( 1840 - 1871 )
Úradný jazyk : francúzština
Štátne zriadenie : parlamentná republika
Náboženstvo : katolícke, moslimské, protestánske
Mena : francúzsky frank
Rozloha : 551 500 km
Členstvo : OSN, EÚ, RE, NATO, OECD, OBSE,
ZEU
Súčasná francúzska ústava bola schválená
v roku 1958 referendom ako ústava tzv. piatej republiky. Podľa ústavy sa
moc v štáte delí medzi prezidenta, voleného na sedem rokov v priamych
voľbách a francúzske Národné
zhromaždenie, volené na päť rokov.
Prvé stopy osídlenia Francúzska
sú staré asi 400 000 rokov. Od r. 700 pred Kristom sa v dnešnom Francúzsku
usadil Keltský kmeň Galov.
Hospodárska kríza v štyridsiatich
rokoch umocnila občiansku nespokojnosť. Veľkým nezdarom sa skončil
v Boulogni puč v auguste 1840, o ktorý sa pokúsil Ľudovít Napoleon,
synovec cisára Napoleona I. Už v roku 1836 márne skúšal v Štrasburgu
prevziať moc. Bol vychovávaný vo viere vo svoj napoleónsky pôvod, cítil sa byť
dedičom svojho strýka a bol presvedčený, že k víťazstvu mu stačí vrátiť sa
do Francúzska (rodina Bonapartovcov bola z Francúzska vyhnaná v roku
1815) a získať na svoju stranu armádu.
Po pokuse o puč v roku
1836 bol vypovedaný z Francúzska. Bol odsúdený k doživotnej
pevnostnej väzbe, z ktorej sa mu v roku 1846 podarilo újsť. Po týchto
nezdarených pokusoch o puč prešiel k legálnym prostriedkom a pripravil
svoj politický program, v ktorom nepriehľadným spôsobom spojil autoritu so
slobodou, liberalizmus so štátnou intervenciou a nakoniec sľuboval všetko
všetkým.
Nová vláda, zostavená
z republikánov a socialistov, vyhlásila druhú republiku. Začala zriaďovať
národné dielne, v ktorých pracovali nezamestnaní. Uzavretie národných
dielní po volebnom víťazstve republikánov vyvolalo v júni 1948 povstanie
robotníkov. Krvavým potlačením povstania parížskych robotníkov stroskotalo
úsilie o uskutočnenie sociálnej revolúcie vo Francúzsku. Na parížskych
barikádach zomrelo niekoľko tisíc ľudí. Povstanie bolo potlačené a skončilo
neúspechom. Potlačením povstania bol národným zhromaždením poverený minister
vojny Eugen Cavignak.
Už vo výsledkoch volieb do
Národného zhromaždenia 23. apríla sa črtala porážka socialistov. Túžba po
bezpečí, poriadku a kľude, tiež strach pred socialistickými experimentami
prispela k výraznému volebnému víťazstvu republikánov.
Tridsať rokov po vyhnaní cisára
Napoleona I. bol 10. decembra 1848 za prezidenta republiky zvolený jeho synovec
princ Ľudovít Napoleon Bonaparte. Asi 75 % oprávnených voličov zvolilo princa
Ľudovíta, synovca veľkého Korzičana, za prezidenta druhej republiky na štyri
roky. Výsledok volieb ukázal, že buržoázia po krvavom júnovom povstaní túžila
po kľude a mieri.
Francúzsky prezident Ľudovít
Napoleon vykonal v decembri 1851 štátny prevrat, rozpustil Národné
zhromaždenie a nechal si na desať rokov udeliť diktátorské právomoci. Urobil to
z toho dôvodu, že ústava z roku 1848 mu určovala len štyri roky
funkčného obdobia bez možnosti opätovného zvolenia a Národné zhromaždenie
odmietlo pre neho zaviesť 10-ročné funkčné obdobie. Úder proti republike
pripravoval už dlhšiu dobu. V roku 1848 sľúbil Francúzom, túžiacim po
kľude, odstránenie sociálnych rozporov a politiku pevnej ruky, preto bol aj
zvolený za prezidenta. Svoju funkciu využil k tomu, aby získal na svoju
stranu políciu, armádu a robotníkov a stálou diskreditáciou zastupiteľského
orgánu pripravoval jeho likvidáciu. Armáda bola Bonapartovcom tradične oddaná a
cirkev počítala s tým, že bude mať z Napoleonovej vlády prospech.
Predovšetkým nechal prevádzať
cenzúru tlače. Otvoril tým cestu vyhlásenia autoritatívneho režimu – rok 1852.
