Seminárna práca z dejepisu

Gymnázium Fiľakovo

HITLER A HOLOKAUST

IV. C Danka Zvarová

„Žeňte von to celé Židov plemeno,

žeňte von ich z tej nemeckej zeme!

Nech si idú zas do Jeruzalema,

nech sú znova pohromade vo svojom kmeni Semu!“

Od 29.júla 1921 je Hitler „vodcom“ naciálnosocialistického hnutia, na ktorom už znejú silné propagandistické antisemitistické heslá.

Cesta k diktatúre

V rokoch 1925-1930 sa Hitlerovi podarilo vybudovať celonemeckú politickú stranu. So svojou stranou sa dostal z politickej a mediálnej izolácie. Nemecká verejnosť si musela začať zvykať na myšlienku, že pri moci budú nacisti. Narastajúci vplyv NSDAP sa prejavil v parlamentných voľbách 14.septembra 1930.Taktikou NSDAP bolo čo najviac znefunkčniť parlament, aby sa politická kríza v krajine vyostrila. Voľby 31.júla 1932 nacisti vyhrali ešte výraznejšie. Získali 230 mandátov a predsedom Ríšskeho snemu sa stal Hermann Goring. Druhý ríšsky prezident maršal Paul von Hindenburg 30.januára 1933 vymenoval Hitlera za kancelára.

Nacistická ideológia

Ideológia nemeckého národného socializmu bola založená na predstave o nadradenosti nemeckej árijskej rase nad ostatnými národmi. Nacisti čerpali z tradície európskeho rasizmu a moderného antisemitizmu. Židom bola v nacistickom myšlienkovom svete prisúdená úloha hlavného protivníka, ktorého je treba v boji za víťazstvo nemeckej rasy zdolať. Židia boli v rasistických predstavách Adolfa Hitlera považovaní za podradný národ, neschopný vlastné tvorivé aktivity ktorý parazituje na árijských národoch. Židovské medzinárodné spiknutie má za účel ovládnuť všetky ostatné národy, ktoré sa majú stať otrokmi v židovských rukách. Židia podľa nacistov stáli za boľševickú revolúciu v Rusku a využili ju k zotročeniu ruského národa. Nemecká rasa- na rozdiel od židovskej, bola vraj tvorivejšia, Nemci mali byť stelesnením mužnosti, odvahy a charakteru. Vo svojej vulgarizovanej verzii darvinizmu tvrdili, že prebieha neustály boj na život a na smrť medzi národmi(prípadne rasami) a v tomto boji že musí nemecká rasa zvíťaziť.

Vo svojej životopisnej a programovej knihe „Mein Kampf“ Hitler otvorene zverejnil svoju ideológiu, založenú na predstave o nadradenosti nemeckého národa a na potrebe vybojovať preň životný priestor na východe (Lebensraum). V konečnom boji na život a na smrť mal nemecký národ zvíťaziť a pod vedením vodcu založiť novú neporaziteľnú ríšu, v ktorej by sa plne rozvinuli tvorivé vlastnosti nemeckej rasy. Nacisti sa tak stavali do pozície lekára, ktorý lieči chorú spoločnosť. Národ mal byť podľa nich očistený od všetkých rozkladných prvkov, ktorých stelesnením bola v nacistických predstavách židovská rasa a židovský negatívny vplyv na spoločnosť.

Norimberské zákony

V polovici septembra 1935 prijal nemecký ríšsky snem (Reichstag) dva ústavné zákony, ktoré sa stali základňou pre pozdejšie „legálne“ vylúčenie Židov z nemeckej spoločnosti a pripravili pôdu oficiálnemu zavádzaniu protižidovskej politiky. Boli vyhlásené 15.septembra na zvláštnom zasadaní Ríšskeho snemu. Prvý z týchto zákonov, Zákon o ríšskom občianstve, stanovil, že občanom Ríše môže byť len Nemec alebo človek s „príbuznou krvou“. V momente zavedenia tohto zákona stratili nemecký Židia svoje politické práva a stali sa Staatsangehorige (štátnymi príslušníkmi), zatiaľ čo „árijský“ Nemci boli označení ako Reichsburgerer (ríšsky občania). Zákon o ríšskom občianstve bol do roku 1943 postupne doplnený o trinásť zavádzajúcich nariadení systematicky zbavujúcich Židov všetkých občianskych práv.

