier
ročne, čo je nepatrná suma s dôchodkom stavu.
Rehoľné duchovenstvo ( 20 000 až 25 000 mníchov a okolo 40 000 mníšok/,
ktoré tak prekvitalo v 17. storočí, bolo koncom 18. storočia v hlbokom
morálnom úpadku a vo veľkom zmätku.
Svetské duchovenstvo bolo taktiež v ozajstnej kríze, hoci
v skutočnosti duchovenstvo tvorilo stav a malo ideovú jednotu, predsa
spoločensky netvorilo rovnorodý celok, V jeho radoch práve tak, ako v celej
spoločnosti Starého režimu, stáli proti sebe šľachtici a nešľachtici, nižšie a
vyššie duchovenstvo, aristokracia a aburžoázia.
Vyššie duchovenstvo – biskupi, opáti a kanonici – sa stále viac
regrútovalo výlučne zo šľachtických radov. Tak zamýšľali brániť svoje výsady,
z ktorých bolo nižšie duchovenstvo
vo všeobenosti vylúčené. Najväčšia časť dôchodkov stavu pripadala
prelátom, veľkoleposť a nádhera
cirkevných kniežat sa vyrovnala nádhere
najvačších svedských veľmožov. Väčšina z nich sídlila na dovre a len málo
sa starali o svoje biskupstvo.
Nižšie duchovenstvo (50000farárov a
kaplánov)naopak, často poznalo skutočné
ťažkosti.
Farári a kapláni, ktorí skoro všetci boli
nešľachtického pôvodu, dostavali iba kongruium
(750 libier), ktorú im nechávali vyberači desiatku, duchovní a často aj laici,
ktorí dostávali dôchodky z farnosti, hoci nevykonávali úrad. Preto farári
a kapláni tvorili často skutočný cirkevný plebs.
Tretí stav
Tretia spoločenská skupina sa označovala od konca 15.storočia ako tretí
stav.Predstavoval obrovskú väčšinu národa, čiže ku koncu Starého režimu vyše 24
miliónov obyvateľov.Tretí stav zahrňoval vidiecke a mestské ľudové vrstvy.
Ďalej sem patrila malá a stredná buržoázia,predovšetkym remeselníci a
obchodníci. K týmto stredným vrstvám sa pripájali aj príslušníci slobodných
povolaní:úradníci, advokáti, notári, profesori, lekári a chirurgovia.
Vysokej buržoázii patrili predstavitelia
peňažníctva veľkoobchodu, v prvom rade lodiari a finančníci, nájomcovia
daní a bankári. Prevyšovali šľachtu bohatstovm, avšak usilovali sa preniknúť do
nej získaním úradov a povyšovaním do šľachtického stavu. Napriek tejto
spoločenskej rôznorodosti, jednotu
tretieho stavu tvorila opozícia proti privilegovaným požiadavkám občianskej
rovnosti. Len čo bola táto rovnosť dosiahnutá jednotnosť rozličných sociálnych
skupín tretieho stavu zmyzla. Z toho vyplynul rozmach triedneho boja za
revolúcie tretí stav, ktorý zoskupoval
všetkých nešľachticov, tvoril teda stav
nie triedu.
Moc a rôznorodosť
buržoázie.
Buržoázia tvorila hlavnú triedu tretieho stavu.: Ona riadila revolúciu a ona ňou získala.
Svojim bohatstvom a vzdelaním zaujímala v spoločnosti prvé miesto, čo bolo
v protiklade s oficiálnou existenciou privilegovaných stavov.
V pomere k celému tretiemu stavu buržoázia, prirodzene tvorila iba
menšinu i keď do nej zahŕňame všetkých remeselníkov. Francúzsko na konci
l8.storočia bolo ešte vždy prevažne poľnohospodárske, a čo sa týka priemyselnej
výroby, krajinou remeselníkov. Úver bol málo rozšírený a v obehu bolo málo
peňazí. Tieto črty sa odrážali aj na sociálnom zložení buržoázie.
Rentierska buržoázia tvorila hospodársku pasívnu skupinu, ktorá vyšla z
obchodnej buržoázie a žila z kapitalizovaných ziskov. Skupina rentierov zahrňovla
asi 10 % celej buržoázie. Zároveň však medzi rentiermi bola veľmi veľká
rozdielnosť.