Prevratom 2. decembra 1851 sa
Ľudovít Napoleon stal samovládcom a v decembri 1852 sa ako Napoleon III.
vyhlásil za francúzskeho cisára a založil tak druhé cisárstvo.
Úspechy zahraničnej politiky
(účasť v krymskej vojne proti Rusku v rokoch 1853 až 1856, získanie
nových kolónií v severnej Afrike a upevnenie Koloniálnej moci
v Indočíne) a veľkolepé svetové výstavy v Paríži v roku 1855 a
1864 prezentovali Francúzsko navonok ako stabilizovaný štát.
Neúspech mexickej expedície
(mexický cisár Maximilián podporovaný Napoleonom III. bol v roku 1867
zastrelený) však naznačoval, že cisárstvo je vo svojej zahraničnej politike zraniteľné.
Kandidatúra nemeckého princa na španielsky trón sa stala zámienkou pre
vyhlásenie vojny medzi Francúzskom a Pruskom v rokoch 1870 až 1871.
2. septembra 1870 po porážke
pri Sedane na rieke Maase pri belgických hraniciach kapitulovala francúzska armáda,
ktorej velil maršal Patrice Mac Mahon, pred prusko – nemeckými oddielmi. Cisár
Napoleon III., ktorý sa bitky zúčastnil, padol do zajatia a ešte v ten deň
abdikoval. Druhé francúzske cisárstvo, trvajúce 18 rokov, sa rozpadlo. Pochod
prusko – nemeckých oddielov na Paríž sa už nedal zastaviť. Za prekvapujúce a
rýchle víťazstvo vďačilo Prusko plánom generála Helmutha von Moltkeho, ktorý sa
po železnici dostal s tromi armádami cez Rýn až do Francúzska.
Nemecko – francúzska vojna mala
viac príčin : Francúzsko utrpelo diplomatickú porážku od pruského ministerského
predsedu Otta von Bismarcka v spore o kandidatúru Hohenzollernov na
španielsky trón (1. 6. 1869, 12. 7. 1870). Druhou príčinou vojny bolo
odhodlanie Francúzska zabrániť ďalšiemu rastu pruskej moci a porušenie
politickej rovnováhy po roku 1866. V Prusku a južnom Nemecku vypukla vlna
národného nadšenia, ktorá vyústila v spoločný vojenský postup proti
Francúzsku. Nemecko – francúzsky konflikt bol po vojnách v rokoch 1864 a
1866 treťou vojnou, pomocou ktorej chcel Bismarch zavŕšiť proces zjednotenia
Nemecka. Bismarch šikovne využil prestížnu politiku Napoleona III. a jeho
strach pred nemeckou hegemóniou v Európe a dosiahol vytvorenie nemeckého
národného štátu.
Dva dni po Napoleonovom zajatí
a jeho abdikácii 4. septembra 1870 vyhlásili v Paríži vodcovia
republikánov Jules Favre a Leon Gambetta tretiu republiku. V dočasnej tzv.
vláde národnej obrany prevzal Gambetta úrad ministra vnútra a Favre úrad
ministra zahraničných vecí. Vláda v nasledujúcich mesiacoch zorganizovala
ľudový odboj proti prusko – nemeckým vojskám. Na prelome rokov 1870 – 1871 boli
oslobodzovanie vojská definitívne porazené. Paríž kapitulovala 28.januára 1871
a Jules Favre podpísal prímerie, po ktorom 10. mája nasledoval tzv. frankfurtský
mier, podľa ktorého muselo Francúzsko odstúpiť Nemecku Alsasko a Lotrinsko a
zaplatiť veľké vojenské odškodné (5 miliárd frankov). Alsasko a Lotrinsko sa
vrátilo k Francúzsku až po I. svetovej vojne v roku 1919.
V máji 1871 bol
v Paríži vládnymi vojskami potlačený pokus o ustanovenie socialistickej
vlády (Parížska komúna). Bolo popravených okolo 20 tisíc prívržencov komúny.
Porážkou komúny boli na čas z politického života vylúčené strany
socialisticky orientované. V boji o moc stáli proti sebe predstavitelia
buržoázie a republikáni. Začiatkom osemdesiatich rokov začalo obdobie
liberálnych reforiem.
12.októbra 1946 bola ústavným
referendom vyhlásená štvrtá republika.
28.septembra 1958 prebehlo
referendum o novej ústave predloženej de Gaullom, ktorá položila základ
vyhlásenia piatej republiky.
Fiľakovo, jún 2005
Spracoval : Radoslav Benko
Zdroj : Kronika ľudstva