Druhý zákon, Zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti, zakazoval uzatvárať manželstvá medzi Židmi a Nemcami a zakazoval tiež ich mimomanželský styk. Tieto nové rasistické zákony plnili nielen symbolickú funkciu zdôraznenia nutnosti vylúčenia Židov zo spoločnosti, ale predovšetkým vyhlásili vlnu antisemitských búrok a zatýkania Židov.

Krištáľová noc

V noci z 9. na 10. decembra 1938 v celom Nemecku vypukol protižidovský pogrom (Kristallnacht). Pogrom symbolizoval a urýchlil vyostrenie nacistickej protižidovskej politiky v roku 1938. Zámienkou k rozpútaniu násilia sa stal atentát na sekretára na nemeckom vyslanectve v Paríži Ernsta von Ratha, ktorého 7.novembra 1938 dvoma výstrelmi ťažko zranil 17 ročný Žid Herschel Grunspan. Jeho rodina sa stala obeťou vypovedania poľských Židov z Nemecka do Poľska, ktoré bolo nemeckými úradmi prevedené na konci októbra.

Čin židovského mladíka, ale nebol skutočným dôvodom vypuknutia pogromu. Nacisti ho iba použili ako zámienku k vyostreniu protižidovských opatrení.

Behom pogromu, ktorý prebiehal 10. a na niektorých miestach, zvlášť v Sudetoch, ešte 11.novembra, bola vypálená prevažná časť synagóg a židovských modlitební, ktoré boli považované za symbol prítomnosti a úspechu židovskej menšiny v Nemecku. Boli vyplienené židovské obchody a podniky. Bolo hlásených zhruba 7500 zdemolovaných židovských obchodov. Priamo pri pogrome bolo zavraždených takmer 100 Židov a okolo 30 tisíc-väčšinou majetnejších – ich bolo odvlečených do koncentračných táborov Dachau, Buchenwald a Sachsenhausen. Z nich boli prepustení až na základe záväzku emigrácie a zabavenia majetku v prospech Ríše. Nacistické vedenie cynicky tvrdilo, že pogrom nebol nijako organizovaný a že sami Židia vyvolali „spravodlivý“ hnev ľudu a využilo ho k ďalším protižidovským opatreniam. Židom bolo prikázané odstrániť spôsobené škody a uviesť vzhľad ulice do pôvodného stavu, zároveň ich zbavili poistky, na ktorú mali nárok.

12.novembra bolo na porade, na ktorej predsedal Hermann Göring, nemeckým Židom naviac predložené zaplatiť pokutu vo výške jednej miliardy mariek. Krištáľová noc tak bola využitá k urýchleniu nútenej arizácie židovského majetku. Novembrový pogrom roku 1938 môže byť považovaný za symbolický i praktický medzník v nacistickej protižidovskej politike: značil prechod k úplnému vylúčeniu Židov zo spoločnosti a potenciálne k ich fyzickej likvidácii.

Konferencia vo Wannsee

Vo vilovej štvrti Wannsee na okraji Berlína sa 20.januára 1942 konala porada o koordinácii a prevedenia „konečného riešenia židovskej otázky“. Zvolal ju Reinhard Heydrich a zúčastnili sa jej predovšetkým vysokí úradníci významných úradov a ministerstiev, ktorých spolupráca bola predpokladom „úspešného“ prevedenia „konečného riešenia“ - teda genocída európskych Židov.

Zápis viedol „špecialista“ na židovskú problematiku Adolf Eichmann. Práve tento zápis je výnimočným dokumentom, ktorý umožňuje nahliadnuť do myslenia a jazyka organizátorov „konečného riešenia“. Úmysel fyzickej likvidácie Židov je neprehliadnuteľný. Tá by mala podľa Heydrichových predstáv celkom postihnúť 11 miliónov európskych Židov, vrátane írskych a britských.

