Kelti
Jaroslav Földeš
2007/2008
Obsah
Úvod 2
1. Vznik Keltov 3
2. Keltská
spoločnosť 6
3. Rozšírenie Keltov 9
4. Dejiny písané
Keltmi 10
Záver 13
Zdroje 14
Príloha 15
Úvod
Cieľom tejto práce je podať základnú charakteristiku keltských národov, vypátrať ich minulosť a prítomnosť. Osobitne sa pritom chcem zamerať na históriu vzniku Keltov ako národa, ktorej sa v súčasnosti venuje len veľmi malá pozornosť a preto je viac-menej neznáma. Druhou ťažiskovou témou práce bude charakteristika už vzniknutého národa Keltov-ich rozšírenie v Európe, fyzické znaky, kultúra a história.
Metodika práce je upravená vzhľadom na moje možnosti-keďže nemám možnosť prejsť osobne náleziská a vytvoriť si z nich vlastné závery, sústredím sa na štúdium odbornej literatúry na túto tému. Keď sústredím dostatok dosiahnuteľných faktov a vytvorím si z nich ucelený názor, začnem postupne opisovať zistené fakty o Keltoch v poradí naznačenom v predchádzajúcom odseku.
1.
Vznik Keltov
„Národ, ktorý prišiel z temnôt.“- tak znie prívlastok Keltov, ktorý mu udelili historici začiatkom dvadsiateho storočia. Neskôr, vo svetle nových možností vedy sa táto temnota stala menej tmavou, a vzniklo viacero teórií o ich vzniku či príchode do Európy.
1.1 Teória o vzniku Keltov
Archeologické vykopávky viac-menej s istotou potvrdili, že Kelti sa vyvinuli spolu s Venetmi, Italikmi a Ilýrmi z kultúry prebývajúcej v oblasti severne a východne od Álp. Táto teória je však dosť strohá, a preto bolo potrebné „nahliadnuť“ ďalej do minulosti.
1.2 Indoeurópske národy
Jazykovedné výskumy keltského jazyka takisto ako aj výskumy keltskej kultúry ukázali ,svojho času , prekvapujúce skutočnosti, podľa ktorých sa európske národy len veľmi málo líšili od stredoázijských národov a národov prebývajúcich na indickom subkontinente. Na základe týchto poznatkov dospeli niektorí vedci k záveru, že existoval národ, z ktorého sa mohli vyvinúť všetky súčasné európske a aj mnohé ázijské národy. Táto teória vyvolala vlnu úžasu, ktorá podnietila ďalší výskum v tejto oblasti. Tento výskum dospel až do toho štádia, keď mohol túto teóriu o takzvanom pranárode podložiť jasnými dôkazmi, ktoré v podstate nezvratne dokazujú existenciu takého národa alebo skupiny národov.
Keď sa dokázala existencia tohto „pranároda“, ako ho mnohí označujú, vyvstala nová otázka, a síce, že kde tento národ sídlil? Odpoveď sa napokon po dlhom úsilí našla. Najväčšou prekážkou nájdenia odpovede však nebol čas deliaci súčasný svet od toho, v ktorom sa tieto udalosti mali odohrať, no jednoduchá ľudská ctižiadosť. Mnohé národy sa snažili si tento pranárod privlastniť, najviac však germánske národy a Indovia. Árijci, ako označovali príslušníkov tohto pranároda, mali podľa jednej teórie obsadiť to obrosvké územie z Európy, podľa druhej z Indie. Výskumy napokon ukázali nesprávnosť obidvoch týchto téórií a ponúkli novú, ktorá sa dokázala a ktorá je aj v súčasnosti prijímaná za správnu.
Túto tretiu teóriu prijali ešte takpovediac za horúca, lebo nálezy ju potvrdili až takmer o desaťročie neskôr. Tretia teória tvrdí, že títo Indoeurópania, ako ich premenovali, sídlili pri brehoch Volgy na jej dolnom toku a pri jej ústí. Táto teória bola podložená, podľa môjho názoru, veľmi dobrými argumentmi. Jazykovedné rozbory jazyka indoeurópanov poukazovali na priestor medzi Uralom, Kaukazom a Dneprom, čo v celku dáva dosť jasný obraz – dolný tok Volgy. V týchto končinách sa rozprestierajú šíre roviny ďaleko na východ aj západ a hlavne, žili tam kone. Tieto zvieratá skrotili Indoeurópania už okolo roku 3000 p.n.l. a boli to práve kone, ktoré im pomohli získať istú dávku tuláckej psychiky, ktorá bola potrebná na také dlhé cesty.