Buržoázia slobodných povolaní tvorila veľmi rôznorodú skupinu
v ktorej tretí stav našiel svojich hlavných predstaviteľov. Pôvod bol aj
tu často obchdnícky a začiatočný kapitál pochádzal zo ziskov. Držiteľov úradov,
ktorí neboli šľachtici, treba zaradiť do tejto kategórie.
Išlo o súdne alebo finančné úrady, kde bola
hodnosť sprevádzaná verejnou funkciou.
Úradníci vlastnili svoj úrad, pretože si ho
kúpili. Na prvom mieste boli slobodné povolania v pravom slova zmysle
súdne povolania, ktoré boli veľmi početné. Ostatné slobodné povolania neboli
také skvelé. Lekári boli zriedkaví a okrem niekoľkých slávnych /Tronchin,
Guillotin…/ nie veľmi vážení. Profesori
boli ešte menej dôležití, okrem niekoľkých veľmi vážených, ktorí vyučovali na college de france, alebo na právnických či
lekárskych fakultách.
Ináč ich bolo málo, pretože cirkev mala
monopol na výučbu. Napokon to boli spisovatelia a novinári pomerne početní
v Paríži. Pre celú krajinu možno odhadovať skupinu slobodných povolaní na
10 až 20 % početného stavu buržoázie.
Pre svoj, vo všeobecnosti skromný spôsob života a vysokú duchovnú kultúru
zohrala v roku 1789 prvoradú úlohu : dodala veľkú časť revolucionárov. Remeselnícka
a kramárska maloburžoázia, tak isto ako aj podnikateľská buržoázia , ktorá
stála nad ňou, žila zo zisku. Tieto kategórie vlastnili výrobné prostriedky.
Tvorili okolo dvoch tretín početnej buržoázie.
Táto spoločenská kategória bola spätá s tradičnými formami
hospodárstva, s maloobchodom a remeslom, ktoré sa vyznačovali rozptýleným
kapitálom a pracovnou silou roztrúsenou
po malých dielňach. Technika
v nich bola návyková, strojové vybavenie mizerné. Táto remeselnícka výroba
bola ešte veľmi dôležitá.
Zmeny vo výrobnej a obchodnej
technike prinášali so sebou krízu tradičných foriem hospodárenia. Koncom 18.
storočia vládla u väčšiny remeselníkov nespokojnosť. Jedným sa zhoršovali
životné podmienky a hrazilo im, že klesnú do radov námedzne pracujúcich, iní sa
zas obávali, že si vychovajú konkurentov, že ich zničia. Remeselníci sa vo všeobecnosti stavali
nepriateľky proti kapitalistickej organizcii výroby, neboli prívržencami
hospodárskej slobody,ako podnikateľská buržoázia , ale prívržencami zákonnej
úpravy. Remeselníci – obchodníci, ktorí vyrábali pre zákazníkov, mali tatiež
osoh so zvýšenia cien, pretože ceny výrobkov stúpli. Čo sa týka remeselníkov
závislého remeseníctva, ktorí žili výlučne zo mzdy /mzdovej tarify/, tí boli
obeťou nožníc medzi cenami a mzdami. Aj keď sa ich nominálna mzda zväčšovala, ich kúpna sila sa
zmenšovala. Títo závislí remeselníci trpeli teda všeobecným znižovaním príjmu,
ktoré charakterizovalo mestské ľudové vrstvy ku koncu Staraého režimu. Kríza
zmobilizovala rozličné skupiny remeselníkov, ktorí dodali kádre mestkých
sansculotov. Avšak rozdielnosť záujmov im zabránila formulovať jednotný
sociálny program .
Na prvom mieste bola finančná buržoázia, nájomcovia daní, ktorí sa združovali, aby si každých 6 rokov prenajali vyberanie nepriamych daní, bankári, armádni dodávatelia a finanční úradníci tvorili ozajstnú buržoáznu aristokraciu. Ich spoločenská úloha bola obrovská. Boli mecénmi a podporovali filozofov. Vďaka vyberaniu nepriamych daní štátnym pôžičkám a prvým účastinným spoločnostiam nahromadili ohromné bohatstvo. Veľkú ťarchu daní, ktoré si prenajímali, boli nájomcovia daní nepopulárni a v roku 1793 boli poslaní na popravisko. Obchodná buržoázia prekvitala hlavne v námorných prístavoch. Bordeaux, Nantes, La Rochelle sa obohacovali zámorskym obchodom, hlavne s Antillami a San Domingom. Odtiaľ sa dovážal cukor, káva, indigo a bavlna. Obchod s ebenovým drevom im dodával čiernych otrokov, s ktorými sa obchodovalo s veľkým ziskom .