Hromadné deportácie do koncentračných a vyhladzovacích táborov

Na prelome rokov 1941-1942 bolo nacistické Nemecko na vrchole svojej moci. Ovládalo väčšiu časť Európy a Hitler a nacistické vedenie stále dúfalo v skorú porážku Sovietskeho zväzu. Za tejto situácie nacisti pristúpili ku „konečnej fáze“ tzv. „konečného riešenia“ židovskej otázky v celoeurópskom kontexte. Už bezprostredne po útoku na Sovietsky zväz - 31.júla 1941 si Heydrich od Göringa nechal podpísať plnú moc k príprave „v organizačnom, vecnom a materiálnom ohľade na celkové riešenie židovskej otázky“.

Už od začiatku vojny dochádzalo k občasným pokusom o deportáciu Židov z územia Ríše na východ. Deportácie organizované v októbri 1939 Adolfom Eichmannom boli však skoro zastavené.

Na jeseň 1941 začal systematický program deportácií Židov z Nemecka a nim obsadených území do východných vyhladzovacích táborov. Zároveň bol vydaný zákaz emigrácie Židov. Židia dostávali výzvu, aby sa dostavili na zhromaždište za účelom „evakuácie“ na východ. V zhromažďovacom tábore často zostávali až niekoľko dní, behom nich boli pripravení nielen o zostávajúci majetok, ale tiež o zbytok svojej občianskej identity. Každému bolo pridelené „evakuačné číslo“ -číslo v transporte na smrť. Pred deportáciou museli odovzdať kľúče od bytu a bolo im prísne nariadené zaplatiť všetky zostávajúce účty za vodu, elektrinu či plyn. Deportáciou zároveň prepadal v prospech Ríše všetok ich zostávajúci majetok. Deportácie na východ boli cynicky interpretované ako preloženie pobytu za hranice Ríše. Deportovaní Židia si so sebou mohli vziať batožinu v maximálnej váhe 50 kg. Aby bolo zdanie „presídlenia“ dokonalejšie, museli si často platiť náklady na železničnú prepravu.

Transporty centrálne organizovalo oddelenie IV B 4 na Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti vedené A. Eichmannom. Odtiaľ bol v rokoch 1942 a 1943 určovaný čas, cieľ i počet obetí transportu nielen z nemeckého územia, ale z celej okupovanej Európy. Transporty z nemeckých a rakúskych miest a z protektorátu – väčšinou o tisícich osobách, od októbra a novembra 1941 prúdili do východných táborov, predovšetkým do Rigy, Minska a do Ľubľany. Časť z nich bola umučená hladom a zimou, časť popravená na mieste a časť pozdejšie poslaná do vyhladzovacích táborov v Belzecu, Sobibore, Chelmne a Treblinky. Od 8. novembra 1941 do 25.januára 1942 tak bolo z Ríše a obsadeného Rakúska deportovaných zhruba 50 tisíc mužov, žien a detí, v ďalšej vlne od 6.marca 1942 ďalších zhruba 55 tisíc.

V rokoch 1942-1945 najväčšia časť transportu z celej Európy smerovala do vyhladzovacieho tábora Osvienčimu. Z Nemecka bolo do Terezína do konca vojny poslaných viac než 42 tisíc Židov, z Rakúska viac než 16 tisíc. Terezín však slúžil ako zásterka hroznej skutočnosti, lebo v januári 1942 z neho odišiel prvý transport na východ a do konca roku 1944 bolo do Terezína, do východných giet a vyhladzovacích táborov – predovšetkým však do Osvienčimu - poslaných zhruba 87 tisíc väzňov, z nich sa oslobodenia dožil len zlomok.

Od roku 1942 až do konca vojny prúdili transporty z celej nacistami ovládanej Európy a zo štátov, v ktorých malo nacistické Nemecko vplyv. Od marca do augusta 1942 bolo zo Slovenska, so súhlasom slovenskej vlády, deportovaných do vyhladzovacích táborov - predovšetkým do Osvienčimu - takmer 58 tisíc slovenských Židov. V júli 1942 boli zahájené masové deportácie Židov zo severného Francúzska, Belgicka a z Holandska.

