Univerzita Mateja Bela, Právnická
fakulta, Banská Bystrica
Legalita
a legitimita vojnového Slovenského štátu
Problematika neistoty skutočnej podstaty vzniku štátu a jeho predurčenia
( seminárna práca )
Vypracoval: Martin Palaj
Predmet: Dejiny štátu a práva
Ročník: prvý
Skupina: ôsma
Dátum ukončenia práce: 20.IV.2008
Obsah
Úvod
1 Mníchovský
diktát, následný vývoj.............................................................3
1.1 „Step by
step“......................................................................... 5
1.2 Ústavný zákon vojnovej Slovenskej
republiky....................... 6
1.3 Forma prijatia ústavy vojnovej
Slovenskej republiky............. 9
2 Prvý slovenský
štát....................................................................................10
2.1 Slovenská spoločnosť a odboj za udržanie
ideológie............ 13
2.2 Ilegálne hnutie a odboj.......................................................... 15
2.3 Slovenské národné
povstanie................................................. 16
Záver
Zoznam použitej
literatúry................................................................... 24
Príloha.................................................................................................. 25
Úvod
Moja seminárna práca je, ako už plynie z názvu, zameraná na udalosti v období rokov 1939-1945. Obdobím prvej Slovenskej republiky. Obdobím prvého samostatného zriadenia národa slovenského. Cieľom mojej práce bolo v podstate načrtnúť najprv isté “hrubé rysy“, ktoré som sa potom pokúšal skonkretizovať a hlavne obsiahnuť hlavnú problematiku mojej práce, ktorou bola legitímnosť a legalita v súvislosti s pojmom Slovenského štátu. Hypotetickou otázkou som si vytvoril akého si sprievodcu mojou prácou, ktorú som sa v jednotlivých kapitolách snažil s rôznych uhlov pohľadu a teórií obsiahnuť, definovať resp. vystihnúť jej obsah a cieľ. Neistota skutočnej podstaty vzniku štátu a jeho predurčenia – znenie už spomenutej hypotetickej otázky resp. ťažiskového bodu mojej práce.
Neoddeliteľnou súčasťou úvodu je taktiež uvedenie môjho postupu k zdrojom informácií. Z dôvodu, že literatúry som mal v podstate enormné množstvo to bolo dosť namáhavé. Jednak jedným z mojich zdrojov bola Štátna vedecká knižnica, odkiaľ pochádza väčšina mojich prameňov, ďalším z možných zdrojov je študentka štvrtého ročníka a moja spolubývajúca, ktorej práve daná problematika je predmetom jej nasledujúcej skúšky. A nakoniec som sa dostal k prameňom i z mojej vlastnej knižnej zbierky, v dôsledku toho, že sa zaujímam o históriu a jej následkoch na súčasnosť.
V podstate vo väčšej miere som využíval analyticko-systematickú metódu. Avšak v niektorých bodoch to nebolo možné, v dôsledku toho som do istej miery využíval i metódu kompilácie. Ale len v nebadateľnom množstve. Táto práca je obsiahnutá mnohými mojimi názormi i názormi mnohých popredných vedeckých pracovníkov a historikov.
Mojím zhodnotením literatúry bude fakt, že každý jeden prameň je dôsledne využitý a v podstate išlo o vzájomné dopĺňanie jedného druhým. O rovnosť však nejde, preto nosnou časťou mojej seminárnej práce boli práce a diela Dušana Škvarnu, Ladislava Mosného a Karola Fremala. Literatúra, ktorú považujem v podstate za najdôležitejšiu.
Myslím, že cieľ a obsah mojej hypotetickej otázky bude dosiahnutý a v značnej miere priblížený, nakoľko to bolo predmetom mojej seminárnej práce.
Prvý slovenský štát (1939-1945).
Slovenský národ pod
ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom,
kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj
slobodný slovenský štát.
