Gymnázium Fiľakovo

Gymnázium Fiľakovo

Japonsko za vlády šogúnov a samurajov (1192-1868)

7.1.2007 Nagy Pavol

Obsah

Úvod.........................................................................................................................3

I. Šogúni a samuraji ....................................................................................................4

II. Brnenie a japonská katana (výroba).........................................................................5

III. Prvý šogún Joritomo Minamoto...............................................................................6

IV. Japonsko v 1.polovici vlády šogúnov a samurajov .................................................7

V. Japonsko v 2.polovici vlády šogúnov a samurajov .................................................8

VI. Najznámejšie hrady..................................................................................................9

VII. Záver .......................................................................................................................10

VIII. Bibliografia..............................................................................................................11

IX. Obrazová príloha......................................................................................................12

Úvod

Výber tej správnej témy z toľkých udalostí čo sa udiali za tie roky čo ľudstvo existuje bolo pre mňa spočiatku dosť ťažké.V dejinách je široký výber či už pozitívnych alebo negatívnych udalostí. Spočiatku som si volil z viacerých možností výberu témy ( niečo zo staroveku, stredoveku, novoveku,..)Prebehli my mysľou témy ako Grécko-perzské vojny, Sta- rove ký Rím, Vikingovia, Križiacke výpravy, Významné námorné bitky ( aj iba tie, keď boli ešte fregaty, galeony,..).História môjho mesta, alebo Japonsko za vlády šógunov a samurajov. Po dôkladnom premyslení som zistil, že nie na každú tému sa dá nájsť dostatočné množstvo informácií a správne zdroje. A tak som si vybral tému, zostali my dve témy – Významné námorné bitky, Japonsko za vlády šógunov a samurajov).Obidve témy ma zvlášť zaujímali. Ale rozhodol som sa pre tému Japonsko za vlády šogúnov a samurajov aj preto, že sa zaoberám športom, ktorý sa zaoberá so samurajmi.(tu sa nám snažia poukázať na tie cnosti, ktoré boli významné pre tých ľudí ako česť, vernosť, oddanosť a úcta. Chcel som touto prácou zistiť to : ako sa vypracovali tam, kam sa dostali žiť v takej harmónii, ako si vedeli udržiavať tie cnosti, ako si vydobyli úctu od druhých a prečo spáchali samovraždu pri porážke?

Všimol som si, že na tie správne ľudské vlastnosti ľudia v terajšej dobe čoraz viac zabúdajú ako vtedy. Aj preto si zvolil túto tému.

Motiváciu do práce som mal, aspoň si myslím dobrú. S prácou som postupoval nasledovne. Najprv som si zozbieral, usporadúval a zoraďoval informácie, hľadal obrázky. Prečítal som zaujímavé články či už z knihy alebo z internetu. Za najťažšie som považoval poznámky správne skonspektovať. (zoskupiť). Keď som to už mal, tak som začal uvažovať o forme. Ak sa my to už podarilo, pristúpil som k písaniu práce.

Šogúni a samuraji

Šógun bol pôvodne titul pre najvyššieho vojenského pred -staviteľa, neskôr pre vládnucich diktátorov, a samuraji boli profesionálni japonskí bojovníci. Sedem storočí mali v Japonsku významné postavenie.

Japonskí bojovníci

Samuraji boli bojovníci pripravení položiť za svoje knieža život. Svojim pánom prisahali nekonečnú oddanosť. Rovnako ako Európski rytieri aj samuraji verili v pravdu a česť, dodržiavali prísny rád, nazývaný bušidó ( cesta bojovníka - boli tu zahrnuté prísne pravidlá, ktoré sa vzťahovali na všetky ich činy ). Pred bojom mal samuraj vykríknuť svoje meno i mená svojich predkov a pochváliť sa svojimi hrdinskými skutkami.

V boji často používal bambusové alebo buxusové luky, oštepy a dva meče ( katana a wakizači – boli jedno- alebo dvojsečné ). Jeden bol menší, ktorý nosili stále pri sebe a nemuseli ho odložiť, ani pri rôznych stretnutiach(či už politických alebo občianskych).Keď ho nepriateľ porazil, alebo zajal, musel spáchať rituálnu samovraždu ( sepuku t.j.harakiri ), aby si zachoval česť. Rivalita medzi samurajmi bola niekedy zničujúca, vždy mali k sebe úctu, a tiež si vážili aj nepriateľa. Samuraji nosili v boji zložito zdobené brnenie aj masky, ktoré mali vzbudiť u nepriateľa strach. Obliekanie a príprava na boj zaberali samurajovi veľa času, lebo pri obliekaní dodržiavali rôzne rituály a prísne pravidlá čistoty. Samuraji neboli len bojovníkmi – ich vzdelaniu patrili umenie, viera a bušidó. Rovnako ako pre európskych rytierov a moslimských bojovníkov boli viera a boj v úzkom spojení.