Manufaktúrana buržoázia sa ešte len
vymaňovala z područia obchodu. Dlhý čas bol priemysel iba príveskom
obchodu . Obchodník dodával remeseĺníkom, ktorí pracovali doma,
surovinu a preberal od nich
hotový výrobok Vidiecky priemysel, veľmi rozvinutý v 18. storočí mal takúto
podobu a tisícky sedliakov pracovali pre mestkých obchodníkov. Kapitalistická
veľkovýroba sa objavovala v novom priemysle, ktorý si vyžadoval nákladné
strojové vybavenie. Už koncom starého režimu sa črtali obrysy kapitalistického
veľkopriemyslu.
Mestké ľudové vrstvy boli úzko spojené
s revolučnou buržoáziou, nenávisťou k aristokraacii a k starému
režimu, ktorého ťarchu znášali, avšak boli tiež rozdelené na rozličné
kategórie, ktoré nepostupovali za reavolúcie rovnako. Hoci sa všetky, až do konca stavali proti aristokracii, ich postoj
voči buražoáznym vrstvám, ktoré postupne preberali vedenie revolučného hnutia,
sa menil. Masu, ktorá pracovala svojimi
rukami a ktorá vyrábala, označoval vlastníci, či už šľachtici alebo
veľkoburžuovia trochu hanlivým názvom ľud.
Závislí reameselníci tvorili hranicu medzi ľudovými vrstvami a
maloburžoáziou. Remeselník pracoval doma , mimo dozoru obchodníka. Veľmi často
mu patrail aj stroj, niekedy si najímal do roboty aj tovarišov a teda bol
akýmsi malým podnikateľom. V skutočnosti však po hospodárskej staránke, bol
tento remeseník iba námedzným pracovníkom v rukách obchodného kapitalizmu.
Touto sociálnou štruktúrou a závislosťou tíchto remeselníkov od mzdovej tarify,
stanovenej ochodníkmi vysvetľujú sa lyonské vzbury v 18. storočí, hlavne povstanie tkáčov hodvábu v 1744, ktoré
donútilo okresného náčelníka povolať do mesta vojsko. Na druhej strane treba
rozlišovať robotníkov remeselníckeho typu, od robotníkov v manufaktúrach a
v rodiacom sa veľkopiemysle, ktorých bolo oveľa menej. Tovariši a učni,
sústredení v cechoch zostávali v úskej hospodárskej a ideologfickej
závislosti od majstrov.
V remeselníckom povolaní
tvorila rodinná dielňa samostatnú výrobnú bunku. Odtiaľ pochádza aj
určitý typ spoločenských vzťahov. Hoci to nebolo absolútnym pravidlom, nielen
učni, ale aj tovariši žili pod majstrovov strechou. Robotníci
v manufaktúrach mohli ľahšie postupovať po stupňoch robotníckeho
postavenia, pretože od nich sa nevyžadovala nijaká učňovská doba. Boli však
podrobení disciplíne dielenských predpisov. Ťažko mohli opustiť svojho
zamestnávateľa , pretože potrebovali písomné prepustenie. Najímaní námezne
pracujúci tvorili najdôležitejšiu
mestskú ľudovú vrstvu: nádenníci, záhradníci, varejní posluhovia, nosiči vody
alebo dreva, slovom robotníci za dennú mzdu, ktorí obstarávali rôzne veci,
alebo robili drobné práce. Existenčné podmienky mestských ľudových vrstiev sa v
18. storočí zhoršili. Zvýšenie počtu obyvateľstva v mestách prispievalo
pri stúpajúcich cenách k strate rovnováhy medzi mzdami a životnými
nákladmi. Pracovný deň trval vo všeobecnosti od svitu do mrku. V Paríži sa
pri väčšine remesiel pracovalo l6 hodín. Knihári a tlačiari, ktorých pracovný
deň nepresahoval 14 hodín, považovali za privilegovaných. Je pravda, že práca
nebola taká intenzívna ako teraz, tempo bolo pomalšie, bolo pomerne veľa
náboženských sviatkov, kedy sa nepracovalo. Hlavným problémom životných
podmienok ľudu bol problém mzdy a jej kúpnej sily. Pretože ceny obylia vzrástli
viacej, ako všetko ostatné, najťajžšie bol postihnutí ľud. V predvečer
roku 1789 podiel výdavkov na chlieb v ľudovom rozpočte tvoril
v dôsledku všeobecného zvýšenia cien už 58 %. V roku 1789 sa zvýšil
na 88 %. Takže na ostatné výdavky zostávalo iba 12 % príjmu. Zvýšenie cien
pomohlo majetným sociálnym kategóriám, avšak postihlo chudákov. V l8.
