Bol živým stelesnením pruských a nemeckých ideálov svojej doby. Kariéru v armáde ukončil až najvyššou možnou hodnosťou - stal sa poľným maršalom. Počas 1. svetovej vojny si vydobyl titul "hrdina od Tannenbergu", ktorý mu zaručil popularitu aj po kapitulácii v roku 1918. Napriek sympatiám k monarchii sa stal druhým a posledným prezidentom Weimarskej republiky. Urobil prvý krok na ceste k zániku krehkej nemeckej parlamentnej demokracie medzivojnového obdobia. Definitívne ju pochoval na sklonku svojho dlhého života vymenovaním Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára. Jeho obdivovateľ Hitler ho dal pompézne pochovať pri Tannenberskom pamätníku na území dnešného Poľska. Mal tam naveky pripomínať víťazstvo nad Rusmi. Vydržal tam však iba desaťročie. V roku 1945 ho ustupujúca nemecká armáda strhla a Hindenburgove pozostatky previezla do Marburgu. Paul von Hindenburg zomrel pred sedemdesiatimi rokmi - 2. augusta 1934.
Narodil sa 2. októbra 1847 v Poznani, ktorá patrila v tom čase k Pruskému kráľovstvu. Na vojenskú dráhu ho predurčoval už pôvod. Otec bol pruský dôstojník a veľkostatkár. Mladý Hindenburg sa zúčastnil na veľkých pruských víťazných vojnách v roku 1866 proti Rakúsku a v rokoch 1870-71 proti Francúzsku.
V službe pokračoval aj po vzniku Nemeckého cisárstva. V roku 1903 sa stal generálom a v roku 1911 bol prepustený do zálohy. Najväčšie chvíle jeho kariéry však mali iba prísť.
Po vypuknutí vojny v roku 1914 sa nemecký Generálny štáb rozhodol vrhnúť hlavnú časť svojich síl na západ. Využili to Rusi, ktorí prenikli do východného Pruska. Úloha zastaviť ich pripadla reaktivovanému Hindenburgovi, tentoraz už vo funkcii hlavného veliteľa na východnom fronte. V spolupráci so strategicky mimoriadne nadaným náčelníkom generálneho štábu Ludendorffom sa mu to po 5-dňovej bitke pri Tannenbergu podarilo. Do zajatia padlo 137 000 Rusov. Mýtus hrdinu bol na svete.
V roku 1916 prevzali tannenberskí víťazi vrchné velenie celej nemeckej armády. Nemecko verilo, že mu prinesú víťazstvo. Rozhodnutím obnoviť neobmedzenú ponorkovú vojnu však zrejme definitívne naklonili misky váh v prospech nepriateľa. Táto stratégia totiž urýchlila rozhodnutie amerického prezidenta Wilsona vyhlásiť Nemecku vojnu.
Po porážke v roku 1918 sa načas stratil z centra diania. Vrátil sa tam po smrti prezidenta Eberta v roku 1925. Vo voľbách hlavy štátu porazil ako kandidát pravicových strán o takmer milión hlasov kandidáta socialistov a stredu Wilhelma Marxa. Z presvedčeného monarchistu sa tak stal paradoxne prezident.
Svetová hospodárska kríza postihla na začiatku 30. rokov Nemecko zaťažené splácaním vojnových reparácií asi najťažšie. V krajine bolo 6 miliónov nezamestnaných, demokraciu ohrozovali na krajnej ľavici komunisti a na pravici nacisti. Vládne kabinety neboli schopné udržať si parlamentnú väčšinu.
V tejto situácii urobil Hindenburg krok, ktorý posunul Nemecko k zániku parlamentarizmu. Prezidentské právomoci mu umožňovali vymenovať bez súhlasu zákonodarného zboru za kancelára Heinricha Brüninga. Parlament vzdoroval, neschvaľoval návrhy zákonov. Hindenburg to využil: parlament rozpustil, Brüning vládol pomocou núdzových nariadení. V nasledujúcich voľbách sa nacisti stali druhou najsilnejšou stranou.
Už v pozícii vodcu rešpektovanej strany sa Hitler stretol s prezidentom. Bývalý kaprál urobil na bývalého poľného maršala veľmi zlý dojem: "Tento čudný chlapík sa nikdy nestane kancelárom, najlepšie, v čo môže dúfať, je funkcia šéfa poštového úradu." Svoj názor však onedlho zmenil.
V roku 1932 bol už Hitler taký sebavedomý, že si trúfol vyzvať v prezidentských voľbách Hindenburga na súboj. Ten kandidoval, hoci mal už 85 rokov. Tentoraz to bol on, za koho hlasovala ľavica a stred. Napriek masívnej predvolebnej propagande Hitler prehral o takmer 6 miliónov hlasov.
Vládna kríza sa stále prehlbovala. V opakujúcich sa voľbách sa hitlerovci stali najsilnejšou stranou v krajine. Riešenie nenašli ani kancelári von Papen a Schleicher. Starý prezident podľahol tlaku svojho militantného okolia a veľkého kapitálu a 30. januára 1933 vymenoval za kancelára Hitlera. Nacistickému likvidovaniu oponentov a postupnému totálnemu ovládnutiu štátu jednou stranou a jej mocenskými zložkami sa už iba prizeral. Po očakávanej Hindenburgovej smrti prevzal Hitler aj jeho právomoci a éra Tretej ríše vstúpila do vrcholného štádia.