Slovenský štát sdružuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a
hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil
sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových
skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravedlivosti a strážca všeobecného
dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší
stupeň blaha spo1očnosti i jednotlivcov. (Preambula úst. 1939)
1. Mníchovský Diktát – hybná sila pre vznik samostatného štátu slovenského
ľudu
Ako je nám už známe, jedná sa o dohodu veľmocí o odstúpení československého štátu obývaných prevažne nemeckou menšinou. Jej prijatie predchádzali rokovania československej vlády s predstaviteľmi nemeckej národnostnej menšiny a medzinárodné rokovania medzi nemeckým kancelárom A. Hitlerom a britským premiérom N. Chamberlainom v nemckom Berchtesgadene a Bad Godesbergu. Nemecko sa na rokovaniach jednoznačne vyjadrilo za pripojenie nemeckej menšiny v českej časti štátu k svojmu územiu. Pod tlakom spojencov československá vláda 21. septembra 1938 prijala anglo-francúzsky plán odstúpenia území s vyše 50 % Nemcov. V prípade odmietnutia ČSR mala byť označená za príčinu hroziaceho vojnového konfliktu. Po nevydarených rokovaniach A. Hitlera s N. Chamberlainom v Bad Godesbergu Veľká Británia a Francúzsko nenamietali proti mobilizácií, ktorú českoslovenká vláda vyhlásila 23. septembra 1938. Zložitú krízu vyriešila až konferencia v Mníchove 29.-30. septembra 1938. Zástupcovia Nemecka (Adolf Hitler), Veľkej Británie (Neville Chamberlain), Francúzska (Edouard Daladier) a Talianska (Benito Mussolini) prijali dohodu, ktorá stanoviská podmienky a spôsob odstúpenia sudetonemeckého územia Nemecku. Malo sa uskutočniť v niekoľkých etapách. Od 1. októbra 1938. Československá vláda mala dobrovoľne uvoľniť Nemcov zo svojej armády, polície a postarať sa o prepustenie politických väzňov nemeckej národnosti. Podľa dodatku do troch mesiacov mali byť uspokojené aj územné požiadavky Poľska a Maďarska. Hovoríme tu o nám doposiaľ známej Viedenskej arbitráži. Dohodu podpísali všetci štyria popredný predstavitelia Mníchovského diktátu. Zástupcu československej vlády na rokovania neprizvali. Vlastne rokovali o budúcnosti Československa bez Československa. „O nás bez nás“. Mníchovskou dohodou prvá ČSR stratila veľkú časť svojho územia, ktoré obývali takmer 3 milióny Nemcov a len niečo cez 800 000 Čechov. Československo stratilo možnosť účinnej obrany proti prípadnému útoku. Mníchovská dohoda otvorila Nemecku priestor pre ďalšie politické a ekonomické prenikanie do strednej Európy. Keďže Československá vláda nemala na výber, dohodu schválila 30. septembra 1938. Československej exilovej vláde v Londýne sa v priebehu vojny podarilo dosiahnuť, aby Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko výsledky Talianskej dohody anulovali. [1]
Neplatnosť mníchovskej dohody (najmä z hľadiska medzinárodného práva) sa snažila slovenská vláda dokázať nasledovnými, samozrejme podloženými argumentmi:
· Členovia spoločnosti národov, ku ktorým samozrejme patrili aj signatári mníchovskej dohody, boli zaviazaný povinnosťou riešiť spory medzi štátmi v zhode s medzinárodným právom – t.j. bez použitia sily či hrozby silou pri rešpektovaní územnej integrity štátov (obsah dohôd z Locarn, Briend-Kellogovho paktu i českslovensko-nemckej arbitrážnej dohody).
· Na Československo vykonávalo nátlak najmä Nemecko a to materiálnou a morálnou podporou henleinovského hnutia, organizovaním rôznych násilných akcií na území československa. Hrozbou agresie.
· Veľká Británia a Francúzsko vyzvali Československo odstúpiť Nemecku pohraničné územia.
· VB a Francúzsko ako členovia Spoločnosti národov (ďalej už len SN) porušili zásady tejto medzinárodnej organizácie tým, že ako jej členovia nevystúpili na ochranu územnej celistvosti a politickej nezávislosti ohrozeného člena SN.
· Povojnové udalosti totižto jasne ukázali, že pri podpisovaní mníchovskej dohody chýbala zo strany Nemecka vážnosť zmluvnej vôle, nakoľko ju A. Hitler považoval za prípravu na rozpútanie druhej svetovej vojny, teda z toho jasne vyplýva, že mníchovskú dohodu hodlal porušiť.
· Zmluvnou stranou mníchovskej dohody nebol československý štát, aj keď sa ho jej obsah dotýkal. Medzinárodné zmluvy sa môžu dotýkať len zúčastnených zmluvných strán. Už spomínaný žargón – „o nás, bez nás“.
· Medzinárodné právo nepripúšťa, aby s medzinárodné zmluvy uzatvárali v neprospech tretieho štátu. [2]
Po tomto tzv. „diktáte európskych veľmocí“ sa dlho odkladajúce veci konečne začali hýbať. Rok 1939 je rokom Slovenského národa na sebaurčenie. Rokom vzniku nového štátneho útvaru.