storočí ohromná drahota naozaj vyvolala nezamestnanosť, pretože slabá úroda
znižovala potreby roľníctva. Poľnohospodárska kríza prinášala so sebou
preiemyselnú krízu, pretože veľký podiel chleba v rozpočte ľudu znižoval
podiel ostatných nákupov, kde cena chleba stúpala. Ak porovnáme zvýšenie
nominálnej mzdy so zvýšením životných nákladov, zistíme že reálna mzda sa
znížila, namiesto toho aby sa zvýšila. Pretože
životné podmieky v tomto čase si vyžadovali, aby sa obmedzovanie
týkalo hlavne potravinových článkov, obdobie zvýšenia cien v 18, storočí
vyvolalo zväčšenie biedy ľudových vrstiev. Hospodárske výkyvy mali dôležiteé
hospodárske a spoločenské dôsledky, pretože hlad zmobilizoval sansculotov.
Zhoršenie existenčných podmienok ľudu neuniklo ani pozorovateľom a teoretikom
vtedajšej doby. Turgot ako prvý /jeho Úvahy
o vytváraní a rozdeľovaní bohatstva z roku 1766/ sformuloval železný
zákon mzdový : zo samotnej povahy vecí
vyplýva, že mzda robotníka nemôže prekročiť to, čo robotník potrebuje práve na
svoje zachovanie a reprodukciu. Napriek sociálnym konfliktom medzi ľudovými
masami a buržoáziou ľudové, masy sa prvé postavili proti aristokracii.
Remeselníci, sklepári a tovariši sa ponosovali na starý režim a nenávideli
šľachtu. Tento hlavný antagonizmus sa zostroval skutočnosťou, že veľa
pracujúcich v mestách bolo roľníckeho pôvodu a udržovalo spojenie
s dedinou. Nenávideli šľachtica pre jeho výsady, pre jeho pozemkový
majetok, pre poplatky, ktoré vyberal. Čo sa týka štátu, ľudové vrstvy
požadovali od neho predovšetkým zníženie dańovej ťarchy, hlavne zrušenie
nepriamych daní a obecných prirážok, z ktorých mestské rady mali najväčšiu
časť príjmov a ktoré obohacovali boháčov. Hlavnou požiadavkou ľudu však zostával
chlieb. A najmä ťažká hospodárska kríza v roku 1787 a 1789 tak
zradikalizovala ľudové masy v oblasti politiky, pretože táto kríza im čoraz viac zhoršovala
existeciu. Vo väčšine miest boli vzbury v roku 1789 vyvolané biedou a ich
prvým dôsledkom bolo zníženie ceny chleba. Krízy vo Francuzsku Starého režimu
boli hlavne poľnohospodárske a obyčajne vyplývali z radu slabších alebo
úplne nedostatočných úrod po sebe. Veľa roľníckych malovýrobcov, alebo tých,
ktorí nedorábali obylie, muselo kupovať zrno, čím sa znižovala ich kúpna sila a
takto sa poľnohospodárska kríza odraážala na priemyselnej výrobe. V roku 1788 bola najťažšia
poľnohospodárska kríza v celom storočí. V zime sa objavil hlad,
rozmnožila sa žobravosť, v dôsledku nezamesnanosti , nezamestnaní tvorili
jeden z článkov revolučných más. Niektoré sociálne kategórie však ťažili
zo zvýšenia cien obylia: vlastníci, ktorí boli vyplácaní v naturáliách,
vyberači desiatku, vrchnosť a ochodníci, teda práve všetci tí, ktorí patrili
k aristokracii, duchovestvu alebo k buržoázii t. j. k vládnucim
triedam. Tým sa zostrili sociálne antagonizmi, ako aj ľudová opozícia proti
úradom a vláde. To bola príčina legendy
O hladovom pakte: podozrenie
sa obrátilo proti tým, ktorí boli zodpovední za zásobovanie miest, proti mestským
radám a vláde. Samotný Necker mal byť obvinený za nadržanie mlynárom.