Samuraj v boji

Boje samurajov boli rituálom. Patrila k nim modlitba a zvláštne pózy ( aby bojovník vyzeral silnejší ), ktoré sa vykonávali pred bojom. Na zastrašenie nepriateľa sa používal krik a hluk, spôsobený hrkálkami a gongami. Podstupovali jednotlivo súboje a súťaže. Ich boje často pripomínali skôr tanec alebo obratnosť partie šachu. Ale len čo samuraji vstúpili do skutočného boja, bola ich sila smrtiaca. Aby vojsko bolo v boji úspešné, bola k tomu potrebná správna statégia.za vlády Ašikagovcov (1338-1573) sa väčšina bojov zvrhla na nevýznamné hašterenie o česť a pozemky. [1]

Brnenia typu "domaru"

- vývoj brnení sa v Japonsku uberal odlišnou cestou ako v európskych krajinách. Japonskí zbrojári vyvinuli tzv. elastické brnenie, ktoré možno vyzeralo oproti jeho európskym náprotivkom chabé, v skutočnosti však proti mnohým druhom zbraní chránilo dokonca lepšie ako európske oceľové brnenia. Navyše bolo o 30 až 40% ľahšie. Vďaka neskoršiemu nástupu strelných zbraní sa brnenia udržali v Japonsku dlhšie ako u nás.[2]

Japonská katana

Japonské meče, katana a wakizači sa vyrábali trochu odlišnou technológiou:

Materiál čepele sa asi 20-krát preložil na polovicu a vyklepal. Takto podobne ako pri lístkovom ceste vzniklo asi 1 000 000 vrstiev. Tým sa eliminovalo hrubé zrno ocele a uhlík, vtedy hlavne ako perlit, sa vykul a rozložil rovnomernejšie. Podobný efekt sa dnes dá dosiahnuť legovaním kremíkom a niklom. Naviac sa dovnútra čepele dal pásik z mäkkej žíhanej ocele, aby sa táto čepeľ tak ľahko nezlomila. Ostrie sa pri silnom párovaní na rozdiel od iných mečov neotupilo, ale odlúpla sa jedna vrstva a odkryla ďalšiu ostrú vrstvu.

Ohnutie katany sa dosahovalo nerovnomerným zakalením, kým ostrie sa zakalilo, chrbát meča sa popúšťal (alebo sa nechal pomaly vychladnúť). Popúšťaný chrbát sa zmrskol, kým ostrie ostalo dlhšie.

Meč bol optimalizovaný, celkom s japonskou bojovou filozofiou ako čo najľahší a najobratnejší a preto rukoväť nebola tak vyvažovaná. Zato bývala bohato zdobená. Nebol stavaný na bodanie ale na sekanie. Optimálna technika bola rozkrojiť protivníkovu hruď hrotom meča (čelných 10 cm).

Pravá a precízne vypracovaná katana bola skôr ozdobná zbraň do mierových časov. Katana do vojny bola paradoxne mäkšia, aby sa v ostrom boji nezlomila. Aj napriek tomu si však zachovávala svoju ostrosť.

Najkrajšie vypracované boli meče šogúnov a iných mocných šľachticov, tam bola čepeľ dokonca prekladaná aj 1 000-krát.[3]

Minamoto no Joritomo (1147 - 1199)

Už pri zbežnom pohľade akúkoľvek chronológiu japonských dejín zistíme, že najvýraznejšou osobnosťou obdobia

Známy portét Minomato no Joritomu (dnes Britské Múzeum) - detail

Kamakura (a jednou z navýraznejších vôbec) bol prvý šógun v dejinách - Minamoto no Joritomo(bol samurajom).

Pritom všetko mohlo byť inak. Jeho otec Jošimoto bol vo vojne Hedži medzi odvekými rivalmi, rodinami Minamoto a Taira, porazený a jeho synovia (vrátane Joritoma) zajatí. Víťazný Kijomori ušetril jeho život výmenou za Jošimotovu konkubínu Towiku a poslal ho do vyhnanstva. Tento Kijomoriho krok sa neskôr ukázal pre rodinu Taira osudný.