Skrotením koní získali aj inú výhodu popri rýchlejšom presune – väčšiu pohyblivosť na bojisku, ktorá im dávala oproti nepriateľom veľké výhody. Vyzbrojení dlhými oštepmi a krátkymi lukmi sa stali pre vtedajšie obyvateľstvo oblastí kam vyrazili v podstate nepremožiteľnými a ľahko zaberali nové územia.
1.3 Európski predkovia Keltov
Na západ vtedy vyrazilo z oblasti Volgy niekoľko kultúr – ľud mohylových vrchov, ľud zvoncovitých pohárov a ľud žliabkovanej keramiky boli najdôležitejšie z nich. (Názvy tohto typu som sa rozhodol prevziať od Gerharda Herma, ktorý použitie týchto názvov vo svojej knihe Kelti odôvodnil tým, že spoločnou črtou národov býva spoločný jazyk, ktorý však bol pravdepodobne spoločný pre všetky tam žijúce národy a preto sa rozhodol vziať viac v úvahu kultúrne odlišnosti medzi jednotlivými ľudmi. Toto odôvodnenie sa mi zdá logické, a preto som tie názvy prevzal.)
Po príchode do oblasti strednej Európy sa tieto ľudy miešali s tu prítomnými kmeňmi a taktiež sa miešali s národmi, ktoré už vtedy sídlili v stredomorskej oblasti. Takto postupne vznikli v Európe viaceré kultúry, medzi inými i Únětická, ktorá sa považuje za kultúru, ktorá zrodila Keltov.
1.4 Vznik Keltov
„Napriek tomu ešte stále vieme veľmi málo o príchode Keltov. Isté je iba to, že sa neprisťahovali, lež vznikli v procese biologického a kultúrneho splývania, ktorý ešte nemožno presne analyzovať.“
Rudolf Pörtner, Kým prišli Rimania
Vznik Keltov napriek všetkým týmto skutočnostiam najvýraznejšie ovplyvnil jeden faktor – a síce Skýti. Tí vpadli do strednej a západnej Európy zo západného Ruska, kde kedysi ostali táboriť a kam prišli spolu s predkami ľudí Únětickej kultúry. Skýti predstavovali v podstate to isté, čo pred tisíc rokmi – teda okolo roku 1800 p.n.l. – predkovia Keltov, keď vtrhli do Európy. Prakticky tou istou taktikou akú používali už tisícročie predtým sa im podarilo preniknúť do rozsiahlych oblastí Európy kde sa miešali s miestnym obyvateľstvom tak ich gény ako aj ich kultúra. Keď o 200 rokov neskôr prvé keltské kmene vtrhli do hornej Itálie, môžme už s istotou hovoriť o Keltoch. Kelti teda vznikli pravdepodobne v Halštatskej dobe železnej.
2.
Keltská spoločnosť
O tejto oblasti výskumu Keltov sa vedú početné debaty, ktoré sú podopreté viac či menej spoľahlivými dôkazmi, oveľa častejšie však obyčajnými domnienkami. Niektoré aspekty keltskej spoločnosti však sú zapísané v kronikách Rimanov, Grékov a neskôr aj v iných kronikách.
2.1
Vojnové obyčaje
Viac – menej najmenej známym faktom, no nie v laténskej dobe, je fakt, že Kelti po boji zabitým nepriateľom stínali hlavy a brali si ich domov ako trofeje. Tie im potom slúžili pri získavaní spoločenského postavenia, pri delení koristi a taktiež existuje dohad, že verili v to, že keď vezmú hlavu zabitého nepriateľa, získajú jeho silu.
