FRANCÚZSKO

 

( 1840  -  1871 )

 

 

 

Hlavné mesto :      Paríž

Úradný jazyk :       francúzština

Štátne zriadenie :   parlamentná republika

Náboženstvo :        katolícke, moslimské, protestánske

Mena :                    francúzsky frank

Rozloha :                551 500 km

Členstvo :               OSN, EÚ, RE, NATO, OECD, OBSE, ZEU

 

 

     Súčasná francúzska ústava bola schválená v roku 1958 referendom ako ústava tzv. piatej republiky. Podľa ústavy sa moc v štáte delí medzi prezidenta, voleného na sedem rokov v priamych voľbách a francúzske  Národné zhromaždenie, volené na päť rokov.

Prvé stopy osídlenia Francúzska sú staré asi 400 000 rokov. Od r. 700 pred Kristom sa v dnešnom Francúzsku usadil Keltský kmeň Galov.

 

     Hospodárska kríza v štyridsiatich rokoch umocnila občiansku nespokojnosť. Veľkým nezdarom sa skončil v Boulogni puč v auguste 1840, o ktorý sa pokúsil Ľudovít Napoleon, synovec cisára Napoleona I. Už v roku 1836 márne skúšal v Štrasburgu prevziať moc. Bol vychovávaný vo viere vo svoj napoleónsky pôvod, cítil sa byť dedičom svojho strýka a bol presvedčený, že k víťazstvu mu stačí vrátiť sa do Francúzska (rodina Bonapartovcov bola z Francúzska vyhnaná v roku 1815) a získať na svoju stranu armádu.

Po pokuse o puč v roku 1836 bol vypovedaný z Francúzska. Bol odsúdený k doživotnej pevnostnej väzbe, z ktorej sa mu v roku 1846 podarilo újsť. Po týchto nezdarených pokusoch o puč prešiel k legálnym prostriedkom a pripravil svoj politický program, v ktorom nepriehľadným spôsobom spojil autoritu so slobodou, liberalizmus so štátnou intervenciou a nakoniec sľuboval všetko všetkým.

 

Nová vláda, zostavená z republikánov a socialistov, vyhlásila druhú republiku. Začala zriaďovať národné dielne, v ktorých pracovali nezamestnaní. Uzavretie národných dielní po volebnom víťazstve republikánov vyvolalo v júni 1948 povstanie robotníkov. Krvavým potlačením povstania parížskych robotníkov stroskotalo úsilie o uskutočnenie sociálnej revolúcie vo Francúzsku. Na parížskych barikádach zomrelo niekoľko tisíc ľudí. Povstanie bolo potlačené a skončilo neúspechom. Potlačením povstania bol národným zhromaždením poverený minister vojny Eugen Cavignak.

Už vo výsledkoch volieb do Národného zhromaždenia 23. apríla sa črtala porážka socialistov. Túžba po bezpečí, poriadku a kľude, tiež strach pred socialistickými experimentami prispela k výraznému volebnému víťazstvu republikánov.

 

Tridsať rokov po vyhnaní cisára Napoleona I. bol 10. decembra 1848 za prezidenta republiky zvolený jeho synovec princ Ľudovít Napoleon Bonaparte. Asi 75 % oprávnených voličov zvolilo princa Ľudovíta, synovca veľkého Korzičana, za prezidenta druhej republiky na štyri roky. Výsledok volieb ukázal, že buržoázia po krvavom júnovom povstaní túžila po kľude a mieri.

Francúzsky prezident Ľudovít Napoleon vykonal v decembri 1851 štátny prevrat, rozpustil Národné zhromaždenie a nechal si na desať rokov udeliť diktátorské právomoci. Urobil to z toho dôvodu, že ústava z roku 1848 mu určovala len štyri roky funkčného obdobia bez možnosti opätovného zvolenia a Národné zhromaždenie odmietlo pre neho zaviesť 10-ročné funkčné obdobie. Úder proti republike pripravoval už dlhšiu dobu. V roku 1848 sľúbil Francúzom, túžiacim po kľude, odstránenie sociálnych rozporov a politiku pevnej ruky, preto bol aj zvolený za prezidenta. Svoju funkciu využil k tomu, aby získal na svoju stranu políciu, armádu a robotníkov a stálou diskreditáciou zastupiteľského orgánu pripravoval jeho likvidáciu. Armáda bola Bonapartovcom tradične oddaná a cirkev počítala s tým, že bude mať z Napoleonovej vlády prospech.

Predovšetkým nechal prevádzať cenzúru tlače. Otvoril tým cestu vyhlásenia autoritatívneho režimu – rok 1852.