Osvietim (Auschwitz)

Bol najväčším nacistickým koncentračným táborom a bol založený na Himmlerov rozkaz 27.apríla 1940 v blízkosti poľského mestečka Osvienčim. V apríli 1941 prikázal Himmler vedľa pôvodného kmeňového tábora postaviť druhý rozsiahlejší komplex, ktorý bol nazvaný Osvienčim II - Birkenau.

Osvienčim sa stal jedným z táborov, kde prebiehalo masové vyvražďovanie Židov. V lete 1941 dal Himmler rozkaz veliteľovi Osvienčimského tábora Rudolfovi Hessovi vybudovať centrum masového vraždenia Židov.

Od konca marca 1942 začali do Osvienčimu prúdiť židovské transporty z nacistami ovládaných zemí. Najskôr sem boli deportovaní Židia zo Slovenska, z Francúzska, z Nizozemska, z Belgicka a Juhoslávie. Od októbra 1942 do októbra 1944 bolo z Terezína do Osvienčimu deportovaných viac ako 46 000 väzňov. Po celý rok 1943 do Osvienčimu prichádzali transporty z Nemecka a ďalších zemí v nacistickej sfére moci. Obeťami poslednej veľkej vlny deportácií do Osvienčimu sa stali maďarskí Židia, ktorí sem boli deportovaní od mája do júla 1944. Na základe Himmlerovho príkazu z 29. januára 1943 sem bolo tiež deportovaných 20 000 Rómov, ktorí väčšinou zahynuli v plynových komorách. Keď sa v januári 1945 k táboru začala blížiť sovietska armáda, začalo odpratávanie tábora. Keď sovietska armáda prehľadala tábor, našla 7650 vyčerpaných väzňov, ktorých nacisti nestačili včas zlikvidovať. V táborových skladoch bolo nájdených skoro osem ton ľudských vlasov a cez milión pánskych oblekov a dámskych šiat. Podľa rôznych odhadov bolo v Osvienčime zlikvidovaných 1,2 až 1,6 milóna ľudských životov. Po vojne sa v Poľsku a SRN konalo množstvo procesov proti páchateľom zločinov. V roku 1947 bol v Poľsku odsúdený k smrti a popravený veliteľ Osvienčimu Rudolf Hess. V tomto roku sa v Krakove konal proces proti 40 ďalším páchateľom. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 až 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime. Osvienčim sa stal symbolom nacistického „konečného riešenia židovskej otázky“, symbolom neľudskosti a genocídy.

Záver

Čo bolo teda príčinou takej nenávisti Hitlera voči Židom? V jeho životopisoch sa uvádza, že bol od detstva so „židovskou rasou v kontakte“. Osobný lekár jeho matky, ktorá zomrela na následky nevyliečiteľnej choroby, bol Žid. Vinu pripisoval lekárovi. Ako stroskotaný umelec býval nejaký čas v útulku pre chudobných. Tam sa stretával aj so židmi, na ktorých si nacvičoval svoje prejavy. Jeho myšlienkový pochod bol pozdejšie zrealizovaný v jeho „diele“ Mein Kampf: „Dnes je Žid veľkým štváčom, bojujúcim za úplné zničenie Nemecka. Najväčšie hlavy Židovstva už veria, že sa blíži naplnenie biblického sľubu, že sa stanú vyvoleným veľkým požieračom národov.“

Aj napriek realite, že v Nemecku bola väčšina intelektuálov „neárijskej rasy“ mal moc ovplyvniť širokú verejnosť. Vďaka svojmu rečníckemu umeniu dokázal vyvolať davovú psychózu.

Podľa nacistov ľudia nadradenej rasy boli vysokí, blond, s modrými očami....

Ale sám vodca bol malý, hnedovlasý, s čiernymi očami......

Život tohto indivídua tvorili samé paradoxy, napriek tomu dokázal zmeniť chod dejinných udalostí.