Ďalšou ich obyčajou bolo rozmetať súperovu odvahu už len svojím nezvyčajným vzhľadom. Grécky dejepisec Diodoros o nich napísal: „Pohľad na nich vyvoláva strach. Sú vysokej postavy, pod bielou pokožkou im poihrávajú svaly. Vlasy majú plavé, no nielen od prírody, navyše si ich aj umele bielia, umývajú si ich sadrovou vodou a sčesávajú z čela nahor. Už preto pripomínajú lesných diablov, lebo po zvláštnom umývaní majú vlasy husté a ťažké ako konské hrivy. Niektorí sa holia, iní, najmä vznešení, si nechávajú rásť popri hladko vyholených lícach fúzy, ktoré im zakrývajú celé ústa a pri jedení a pití sú vlastne riečicou, na ktorej sa zachytávajú zvyšky potravy... Nosia pestrofaerbné a vyšívané košele, čo pôsobí zarážajúco. K nim nosia nohavice, ktoré volajú „bracae“ a kabátce, zapäté na pleci sponou, v zime ťažké, v lete ľahké. Tieto prehozy sú pásikavé alebo kárované, pričom jednotlivé polia sú tesne pri sebe a sú rôznofarebné.“ Ako ďalej píše Diodoros, Kelti šli do bitky v bronzových prilbách a niektorí mali náprsenky spletené z reťazí, no väčšinou bojovali nahí. Vyzbrojení boli dosť jednotne. Mali buď dlhé kopije s dlhým a širokým ostrým, niekedy zvlneným aby spôsobilo ťažšie zranenia – to boli jazdci – a pešiaci mali väčšinou dlhé sečné meče so zaobleným hrotom, takže sa nehodili na bodanie. Taktiež mali lukostrelcov vyzbrojených väčšinou malými lukmi s krátkym dostrelom.
Ich bojový plán vyzeral približne nasledovne: Niekoľkí vyšli pred nastúpené vojská a vyzývali nepriateľov na súboj. Ak niektorí z nich výzvu prijal, strhol sa náramný lomoz a hluk, posmešky a oslavovanie vlastnej sily a schopností. Takto ničili morálku nepriateľov a zároveň rozdúchavali vlastnú bojovnosť. Nakoniec sami prví zaútočili, pričom na krídlach stáli ich bojové vozy, ktoré ich v prípade potreby mohli rýchlo odviezť preč. Keď zaútočili, nepriateľ sa väčšinou dal na útek, čím sa ich úloha v bitke obmedzila na obyčajnú poľovačku. Nepriateľa však oveľa menej desili ich zbrane ako to, že útočili zúrivo a nespútane, sekajúc hlava-nehlava a niekedy dokonca holými rukami hlušiac nepriateľov. Rimania toto krvilačné vyčíňanie nazvali „furor“ a desili sa ho celé stáročia. Veľkou slabinou Keltov v boji bolo, že keď nedosiahli rýchle víťazstvo, strácali bojové nadšenie a začali ustupovať.
2.2
Keltské náboženstvo
Keltské náboženstvo sa orienotovalo na uctievanie bohov a duchov nebies a zeme. Podľa oficiálnych štatistík uctievali 374 bohov a duhov, z nich sa však drvivá väčšina spomínala len v jednom regióne, z čoho možno usudzovať, že šlo len o miestnych svätých. Celkovo teda ostáva 69 akýchsi „všekeltských“ bohov a duchov, ktorí boli uznávaní všetkými Keltmi.
Kňazmi Keltov boli druidi, ktorí
tvorili v ich spoločnosti samostatnú skupinu, dalo by sa povedať, že
kastu. Ako uvádza Caesar, druidi „rozhodujú
skoro o všetkých verejných i súkromných sporoch. Takisto oni
rozhodujú o odmenách a trestoch a určujú ich výšku, ak niekto
spácha nejaký zločin, ak sa dopustí vraždy, ak je spor o hranice alebo
o dedičstvo. Ak sa dakto nepodrobí ich rozhodnutiu, nech už je to
súkromník, alebo kmeň, vylučujú ho z účasti na bohoslužbách. To je
u nich najhorší trest. Koho stihne taká kliatba, toho pokladajú za
bezbožníka a zločinca, každý sa mu vyhýba aby sa od neho nepoškvrnil, nik
sa s ním nechce stretnúť ani zhovárať. Ak sa taký človek domáha práva,
nevyhovie sa mu, ani sa mu nezverí nijaký úrad.“
Druidi plnili úlohu veštcov, sudcov, poradcov, liečiteľov a ešte mnohé ďalšie úlohy. Druidi taktiež, a to hlavne, interpretovali ľuďom náboženstvo a vôľu bohov.