1.1
„Step by step.“
Sled udalostí ktoré predchádzali vzniku samostatného slovenského štátu naberal veľmi rýchli a nezvratný spád. 18. januára v Bratislave roku 1939 bol slávnostne otvorený Snem Slovenskej krajiny, ktorý za svojho predsedu zvolil M. Sokola. 12. februára sa uskutočnili voľby do autonómneho snemu Podkarpatskej Rusi – zvolených bolo 32 poslancov. V tom istom čase, v Uhonoši pri Nouzove (v Čechách) sa na podnet generála A. Eliáša na tajnej schôdzke zišli český členovia centrálnej vlády s výnimkou R. Berana, F. Chvalkovského a J Syrového. Účastníci stretnutia súhlasili s vojenskou akciou proti autonómnej slovenskej vláde obviňovanej zo separatizmu (9.-10. marca 1939). 28 februára ministri slovenskej autonómnej vlády rokovali v Berlíne s poverencom pre nemecký štvorročný plán H. Göringom o hospodárskej pomoci Slovensku. Göring ju prisľúbil s podmienkou, že Slovensko vyhlási samostatnosť. 6. marca prostredníctvom slovenskej autonómnej vlády a snem sa uzniesli, že pripúšťajú postupné budovanie samostatného slovenského štátu, ale sú proti jeho rýchlemu vyhláseniu. 7. marca pricestoval do Bratislavy nemecký miestodržiteľ v Rakúsku A. von Seyss-Inquart. Na rokovaniach vyzýval podpredsedu centrálnej vlády Karola Sidora a predsedu slovenskej vlády J. Tisu aby vyhlásili samostatnosť.[3]
9.-10. marca ústredná vláda uskutočnila na Slovensku vojenský zásah známy ako tzv. Homolov puč. Príčinou tohto zásahu boli informácie o chystanom osamostatnení Slovenska. Slovensko obsadili silné oddiely českého vojska a 253 Slovákov bolo eskortovaných do väzníc na Moravu. 11. marca prezident E. Hácha vymenoval novú slovenskú vládu vedenú K. Sidorom. 12. marca K. Sidor rokoval v Bratislave s nemecnou delegáciou (zloženou z A. von Seyss-Inquarta, W. Kepplera a J. Bürckela), ktorá mu predložila koncept telegramu adresovaný Adolfovi Hitlerovi s textom o vyhlásení samostatnosti Slovenska a s menoslovom vlády nového štátu. K. Sidor túto iniciatívu samozrejme odmietol.[4]
13. marca Jozef Tiso rokoval v Berlíne s A. Hitlerom a J. von Ribbentropom. Tiež aféra spomínaná ako “predvolanie na koberček“. Hitler ho oboznámil so svojím plánom okupácie Čiech (tzv. riešenie “českej otázky“) a v prípade vyhlásenia samostatnosti Slovenska ponúkol Tisovi nemecké záruky hraníc. Inak by A. Hitler ponechal Slovensko svojmu osudu – maďarským ašpiráciám. Tiso odmietol predložený text vyhlásenia slovenského štátu. Telegraficky sa spojil s K. Sidorom a E. Háchom a nevrhoval zvolanie slovenského snemu. E. Hácha mu vyhovel a zvolal slovenský snem na 14. marca. 14. marca bol vyhlásený slovenský štát na zasadnutí slovenského snemu (treba uviesť na pravú mieru, že mnohí poslanci do poslednej chvíle nepoznali program zasadnutia). Hitler dodržal slovo, na druhý deň, 15. marca 1939, Wahrmacht napochodoval do Čiech a vyhlásil Protektorát Čechy a Morava (protektorát, pretože mal byť „pod ochranou“ Nemecka). E. Háchu ponechal v úrade prezidenta.