Roľníctvo
Francúsko bolo aj koncom Starého režimu
prevažne poľnohospodárskou krajinou a poľnohospodárska produkcia ovládala
hospodársky život. Bola to predovšetkým
početnosť roľníctva v celkovom počte frncúzskeho obyvateľstva. Revolúcia
by sa nebola mohla vdariť, a buržoázia zvíťazuiť, keby roľnícke masy boli
zostali pasívne. Hlavný dôvod účasti roľníkov v revolúcii bola otázka
zemepánskych práva prežitkov feudálneho zriadenia. Táto účasť mala za následok
radikáne i kde postupné zničenie feudálneho zriadenia. Ku koncu Starého režimu
francúzske roľníctvo vklastnilo pôdu. Tým sa líšilo od robotujúcich nevolníkov
v strednej a východnej Európre a anglických nádenníkov, ktorí boli slobodní ,
ale nútení žiť so svojej mzdy od toho času, ako boli anglickí roľníci
vyvlastnení počas oploťovania. Roľnícke vlastníctvo kolísalo podľa oblastí
medzi 22 až 70 % celkovej rozlohy pôdy.
Ak sa aj celkový podiel roľníckeho vlastníctva zdá dosť významý, aj tak
podiel dôchodku pripadajúci na každého roľníka bol nepatraný. V roku 1779 Necker zrušil právo
nescudziteľného majetku v kráľovskom majetku a v celom kráľovstve
zrušil Manské právo, ktoré dovoľovalo
vrchnosti dožadovať sa svojich práv na nevoľníkoch, ktorí ušli. Pretože
cirkevní, šľachtickí alebo buržoázni vlastníci pôdy len zriedkavo sami obrábali
svoju pôdu, dávali ju do árendy za peniaze, alebo ešte častejšie za podiel
z úrody. Árendátori tvorili v tomto fliačkovom roľníctve bezpochyby
najpočetnešiu skupinu: 2/3 alebo 3/4 Francúzska tvorili pozemky dané do árendy.
Árenda za naturálie bola spôsobom prenajímania v najchudobneajších
krajoch, kde roľníci nemali ani dobytok ani úver. Árenda za peniaze, ktorá bola
zriedkavejšia sa praktizovala hlavne v oblastiach bohatého obylninárskeho
poľnohospodárstva.
Situácia v poľnohospodárstve súvisela
so sociálnou situáciou. Systém tradičného obrábania pôdy samozrejme nebol
priaznivý pre technický pokrok. Poľnohospodárske zisky boli malé, spôsob obrábania
primitívny a výnosy nízke. Každý technický pokrok a každá základná modernizácia
tradičného poľnohospodárstva prinášali so sebou
rozbíjanie feudálnych prežitkov, ale zároveň aj miznutie kolektívnych
práv a teda zhrošovanie života chudobných roľníkov. V krajine, kde
poľnohospodárske ovyvateľstvo tvorilo najväčšiu časť národa, kde
poľnohospodárska produkcia prevládala
nad všetkým ostatným, roľnícke požiadavky nadobúdali obzvlášť veľký význam.
Mali dve staránky: Otázku feudálnych práv a otázku pôdy. Čo sa týka feudálnych
práv, roľníci boli jednomyselní.So všetkých roľníckych povinností najväčšmi
boli nenávidené feudálne poplatky a desiatok Roľníci žiadali, aby sa desiatok a
poľní desiatok vyberali v peniazoch a nie v naturáliách. Takto by sa
podľa ich mienky napokom stali iluzornými, znížením kúpnej sily peňazí. Ďalej
žiadali, aby sa desiatky vrátili pôvodnému určeniu. Aby privilegované stavy
platili dane. V mnohých tíchto bodoch
boli príslušníci buržoázie s roľníkmi za jedno. Tým bola jednota
tretieho stavu posilnená. Vo veci pôdy sa roľníctvo až dosiaľ jednotné
rozdeľuje. Veľa roľníkov nevlastnilo pôdu a veľa bolo takých, čo si
uvedomovali, že by sa mali stať vlastníkmi. Predsa však také sťažnosti ktoré sa
odvažovali žiadať, vyvlastnenie cirkevného majetku boli veľmi zriedkavé.