Prevratom 2. decembra 1851 sa Ľudovít Napoleon stal samovládcom a v decembri 1852 sa ako Napoleon III. vyhlásil za francúzskeho cisára a založil tak druhé cisárstvo.

Úspechy zahraničnej politiky (účasť v krymskej vojne proti Rusku v rokoch 1853 až 1856, získanie nových kolónií v severnej Afrike a upevnenie Koloniálnej moci v Indočíne) a veľkolepé svetové výstavy v Paríži v roku 1855 a 1864 prezentovali Francúzsko navonok ako stabilizovaný štát.

Neúspech mexickej expedície (mexický cisár Maximilián podporovaný Napoleonom III. bol v roku 1867 zastrelený) však naznačoval, že cisárstvo je vo svojej zahraničnej politike zraniteľné. Kandidatúra nemeckého princa na španielsky trón sa stala zámienkou pre vyhlásenie vojny medzi Francúzskom a Pruskom v rokoch 1870 až 1871.

2. septembra 1870 po porážke pri Sedane na rieke Maase pri belgických hraniciach kapitulovala francúzska armáda, ktorej velil maršal Patrice Mac Mahon, pred prusko – nemeckými oddielmi. Cisár Napoleon III., ktorý sa bitky zúčastnil, padol do zajatia a ešte v ten deň abdikoval. Druhé francúzske cisárstvo, trvajúce 18 rokov, sa rozpadlo. Pochod prusko – nemeckých oddielov na Paríž sa už nedal zastaviť. Za prekvapujúce a rýchle víťazstvo vďačilo Prusko plánom generála Helmutha von Moltkeho, ktorý sa po železnici dostal s tromi armádami cez Rýn až do Francúzska.

Nemecko – francúzska vojna mala viac príčin : Francúzsko utrpelo diplomatickú porážku od pruského ministerského predsedu Otta von Bismarcka v spore o kandidatúru Hohenzollernov na španielsky trón (1. 6. 1869, 12. 7. 1870). Druhou príčinou vojny bolo odhodlanie Francúzska zabrániť ďalšiemu rastu pruskej moci a porušenie politickej rovnováhy po roku 1866. V Prusku a južnom Nemecku vypukla vlna národného nadšenia, ktorá vyústila v spoločný vojenský postup proti Francúzsku. Nemecko – francúzsky konflikt bol po vojnách v rokoch 1864 a 1866 treťou vojnou, pomocou ktorej chcel Bismarch zavŕšiť proces zjednotenia Nemecka. Bismarch šikovne využil prestížnu politiku Napoleona III. a jeho strach pred nemeckou hegemóniou v Európe a dosiahol vytvorenie nemeckého národného štátu.

 

Dva dni po Napoleonovom zajatí a jeho abdikácii 4. septembra 1870 vyhlásili v Paríži vodcovia republikánov Jules Favre a Leon Gambetta tretiu republiku. V dočasnej tzv. vláde národnej obrany prevzal Gambetta úrad ministra vnútra a Favre úrad ministra zahraničných vecí. Vláda v nasledujúcich mesiacoch zorganizovala ľudový odboj proti prusko – nemeckým vojskám. Na prelome rokov 1870 – 1871 boli oslobodzovanie vojská definitívne porazené. Paríž kapitulovala 28.januára 1871 a Jules Favre podpísal prímerie, po ktorom 10. mája nasledoval tzv. frankfurtský mier, podľa ktorého muselo Francúzsko odstúpiť Nemecku Alsasko a Lotrinsko a zaplatiť veľké vojenské odškodné (5 miliárd frankov). Alsasko a Lotrinsko sa vrátilo k Francúzsku až po I. svetovej vojne v roku 1919.

V máji 1871 bol v Paríži vládnymi vojskami potlačený pokus o ustanovenie socialistickej vlády (Parížska komúna). Bolo popravených okolo 20 tisíc prívržencov komúny. Porážkou komúny boli na čas z politického života vylúčené strany socialisticky orientované. V boji o moc stáli proti sebe predstavitelia buržoázie a republikáni. Začiatkom osemdesiatich rokov začalo obdobie liberálnych reforiem.

 

12.októbra 1946 bola ústavným referendom vyhlásená štvrtá republika.

28.septembra 1958 prebehlo referendum o novej ústave predloženej de Gaullom, ktorá položila základ vyhlásenia piatej republiky.   

 

 

 

Fiľakovo, jún 2005

Spracoval : Radoslav Benko

Zdroj : Kronika ľudstva

 

 

[ Back ]