Existenciu Slovenského štátu uznalo 27 krajín – Veľká Británia, Francúzsko a Sovietsky zväz atď. Spojené štáty ho neuznali. [5]
1.2 Ústavný zákon
zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky
Pre vypracovanie ústavy slovenského štátu bola predsedníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (ďalej už len HSĽS) vytvorená osobitná komisia, na čele ktorej stál hlavný predstaviteľ HSĽS a profesor ústavného práva na Právnickej fakulte v Bratislave, okrem iného, Vojtech Tuka. Základnou platformou usporiadania vnútorných pomerov v štáte sa stal korporatívno-stavovský taliansky systém. Riešenia sociálno-politických otázok v ústave i v neskorších nadväzujúcich zákonoch vychádzali z encykliky pápeža Leva XIII. Quadragesimo anno z roku 1931.[6]
Ústavný zákon o ústave Slovenskej republiky (z.č. 185/1939 Sl.z.) bol prijatý slovenským snemom 21. júla 1939 s účinnosťou odo dňa jeho platnosti. Ak pojednávame o otázke legality a legitimity vojnového slovenského štátu, tak dôkazom jeho legálnosti je v značnej miere i tento ústavný zákon.[7]
Ústava Slovenskej republiky sa skladala z úvodného prehlásenia (dnešné obdoba preambuly – čiže vyjadrenie filozofie ústavy, resp. ústavných článkov všeobecne) a z 13 hláv.
I.
hlava – všeobecné ustanovenia (§ 1-5)
V § 1 odsek 1 je uvedená forma štátneho zriadenia ktorou je republika. Podľa § 1 odsek 2 je za hlavu štátu považovaný prezident. V § 2 je uvedené, že štátnu moc vykonávajú ústavou určené orgány. § 3 pojednáva o štátnom občianstve ako o jednotnom a nedeliteľnom. Podmienky jeho nadobudnutia a zániku určuje osobitný ústavný zákon. § 3 pojednáva o území Slovenskej republiky ako o nedeliteľnom a jednotnom celku. Čo sa týka hraníc, je možné ich meniť len ústavným zákonom. Funkciu hlavného mesta SR bude vykonávať Bratislava. § 5 nám približuje farby republiky, ktorými sú – biela, belasá a červená, tiež sa zmieňuje o štátnom znaku, pečati, vlajke, súhrnne tento paragraf pojednáva o štátnych symboloch SR. Štátnu zástavu určuje ako i hranice osobitný zákon.[8]
II. hlava – Snem (§ 6-30)
Jednokomorový Slovenský snem sa mal skladať z 80 poslancov zvolených na základe všeobecného, priameho, rovného a tajného hlasovacieho práva na 5 rokov. Výlučná právomoc snemu bola v § 24 zakotvená takto: a. voľba prezidenta republiky, b. prijatie ústavy, ústavných zákonov a ich zmien, c. ustálenie štátneho rozpočtu, d. rozhodovanie o záverečných účtoch, e. prijímanie zákonov o brannej povinnosti, f. rozhodovanie o stálych finančných bremenách občanov, g. prijímanie zákonov o organizácií súdov, h. rozhodovanie o prijatí medzinárodných zmlúv. [9]
III.
hlava – Prezident (§ 31-40)
Volený na 7 rokov. Volený snemom 3/5 väčšinou aspoň 2/3 prítomných poslancov. Kompetencie: reprezentácia štátu navonok, prijímanie a poverovanie diplomatických zástupcov, podieľa sa v značnej miere na vládnej a výkonnej moci v štáte spolu so štátnou radou a vládou. Z toho vyplýva, že v rukách prezidenta sa kumuluje i moc výkonná, samozrejme v období vojny je to neoddeliteľnou súčasťou jeho funkcie, a preto možno tvrdiť, že v SR nebol čistý parlamentný systém vlády, pretože badať prvky s prezidentského systému vlády. Podľa môjho názoru je forma vlády SR v období rokov 1939-1945 parlamentno-prezidnetská. [10]
IV. hlava – Vláda (§ 41-50)
Všetka vládna a výkonná moc v jej rukách. Zodpovedala sa snemu. Členov, vrátane predsedu vlády, menoval i prepúšťal prezident republiky. V jej kompetencií bolo vydávanie nariadení s mocou zákona. Takéto nariadenie platilo len vtedy, keď ho podpísala väčšina členov vlády a prezident republiky.
Predsedom vlády SR od októbra‘39 bol J. Tiso. Od 9.9.’44 Vojtech Tuka.