Súkromné vlastníctvo, ba aj vlastníctvo stavu ,sa väčšine zdalo nedotknuteľné. Roľníkom stačilo, aby mohli
brať pozemky do árendy. Sťažnosti však boli menej bohjazlivé pokiaľ išlo o problém
obrábania a mnohé z nich požadovali rozparcelovanie veľkostatkov. Takto hneď
v roku 1789 vo veci pôdy prichádza na program rozdelenia, ktoré sa
v roľníctve uskutočnilo, len čo boli zrušené feudálne práva. Už vtedy
existovala nezlučiteľnosť medzi záujmami
veľkoobrábateľov pôdy a masami fliačkových roľníkov alebo proletárov. Zatiaľ čo
sa veľkostatkári usilovali vytvoriť
technicky vyspelé poľnohospodárstvo a vyrábať pre trh, maloroľníci sa
uspokojili s tým, že žili v skoro uzavretom hospodárstve. Majetná
buržoázia sa hneď po nevyhnutnom zničení
feudálneho režimu starala o udržanie svojej spoločenskej moci.
Takto sa už koncom Starého režimu črtali
budúce antagonizmi medzi francúzskymi roľníkmi. Jednota bola daná len
opozíciou proti privilegovaným,
nenávisťou voči aristokracii. Tým, že zrušila feudálne práva, desiatky a
privilígiá, revolúcia pripútala majetné roľníctvo strane poriadku. Čo sa týka
pôdy, hoci rozmnožila počet malých vlastníkov odpredajom národného majetku,
predsa zachovala veľké pozemkové vlastníctvo, ako aj veľkovýrobu so všetkými
jej sociálnymi dôsledkami. Samotná štruktúra roľníctva ku koncu Starého režimu
vysvetľovala už vopred umiernený charakter revolúcie na agrárnom úseku. Podľa
vyjadrenia Georgea Lefebvra bola „akousi tansakciou medzi buržoáziou a
vidieckou demokraciou“. [2]
Kríza monarchie
V máji v roku 1781 Necker podal demisiu zo svojho miesta
rížskeho finančného riaditeľa. Tým sa kríza urýchlila. Ľudovít XVI. , tučný,
počestný muž dobrých úmyslov, ale slabý a váhavý, bol unavený mocenskými
starosťami. Venoval sa viac poľovačke, alebo svojej zámočníckej dielni, ako
zasadnutiam kráľovskej rady. Kráľovná Mária Antoinetta, dcéra Márie Terézie,
tiež prispela svojim bezstarostným životom
k zániku kráľovstava.
Finančná kríza
Za
priamych nástupcov Neckera, Jolyho de Fleury a Lafebvra d´Ormesson, kráľovstvo
živorilo. Calonne, menovaný za ministra financií v novembri 1783,
pokračuje v politike, ktorú začal Necker vo vojne s Amerikou. Často
siahol k pôžičkám, pre nemožnosť vyrovnať deficit dalším zvýšením daní.
Deficit vyplývajúci z finančnej krízy je hlavnou z priamych príčin
revolúcie. Začal sa za vojny s Amerikou. Finančná rovnováha monarchie bola
vtedy definitívne poškodená. Dane plynú do rôznych pokladníc, učtovníctvo je
nedostatčné. Výdavky činili 629 miliónov a prijmy 503 miliónov, deficit bol
teda 126 miliónov, čiže 20%
výdavkov. Dlhy zničili kráľovské financie.
Výdavky Francúzska za jeho účasti na
vojne o americkú nezávislosť odhadli na 2 miliardy. Necker ich kryl pôžičkami. Po skončení vojny
Calonne za tri roky zvýšil pôžičky o 653 miliónov. Ztrojnásobili sa za l5
ročného panovania Ľudovíta XVI. Jeho služobníctvo spotrebuje viac ako 300
miliónov tj. viac jako polovicu štátnych príjmov. Deficit sa nemohol uhradiť zvýšením daní. Ich
váha je neznesiteľná pre ľudové masy. Kúpna sila pracujúcich poklesla, ďalšie
zvýšenie bolo nemožné. Jediným liekom by bolo daňové zrovnoprávnenie.