Vo svojom 20 ročnom exile sa Joritomo pripravoval na odvetu a získaval na svoju stranu vazalov rodiny Taira. Kijomori si značne poškodil pozíciu pokusom o "nelegálne" dosadenie svojho vnuka na trón. Po Kijomoriho smrti sa v rodine Taira nenašiel jeho dôstojný nástupca a rodina Minamoto začala naberať na sile. Joritomo pri budovaní svojich síl v podstate vytvoril triedu bojovníkov, samurajov, o ktorých sa neskôr opierala jeho moc. Vývoj vyústil vo vojne Gempei, ktorá znamenala nastolenie hegemónie rodiny Minamoto. Joritomove vzťahy s cisárskym dvorom postupne značne ochladli a zakázal svojim príbuzným nadväzovať akékoľvek vzťahy s dvorom. Keď jeho polovičný brat Jošitune vyhral v rozhodujúcej bitke vojny Gempei, získal popularitu a dovolil si prijať dar od cisára, Joritomo naňho úplne zanevrel, podozrieval ho zo vzbury a nakoniec ho dohnal k samovražde. Podobne zlé vzťahy mal aj k ostatným členom rodiny.

Po svojom definitívnom víťazstve Joritomo požadoval aby ho oslovovali [4]"Sei I tai šógun", čiže najvyšší generál, ktorý porazil barbarov. Za svoje hlavné mesto zvolil Kamakuru (tento krok dal meno celému obdobiu japonských dejín) a nastolil nový systém vlády zvaný bakufu, vláda z (vojenského) stanu. Bakufu fungovala ako druhá vláda (ovládajúca najmä armádu a políciu), a hoci cisár bol stále oficiálnou hlavou Japonska, skutočnú moc mal v rukách Joritomo. Od svojho víťazstva po svoju smrť sa Joritomovi podarilo položiť základy feudalizmu v Japonsku. Po celej krajine ustanovil svojich vazalov a vybudoval nové inštitúcie na zabezpečenie vojenského fungovania štátu, najmä tzv. Samurai-dokoro, čiže "snem služobníkov". Táto inštitúcia sa zaoberala prideľovaním vojenských povinností samurajom (služobníkom) a ich odmenami a trestmi.Joritomo bol natoľko úspešný, že jeho titul šógun sa stal trvalým titulom jeho nasledovníkov, ktorí vládli "v mene cisára". Nepodarilo sa mu však preniesť tento titul na niektorého zo svojich synov a po jeho smrti prešla moc do rúk rodiny Hodžo. [5]

Japonsko v 1.polovici vlády šogúnov a samurajov

Od 9.storočia držala moc v Japonsku v rukách dynastia Fudžiwarovcov a to takmer 300 rokov. Ich moc sa oslabila potom, čo sa v ich rode nevyskytovali žiadne dcéry-podľa tradície cisárove nevesty-boli neplodné alebo rodili len dcéry. Na určitý čas skutočne vládli niektorí bývalí cisári.

Neskôr získal moc rod Taira, ale nakoniec si vplyv vybojoval znepriatelený rod Minamoto, ktorý viedol Joritomo Minamoto. Joritomo (bol víťazný vodca v občianskej vojne samurajov) získal titul seii taišógun, t.j. generalissimus potláčajúcich barbarov.21.8.1192 založil kamakurský šogunát a Japonsku vládol so svojho sídla v meste Kamakura neďaleko Eda(Tokio).Jeho vláda bola neobmedzená. Moc svojho rodinného klanu upevňoval zabavením majetkov podrobených protivníkov. O rodinný majetok sa starali správcovia, na ktorých dozerali strážcovia. Od vtedy až do roku 1868 vládli v Japonsku šogúni ako absolustickí panovníci. Po Joritomovej smrti(1199) získal rod Hódžó, príbuzní s rodom Taira, úrad regenta šóguna a túto neoficiálne veľmi významnú pozíciu si udržal až do pádu kamakurského šógunátu roku 1333. Rod Hódžó síce odrazil obidva útoky Mongolov(1274,1281),ale zlým hospodárením stratil veľkú časť vplyvu. Nespokojnosť vypukla aj medzi bojovníkmi, pretože nedostali sľúbenú korisť po Mongoloch.