Mnohé pokusy vypátrať hlavného boha Keltov, podobne ako majú Gréci svojho Zeusa, stroskotali na skutočnosti, že Kelti nám nezanechali nijaké literárne spracovanie svojej viery a možno teda vychádzať viac-menej len z dohadov rímskych a gréckych historikov. Tieto dokumenty ukazujú na trojicu Teutates, Esus a Taranis.
Teutates bol z tejto trojice pravdepodobne najmocnejší, najstarší a najhrozivejší. Nakláňali si ho krvavými obetami a dávali mu rozličné mená – napríklad Albiorix, Kráľ všetkého, alebo Toutiorix, Vládca kmeňa – pokladali ho za vynálezcu všetkých umení, a Rimania v ňom videli tak Marta, ako aj ekvivalent svojho Merkúra.
Esus, druhý v trojici, sa neodlišuje od Teutata tak výrazne, aby sme mohli vykresliť jeho individuálny obraz. Jeho heraldickým zvieraťom bol býk. Na vyobrazení z rímskeho obdobia ho obletujú tri žeriavy. Podľa všetkého aj on požadoval ľudské obete – vešali ich na stromy. Príležitostne ho stavali na roveň Cernunnovi. Údajne vládol v podsvetí, to však Keltom nebránilo, aby ho nepovažovali aj za boha hojnosti a píležitostne ho zobrazovali ako mech plný mincí.
Taranis sa od predchádzajúcich dvoch líši v tom, že bleskami ovláda oblohu, no spoločné s nimi má to, že taktiež požaduje ľudské obete. Uprednostňuje však ich upaľovanie. Kelti zhotovili z prútia obrosvké sochy, do ktorých zavreli zvieratá i ľudí a potom ich podpaľovali.
Či táto trojica skutočne mala to veľmocenské postavenie na keltskom Olympe sa nevie, no považuje sa to za pravdepodobné.
2.3
Keltské umenie
Keltské umenie bolo najrozvinutejšie v oblasti spracovania kovov. Tu si dali Kelti najviac záležať a najlepšie im to šlo. Na svoju dobu výrábali špičkové výrobky zo zlata, železa a iných kovov.
2.3.1
Pohyblivé umenie
Kelti boli v podstate kočovný národ, a preto mali väčšinu svojho majetku uloženú vo forme, ktorú mohli rýchlo a ľahko presunúť z jedného miesta na druhé. Preto uprednostňovali predovšetkým dva typy majetku – zbrane a šperky. Oboje mali takmer stále so sebou a mohli ich kedykoľvek odniesť preč. Takto vznikali bohato zdobené drahé meče, dýky, prilby, brnenia a iné kusy zbroje a zo šperkov boli v obľude najmä pevné zlaté náhrdelníky, takzvané „Torques“ (pozri prílohu). Menej časté boli umelecky vyrobené potreby dennej potreby, teda krčahy, svietniky a mnohé iné veci. A, samozrjeme, venovali sa aj výrobe sošiek bohov, duchov a náčelníkov.
3.
Rozšírenie Keltov
Rozšírenie Keltov bolo na ten čas čímsi ohromujúcim, keď jeden národ obsadil také obrovské územia od západného okraja Európy až po Malú Áziu. Ako som už v prvej kapitole práce napísal, Kelti sa pravdepodobne vyvinuli v oblasti severne od Álp, a síce na území dnešného Česka a Nemecka. Odtiaľto sa v polovici šiesteho storočia p.n.l. začali rozširovať na západ, východ, sever i juh. Na západe osídlili dnešné Francúzsko, územie štátov Beneluxu, Britské ostrovy a Pyrenejský polostrov. Na východe osídlili na Blakáne všetko, čo ešte nebolo obsadené Grékmi a Ilýrmi a dostali sa až do Malej Ázie. Na juhu bol ich cieľ jasný a tu aj prvýkrát vstúpili na scénu Antických dejín, keď vpochodovali do severnej Itálie a vyhnali odtiaľ Etruskov.