V. hlava –
Štátna rada (§ 51-57)
Štátna rada mala rozsiahle súdne, no hlavne politické právomoci: a. trestné stíhanie prezidenta SR, b. trestné stíhanie predsedu vlády a jej členov, c. zisťovanie skutočností brániacich prezidentovi plniť jeho funkciu, d. zostavovanie kandidátnej listiny pre voľby do snemu, e. rozhodovanie o strate poslaneckého mandátu, f. zákonodarná iniciatíva, g. podávanie dobrozdaní prezidentovi republiky a vláde vo veciach politických, kultúrnych a hospodárskych.[11]
VI. hlava – Politické strany (§ 58-59)
Dotýka sa politických strán, ustanovuje, že slovenský národ sa na štátnej moci bude podieľať prostredníctvom HSĽS (resp. strany slovenskej národnej jednoty) a národnostné skupiny prostredníctvom svojich registrovaných politických strán. [12]
Ak máme chuť rozprávať a písať už teraz o SR ako o demokratickom štáte, tak práve táto hlava nám ukazuje, že sa veľmi mýlime. Znamená to to, že ústavne i prakticky sa v Slovenskej republike pripustila existencia len jednej slovenskej politickej strany – HSĽS, ďalej strany domácich Nemcov – Deutsche Partei (DP) a strany maďarskej menšiny – Szlovákiai magyar párt SZMP). Vlastne týmto ustanovením SR má nezvratný nábeh na systém politických strán sovietskych krajín, ktorou sa neskôr i sama stane.
VII. hlava –
Stavovské zriadenie (§ 60-63)
Ústava pripúšťa tieto formy zoskupovania: a. stav poľnohospodárstva, b. priemyslu, c. obchodu a živností, d. peňažníctva a poisťovníctva, e. slobodných povolaní, f. verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov. Prostredníctvom stavovskej a územnej samosprávy sa občania mali zúčastňovať sa správa štátu.[13]
VIII. hlava –
Územná samospráva (§ 64)
Pojednáva o systéme verejnej vnútornej správy.
IX. hlava –
Súdnictvo (§ 65-74)
X. hlava –
povinnosti a práva občanov (§ 75 -87)
XI. hlava –
Cirkev (§ 88-90)
Sa zmieňuje o zabezpečení práva plniť si náboženské povinnosti a o zavedení vyučovania náboženstva na ľudových a stredných školách.
XII. hlava –
Národnostné skupiny (§ 91-95)
Zakotvuje zásady národnostnej politiky.
XIII. hlava –
Rozličné ustanovenia (§ 96-103)[14]
Ústavný zákon končí § 103. „Zákon tento nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia a vykoná ho vláda. Signatármi boli Dr. Sokol, Dr. Tiso, Dr. Tuka, Dr. Fritz, Dr. Ďurčanský, Dr. Medrický, Dr. Pružinský, Dr. Stano, Dr. Sivák a Dr. Čatloš.[15]
1.3 Forma prijatia
Ústavy SR ako jeden zo znakov legality
a legitimity slovenského štátu
Demokracia ? Legalita ? Legitimita ? Spravodlivosť ? Moc pochádzajúca od občanov ? Na niektoré otázky odpoveď nájdeme, no mnohé z nich budú neobjavené ba nevysvetliteľné. Prosto zamlčané.
Komisia predložila osnovu ústavného zákona do snemu bez dôvodovej správy (v dnešnom legislatívnom procese neprístupné!!). Idea demokracie sa tu naštrbuje. V. Tuka vyhlásil, že ‘ústava nie je ani demokratická, ani autoritatívna, ani stavovská, ani národná - pre ľud, pretože osnovatelia návrhu počítali s terajšou nosnosťou slovenského ducha’. Text prijatej ústavy v dôsledku toho nebol adekvátnym výrazom skutočných vzťahov medzi najvyššími orgánmi a hoci ústava po formálnej stránke prebrala aj niektoré československé demokratické ústavné inštitúcie, celý systém sa vyvíjal k stále silnejšej totalite. Ako si môžeme všimnúť, rozhodujúcim činiteľom bola intenzita nemeckého zasahovania, čo spôsobovalo zmeny režimu fungovania slovenskej štátnosti. Najvýraznejším deliacim bodom boli tzv. salzburgské rokovania uskutočnené v dňoch 27. a 28. júla 1940, ktoré posilnili pozície pronemecky orientovaných radikálov, a po ktorých sa systém slovenského štátu začal plne prispôsobovať nemeckému nacistickému vzoru. Na poradách v Salzburgu bolo slovenské politické vedenie – Dr. J. Tiso, Dr. V. Tuka a A. Mach – ultimatívnou formou vyzvané prispôsobiť politický a ústavný systém nemeckému nacistickému vzoru vrátane revízie zahraničnej politiky.