Roku 1333 zvrhol rod Ašikaga kamakurský šógunát a zosadil cisára. Takaudži Ašikaga prijal titul šóguna a v Kjóte dosadil na trón nového cisára. Medzi miestnymi kniežatami vznikali ďalšie a ďalšie boje o moc a pôdu, až v roku 1467 vypukla občiansky vojna (tzv. Ónin 1467-1477), ktorá trvala 10 rokov. Japonsko sa rozpadlo na takmer 400 malých rodových štátov. Cisári v Kjóte stratili moc i majetok. Napriek tejto situácii japonský obchod a kultúra v sídlach kniežat prosperovali. Obyčajným ľuďom priniesli vojny medzi kniežatami len vyššie dane, stratu bezpečnosti a neisté živobytie. Ale v práve v týchto časoch sa rozvíjala japonská kultúra-architektúra, najmä záhradná, keramika, maliarstvo a literatúra. Podiel na tom mali predovšetkým kláštory zenového budhizmu.[6]

V období vlády miestnych vojenských veliteľov, samurajov, sa japonská spoločnosť od základu zmenila. Tennó, japonský cisár, stratil politickú moc, lebo riešenie vládnych záležitostí strhli na seba mocné rody. Pôvodne feudálna rozdrobená spoločnosť sa počas šogunátu zmenila na centralizovaný vojenský štát, ktorý existoval takmer v úplnej izolácii od okolitého sveta. Vplyvu západného kolonializmu ho otvorili až kanóny z americkej lode komodora Matthewa C. Perryho v 19.storočí.Otvorením krajiny svetu sa skončilo v Japonsku obdobie vojenskej vlády a obnovila sa cisárska moc.[7]

Japonsko v 2.polovici vlády šogúnov a samurajov

Zjednotenie Japonska po vojne bolo dielom troch mužov : Nobunagu Odu (1534-1582) Hidejošiho Tojotomiho (1536-1598) a Iejasu Tokugawu (1542-1616). Nobunaga získal od Portugalcov, ktorí pristáli na pobreží, dve muškety a podľa nich sa okamžite začali v miestnych dieľniach vyrábať ďalšie zbrane. Takto vyzbrojená armáda ukončila vládu Ašikaga. Po Nobunagovej samovražde (dostal sa do rúk povstaleckého generála) prevzal moc jeden z jeho veliteľov-Hidejoši. Precenil však svoje vojenské možnosti a dve dobyvačné výpravy na Kóreu sa mu nevydarili. Hidejoši položil základy vojenskej moci svojho nástupcu : vybudoval daňový systém a sedliakom zakázal noci zbrane. Toto právo bolo vyhradené len samurajom. Po jeho smrti sa v bojoch medzi feudálmi presadil Iejasu, ktorý na základe dávnych ediktov zabezpečil svojej rodine moc na celých 250 rokov. Iejasu sa dal včas vystaviť doklady o tom, že pochádza zo starobylého rodu Minamoto, a preto sa mohol dať roku 1603 vymenovať za šóguna. Miestny daimjóovia (feudáni páni) a cisársky tennó stratili moc. Iejasu vybudoval prísny policajný štát s centrom v Ede (Tokio). Nariadil kontrolu všetkých ciest a vydal zákaz meniť bydlisko či po volanie. Styky zo zahraničím, ktoré pokladal za nebezpečnú hrozbu, zredukoval na minimum. Krajinu museli opustiť všetci cudzinci okrem Holanďanov a začalo sa kruté prenasledovanie kresťanov. Každému Japoncovi, ktorí sa vrátil zo zahraničia, hrozil trest smrti. Japonská spoločnosť sa rozdelila na tri vnútorné rozčlenené skupiny : na jej čele stáli tri kategórie daimjóov (príslušníci šogúnskeho rodu, spojenci, vazali), po nich nasledovali samuraji (priami vazali šogúna a vazali daimjóov), tretia skupina (ľud) sa delila na roľníkov, remeselníkov, obchodníkov a tzv. nečistých. Približne v pol. 18. stor. sa začali v Japonsku prejavovať hospodárske ťažkosti, ktoré napokon viedli k zániku šogunátu Tokugawa. Ich príčina tkvela v prechode od naturálneho k peňažnému hospodárstvu. Daimjóovia v provinciách sa zadlžili tým, že si držali veľa úradníkov, ale aj preto, že časť roka museli povinne stráviť v hlavnom meste. Aby sa zbavili dlhov ,vydávali čoraz viac papierových peňazí. V zlej situácii bola aj ústredná správa na šogúnovom dvore, ktorá sa pokúšala zachrániť pred bankrotom stálym znižovaním hodnoty peňazí. Smrteľný úder šogunátu však prišiel zvonku. K rastúcej vnútropolitickej opozícii a nespočetným roľníckym nepokojom proti vysokým daniam sa pridali problémy so západnými krajinami. V zálive Uraga sa 8.júla 1853 vylodil komodor Perry a v mene USA žiadal, aby s nimi Japonsko od nasledujúceho roku nadviazalo obchodné styky. Zo strachu pred možným útokom šogunát na návrh pristal a kanagawskou zmluvou (31.31854) americkým lodiam sprístupnili dva prístavy. Vnútropolitická opozícia zatiaľ štúdiom historických prameňov zistila, že šogúni si prisvojili moc, ktorá v skutočnosti patrí tennóovi. Pod heslom : ,, Ctite si tennóna, vyžeňte barbarov ! “ sa vytváralo hnutie namierené proti cudzincom a šogunátu, ktorý bol slabý na to, aby odolal cudziemu vplyvu. Nasledujúce povstanie mladých samurajov sa skončilo pod paľbou amerických, francúzskych, britských a holandských vojnových lodí, šogunát však boj proti povstalcom nakoniec prehral. Úradujúci šogún Keiki (Tokugawa Jošinobu) sa pokúsil o kompromisné riešenie: chcel vrátiť cisárovi moc a súčasne sa stať ministerským predsedom. Jednotky povstalcov však 3.januára 1868 vtrhli dopláca v Ede a vyhlásili obnovenie cisárskej moci. Úrad šogúna bol zrušený a po 250 rokoch padlo aj panstvo rodu Tokugawa. Moc do svojich rúk prevzal cisár Mucuhito, ktorý vykonal rad buržoáznych reforiem (1868-1912).[8]