Na západ sa vydali v podstate inkognito, prekorčili Rýn a obsadili vtedy ešte takmer prázdnu časť Európy. Národy, na ktoré natrafili buď bleskurýchlo ušli, alebo ich zničili či zotročili. Vďaka ich veľkému počtu a dobrej výzbroji rýchlo ovládli túto časť sveta a prešli na Britské ostrovy, ktoré tiež obsadili pomerne rýchlo a cez Pyreneje obsadili veľkú časť Hispánie. Tam sa zmiešali s domácimi kmeňmi Iberov a vznikol tak národ Keltoiberov, ktorý neskôr poriadne potrápil rímskych legionárov.
Na východ vyrazili spočiatku tak ako na západ- nebadane. Presunuli sa cez dnešné Maďarsko a v krajinách bývalej Juhoslávie začali bojovať proti tam žijúcim Ilýrom. Z mnohých oblastí ich vyhnali, no väčšina územia ostala aj naďalej pod kontrolou Ilýrov. Keď Kelti nepochodili u Ilýrov, presunuli sa jednoducho ďalej a osídlili dnešné Bulharsko a tisli sa aj na juh do Epiru a Macedónska. Napokon sa dostali až k Dardanelám, tam prekročili úžinu a ocitli sa v dnešnom Turecku, kde prešli až k bývalému Chattušašu východne od Ankary a tam sa usadili.
Na severe mali cestu zrejme jednoduchšiu a rozhodne kratšiu, pretože po niekoľkých stovkách kilometrov došli na Jutský polostrov a k pobrežiu Baltského a Severného mora a tam dlhý čas aj ostali.
Na juhu prekročili Alpy a zastavili sa až na Pádskej nížine, odkiaľ podnikali výpravy proti Etruskom, Grékom a neskôr aj proti Rimanom.
4.
Dejiny písané Keltmi
Dejiny písané týmto národom sú do značnej miery akoby periodické, nech už sa odohrávali kdekoľvek. Vždy platil približne tento scenár: Prišli, obzreli sa čo sa tam dá vybojovať, vybojovali si to, potom to stratili a – tu sa scenár rozvetvuje – buď odišli inam alebo ostali tam a niekto si ich po čase podrobil. Napriek tomu niektoré časti ich dejín priam prekvapujú svojou romantickosťou, pretože knižné zápletky typu zamilovaná princezná a cudzí princ sa tu skutočne odohrali.
4.1 Deijny východných Keltov
V polovici šiesteho storočia p.n.l. sa pohli zo svojich pôvodných sídlisk smerom na juh-juhovýchod keltské kmene, ktoré sa spočiatku správali relatívne pokojne a nepohybovali sa rýchlo. Začiatkom piateho storočia p.n.l. zrejme populačná explózia spôsobila ich náhle rozšírenie do celej Balkánskej oblasti. Roku 335 p.n.l. už existuje písomný záznam o tom, že pri Dunaji v dnešnom Bulharsku na nich natrafil macedónsky kráľ Alexander Veľký, ktorého ríša mala neskôr zohrať v dejinách východných Keltov veľkú úlohu. Roku 323 p.n.l. Alexander Veľký v Babylone zomrel a jeho vojvodcovia si rozdelili jeho obrovskú ríšu, o ktorú medzi nimi neskôr vypukli veľké spory, ktoré neostali len pri slovách. Roku 301 p.n.l. si ríšu konečne podelili. Macedónsko dostal Kassandros, Malú Áziu Lysimachos, Perziu a Sýriu Seleukos a Egypt Ptolemaios. Roku 281 p.n.l. Seleukos porazil Lysimacha a zmocnil sa jeho dŕžav, neskôr bol Seleukos zavraždený a na trón nastúpil Antiochos I. Roku 279 p.n.l. Kelti vpadli do Grécka. Keltov viedli dvaja ich vynikajúci vojvodcovia Brennus a Bolgius. Macedónsky kráľ padol v bitke proti Keltom a Macedónska sa zmocnil Antigonos. Antigonos porazil Keltov (tri kmene: Tektoságov, Trokmov a Tolistoagov) v nočnej bitke, v ktorej padol aj Brennus, a prinútil ich na útek na sever. Nikomedes, ktorý s Antiochom bojoval o Malú Áziu naverboval tieto tri kmene do boja proti Antiochovi a umožnil im prejsť do Malej Ázie, kde im vyhradil územie okolo Ankary. Títo Kelti neskôr robili výpady v Malej Ázii a založili viac – menej štát, ktorý nazvali Galatia. Galatia bojovala proti Grékom a Rimanom až do roku 47 p.n.l., keď ju obsadil Caesar.