Politická kríza
Prameň pôžičiek vyschol. Calonne
a jeho nástupca Brienne, donútený k bankrotu, snažili sa riešiť
krízu zavedením daňového zrovnoprávnenia. Sebectvo privilegovaných stavov
zmarilo ich úsilie. Návrhy Calonnovej reformy boli predostreté kráľovi
v auguste 1786 v jeho
Pláne na zlepšenie finančného stavu. Mal byť
jednotný pre celé územie. Desiatky z pôdy sa mali nahradiť pozemkovou
subvenciou, ktorú by platili všetci majitelia pôdy. To značí daňovú rovnosť.
Zvolali zhromaždenie vynikajúcich občanov (notablov), aby schválilo túto
reformu. Calonne sa v skutku
nemohol spoliehať na parlament, aby
reformu zaregistroval. Zhromaždenie sa zišlo vo februári 1787 v počte 144
členov , sú to proletáti, vysoká šľachta, členovia parlamentov, správcovia a
ministri, členovia provincálnych stavov a mestských rád. Pretože ich určoval
sám Calonne, veril v ich poslušnosť. Verejná mienka však nepodporovala
Calonna, ako aj Ľudovít XVI. a 8. apríla 1787 je Calonne prepustený. Kráľ na
žiadosť Márie Antoinetty menuje za ministra arcibiskupa z Toulouse,
Loménia da Brienne. Niekoľko krajných prostriedkov ( nové dane, nejaké úspory a
hlavne pôžička 67 miliónov) odvráti bankort. Ale finančný problém zostal
nevyriešený. Zhodou okolností bol Brienne donutený obnoviť plány svojho predchodcu. Duchovenstvu
a šľachte je uvalená pozemková daň.
Parížsky parlament odsudzuje vyhlásenie o
pozemkovej dani a zárovň žiada zvolať rížske stavy, ktoré jediné môžu schváliť
nové dane. 6. augusta 1787 kráľovské lit de justice, donúti paralament
zaregistrovať nariadenie. Na druhý deň parlament registráciu zruší, ako
nezákonnú. Brienne kapituluje a právne nariadenia sú odvolané. Obnovený
parlament schvaľuje v septembri 1787 zavedenie dvadsiatkov. Finančný
problém zostáva nevyriešený. Brienne, aby sa udržal, pokúsil sa ešte raz o
pôžičku. Ale nemohol vypožičiavať bez súhlasu parlamentu, ktorý pôžičku
schválil iba pod sľubom, že zvolajú ríšske stavy. V januári 1788 parlament
hlasuje proti kráľovským zatykačom, žiada osobnú slobodu ako prirodzené právo.
V máji 1788 parlament konečne uverejňuje
hlavné zákony kráľovstva, ktoré vyhlasujú, že odhlasovanie daní prislúcha
ríšskym stavom.
Finančná kríza a šľachtická vzbura nanútili kráľovi zvolat ríšske
stavy.Tretí stav hlasne reklamuje rovnost a politické a sociálne obrodenie
starého zriadenia.Hospodárska kríza núti ľud povstat spolu
s meštanmi.Verejná moc sa vymkla kráľovi z rúk. Revolúciu právnu
nasledovala revolúcia ľudová a násilná. Staré zriadenie sa zrútilo[3].
Záver
Vo Francúzsku sa revolúcia začala naplno 14.7.1789
útokom na Bastilu.Historik Francúzskej revolúcie Jules Michelet napísal na
záver opisu dobytia Bastily: „Třeba
povedat, že Bastila nebola dobytá, že sa vzdala. Jej zlé svedomie ju zmietlo,
vohnalo do šialenstva a spôsobilo, že stratila rozum.“
Ako som písala túto prácu dozvedela som sa, o tom jako ľudia v stredoveku tazko žili, aké ohromné boli rozdieli medzi chudobnymi roľníkmi a vysokou šľachtou alebo duchovenstvom.Avšak nezda sa mi to také cudzie, pretože aj v terajšej době sa čoraz viac prehlbuje rozdiel medzi chudobnými a bohatými.
Bibliografia:
Krivský,P. a kol., Francouzská buržoazní revoluce,Mladé fronty, 1.vydanie, Praha,96s.
Soboul,A. Prehľad dejín Francúzskej revolúcie, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1.vydanie, Bratislava, 568s.
Soboul,A., Francúzska revolúcia, Pravda, 1.vydanie, Bratislava, 294s.
Spracovala: Mária Bernáthová (2004)