Najznámejšie hrady

Hrad Himedži (Himedži-džo) je považovaný za najkrajší a najcennejší japonský hrad. Na rozdiel od väčšiny hradov nebol nikdy zničený a zachoval sa v pôvodnom stave. Počiatky hradu siahajú do 14. storočia, keď tu bola postavená prvá pevnosť. Postupne bol rozširovaný a súčasný vzhľad odráža stav z roku 1609.V roku 1577 hrad obsadilTojotomi Hidejoši.

Hrad Macumoto (Macumoto-džo) patrí k najkrajším a najlepšie zachovaným hradom v Japonsku. Je typickou ukážkou hiradžiro, hradu na rovine, s rozsiahlymi vodnými priekopami. Hlavná veža na obrázku spolu z dobre opevnenými baštami naľavo a napravo od bej bola postavená v r. 1592 až 1614.[9]

Záver

Prácu, ktorú som spravil vo mne vyvoláva príjemné pocity. Myslím si, že sa mi podarili prehĺbiť poznatky k tejto téme a to na základe nových poznatkov, ktoré som získal pri hľadaní tých správnych článkov. Po vypracovaní práce som po premýšľaní sčasti pochopil dané obdobie, správanie a myslenie ľudí. Pri hľadaní som sa naučil aj rôzne, nové informácie, ktoré sú tiež dôležité v dejinách. Aj tieto poznatky z iných tém mi pomohli vyriešiť otázky, ktoré so si položil v úvode. Som úprimne rád, že sa mi ak nie celkom ale dostatočne podarilo uspokojiť vlastnú zvedavosť. Jedna z tých odpovedí je tá ,že boli už od malička vedení k tomu pomocou tých prísnych pravidiel. A preto považovali samovraždu ako samozrejmosť. Možno aj my by sme to teraz neodsudzovali ,keby sme boli tak vychovávaní. Všetko nakoniec súviselo aj s tou vernosťou, vierou, .. Veď aj v dospelom živote, keď sa stali samurajmi žili podľa prísnych pravidiel bušidó. Ale ak si všimneme každý jeden národ má svoje vlastné zvyklosti a tradície, ktorými sa riadi. Pokúsim sa to ukončiť tým, že dejiny tvoria skutky odvážnych ľudí. Možno nežili dlho, ale sa pokúsili urobiť niečo zo svojim životom. Ako tí čo žili dlho, nedosiahli nič alebo žili ustráchane.

Bibliografia

1- Encyklopédia histórie sveta, Ottovo, Praha 2001, 1.slov. vydanie, s. 496, preložili : PaedDr. Marián Pochylý a Veronika Purová

2- Brigitte Beierová a kol.: Kronika ľudstva, Fortuna Print, spol.s.r.o., Bratislava 1992, 1.slov. vydanie, s.1247, preložili : PhDr. Katarína Baghová a kol.

3- Internet : zostavil - Matej Schwarz (www.nissubashi.org)

4- Internet : Wikipédia – Slobodná Encyklopédia

5- Internet : Zdroje: Hannah Rowe (na www.geocities.com), Richard Hooker: Feudal Japan