4.2 Dejiny južných Keltov
Okolo roku 520 p.n.l. v dôsledku nepokojov na hornom toku Dunaja prenikli prvé keltské kmene do hornej Itálie. Kmene Héduov, Alerkov, Karnutov, Ambarrov, Senónov a Biturigov prenikli cez Alpy a v bitke na rieke Ticino porazili Etruskov a ovládli Pádsku nížinu. V tejto oblasti neskôr založili aj mesto Mediolanum, dnes známe ako Miláno. To sa odohralo okolo roku 400 p.n.l. Roku 390 p.n.l. Kelti prvýkrát narazili na Rimanov. V bitke pri Clusiu, čo bolo Etruské mesto, ktoré Rimanov požiadalo o pomoc. Celá výprava Keltov sa údajne pohla proti Clusiu kvôli potrebe pôdy pre čoraz početnejší ľud. Rímsky senát vyslal troch poslov, ktorí sa po hádke s Keltmi pridali na stranu Etruskov. Jeden z nich potom v bitke zabil keltského vojvodcu, na čo Kelti ustúpili s vyhrážkami proti Rímu. Neskôr Kelti vyslali do Ríma poslov aby žiadali hlavy rímskych poslov. Rimania svojich poslov povýšili na vojenských tribúnov, čím vysmiali keltské posolstvo. Kelti na to reagovali tak, že nastúpili v plnej zbroji, vyrazili na juh, v bitke pobili takmer celú rímsku armádu a vypálili Rím. Tu sa odohrala známa kapitola s kapitulskými husami a Keltom sa mesto dobyť nepodarilo. Tak či onak, nahnali Rimanom toľko strachu, že z nich mali až do konca Rímskej ríše komplexy. Neskôr Kelti bojovali v druhej Púnskej vojne po boku Hannibala proti Rímu, no vojnu prehrali a Rimania obsadili hornú Itáliu a vykonali na nich genocídu. Tak sa okolo roku 175 p.n.l. skončili dejiny južných Keltov.
4.3 Dejiny severných Keltov
Severných Keltov tvorili pravdepodobne tieto tri najmocnejšie kmene: Teutóni, Kimbrovia a Ambróni. Títo okolo roku 120 p.n.l. vyrazili z Jutského polostrova na niekoľkotisíc kilometrovú bojovú výpravu po Európe, počas ktorej prešli severným Nemeckom, územím neskoršieho Československa až do Srbska, tam sa otočili, prešli severne i južne od Álp do vtedajšej Gálie a tam v dŕžavách Ríma pobili niekoľko rímskych armád v rokoch 109 až 108 p.n.l. Potom na chvíľu odtiahli do severnej Gálie, neskôr roku 102 p.n.l. sa vrátili. Rimania proti nim tentoraz vyslali výkvet svojej armády pod velením svojho nejlepšieho veliteľa Mariusa. Ten pri dnešnom Aix-en-Provence zničil kmene Teutónov a Ambrónov. Medzitým prešiel kmeň Kimbrov do severnej Itálie a tam naňho čakali. Keď Rimania prišli, mali ľahkú robotu, pretože severania nezvyknutí na horúčavu na nich čakali úplne vyčerpaní a dali sa doslova pohlušiť. (Vedú sa mnohé debaty, či vôbec možno tieto tri kmene označiť za Keltov, či neboli Germánmi. Ja som si prečítal všetky dostupné informácie a dospel som k záveru, že mali viac keltské ako germánske črty.)
4.4 Dejiny západných Keltov
Dejiny západných Keltov sú najdlhšie zo všetkých, pretože títo sa udržali až do stredoveku a za „vymiznutých“ ich možno označiť v podstate až po kresťanizácii Britských ostrovov. Medzi západnými Keltmi boli najväčšími kmeňmi Bójovia a Volkovia. Tieto kmene mali niekoľkostotisíc členov. Na území vtedy nazývanom Gáliou však existovali aj kmene oveľa menšie, ktoré mali len niekoľkotisíc členov. Tunajšie keltské kmene boli zrejme najpokojnejšími spomedzi všetkých Keltov, pretože ich výpady do susedných území boli skutočne len veľmi sporadické. Vlastne sa uskutočnili jedine keď Kelti bojovali ako žoldnieri v Hannibalovej armáde za čias druhej Púnskej vojny. Tak či onak, tunajšie kmene sa celé storočia zaoberali vlastnými spormi a bojmi vo vnútri krajiny a tak im vlastne nijaký čas neostával na to, aby mohli podnikať výpravy do iných častí sveta. Potom, koncom tretieho storočia pred naším letopočtom prišli rímske légie a začali si postupne podmaňovať Gáliu. Uskutočnilo sa viacero pokusov o zjednotenie Keltov a vyhnanie Rimanov, no Rimanom sa vždy podarilo tieto krehké aliancie rozbiť pomocou zlata a sľubov. Jedinými veľkými povstaniami proti Rimanom bolo povstanie, ktoré viedol Dumnorix., povstanie vedené Vercingetorixom a povstanie Keltoiberov. Prvým z nich bolo povstanie Keltoiberov, ktorí bránili Hispániu proti Rímu po odchode kartáginských vojsk z krajiny. Roku 133 p.n.l. vypuklo skutočné povstanie, ktoré Rimanov nadlho vytlačilo z Hispánie a znovu obsadiť sa im ju podarilo až po zavraždení vodcu povstania. Druhým povstaním bolo povstanie vedené Dumnorixom. Toto však stroskotalo na zrade niekoľkých kmeňov žijúcich na juhu. Posledné a najznámejšie povstanie Keltov na európskej pevnine viedol Vercingetorix. Ten niekoľkokrát porazil rímsku armádu vedenú Caesarom, a takmer sa mu to podarilo aj v poslednej, rozhodujúcej bitke pri Alézii. Tu sa prejavila nešťastná črta povahy Keltov, a síce ich nedisciplinovanosť. Keby sa všetky vojská podriadili príkazom Vercingetorixa, Rimania by pomreli od hladu, no namiesto toho im naskákali rovno pod meče. Tak sa roku 52 p.n.l. skončilo poledné povstanie pevninských Keltov proti Rimanom. Najdlhšie sa Kelti udržali v Írsku, kde sídlili až do presadenia kresťanstva v stredoveku.
Záver
Ciele práce sa podarilo splniť aj vzhľadom na nepíjemne obmedzujúci daný maximálny rozsah práce. Ťažkosti, s ktorými som sa počas práce stretával, bol najmä nedostatok spoľahlivých informácii a veľké množstvo brakovej literatúry, na ktorú som narazil pri zhľadúvaní faktov. Ďalšou ťažkosťou bol už spomínaný maximálny rozsah, čo ma donútilo všetky zistené fakty značne skrátiť a zovšeobecniť, aby boli aj napriek svojej stručnosti zrozumiteľné.
Zdroje
Gerhard Herm, Kelti, prvé vydanie Econ Verlag GmBH 1975, v ČSR vydalo vydavatľstvo Obzor roku 1985, preklad z nemeckého originálu: Karel Dlouhý, 294strán
Vojtech Zamarovský, Dejiny písané Rímom, prvé vydanie Mladé letá 1971, 416 strán
Strabón, Zemepis
Príloha
Torques nájdené v severnom taliansku pri vykopávkach v okolí Milána
Kópia keltského meča nájdeného v južnom Francúzsku
V Írsku nájdená keltská soška
[ Back ]