V rámci legality a legitimity si popíšeme vývoj ústavy a rozdelíme do etáp:
1. etapa – od vzniku štátu a prijatia ústavy do júla 1940 (Salzburg)
2. etapa – od Salzburgu do prijatia zákona č. 215/1942 Sl. z. (vodcovský princíp)
3. etapa – od októbra 1942 (zák. č. 215/1942[16]) do Slovenského národného povstania
4. etapa – od SNP – v podstate koniec akejkoľvek (aj fašistickej) ústavnosti.[17]
Z formálnej stránky sa Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 skladala, ako sme si už uviedli, z dvoch častí: Úvodného vyhlásenia – Preambuly a z 13 hláv, ktoré dohromady obsahovali 103 paragrafov.
Úvodné vyhlásenie vychádzalo z kresťanského vierovyznania a všetku moc a právo odvodzovalo od Boha. Podľa prispôsobených prirodzenoprávnych názorov, najmä Tomáša Akvinského, si slovenský národ zriadil svoj osobný štát, ktorý združuje všetky mravné a hospodárske sily národa do kresťanskej a národnej pospolitosti, t.j. „Volksgemeinschaftu“ (národnej pospolitosti) podľa nacistického vzoru. Jeho úlohou bolo zmierniť sociálne problémy a vzájomne protichodné záujmy všetkých skupín tak, aby bol dosiahnutý najvyšší
Stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov.[18]
2. Prvý slovenský
štát – Slovenská spoločnosť
Nie všetci slovenský občania prijali vyhlásenie autonómie 6. októbra 1938 (Žilinská dohoda[19]) a samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 s radosťou a nadšením. Vynáralo sa mnoho dôvodov na nesúhlas. Vytváranie systému jednej politickej strany - Strany slovenskej národnej jednoty, zastavenie činnosti a potom rozpustenie všetkých predmníchovských politických strán, zákaz ich tlače, rozpustenie spolkov, organizácií, zväzov, vytváranie jednotných odborov, jednotnej organizácie mládeže, existencia polovojenských formácií Hlinkovej Gardy a jej výčiny, silná protičeská a protižidovská kampaň, orientácia na fašistické štáty, politická, vojenská a hospodárska závislosť od hitlerovského Nemecka a pod. To všetko boli dôvody, ktoré znepokojovali slovenských občanov iného politického zmýšľania, presvedčenia a iných názorov na ďalší vývoj Slovenska, ľudí s česko-slovenskou štátnou koncepciou, všeslovansky orientovaných jednotlivcov, demokraticky a protitotalitne mysliacich občanov.
Tu je možné, veľmi reálne vyčítať situáciu na našom území spred pol storočia. Ak nemáme ešte stále zodpovedanú otázku legality a legitimity štátu, čo v tomto prípade znamená vlády (štát = vláda, vláda = jedna strana), tak sa nám práve podarilo vychytiť podstatu. Základné piliere, na ktorých slovenský štát začal byť budovaný. Ale fenomén stability je diskutabilný.
Živnou pôdou pre opozíciu a odboj proti novým pomerom na Slovensku boli rôzne názorové prúdy v slovenskej spoločnosti, najmä medzi funkcionármi a členmi bývalých politických strán – komunistickej, sociálnodemokratickej, agrárnej i národnej. Zjednocovacie snahy HSĽS po 6. októbri 1938 nemali až taký hladký priebeh, ako o tom písala doterajšia odborná literatúra. V Bratislave sa 5. novembra 1938 konala porada poslancov a funkcionárov agrárnej strany a jej hlavným bodom bola otázka, či sa pridať k strane slovenskej národnej jednoty, čiže spojiť sa s HSĽS, alebo nie. Porada vyznela v duchu československej jednoty, vyslovila sa za vznik novej strany, v prípade že by sa o nepodarilo, bola za rozpustenie agrárnej strany. V diskusii za takéto riešenie vystúpil K. Hušek, M. Polák, O. Devečka, J. Botto a J. Podhorány. Prítomný napokon prijali uznesenie, aby J. Ursíny a V. Moravčík rokovali s predsedníctvom HSĽS o vytvorení novej politickej strany. Ak by rokovania nemali pozitívny výsledok, musí sa následne agrárna strana rozpustiť. Poverení delegáti však túto úlohu nesplnili. Naopak, žilinskú dohodu o spojení agrárnej strany s HSĽS potvrdili. Mnohé miestne organizácie agrárnej strany odmietli do HSĽS vstúpiť.[20]
Rozšírený výkonný výbor Slovenskej národnej strany, ktorý zasadal 23. novembra 1938 v Žiline, sa skoro jednomyseľne vyslovil proti spojeniu s HSĽS. Nasledovali dlhé rokovania (nie však neočakávané) s HSĽS a 15. decembra 1938, opäť v Žiline sa rozišiel výkonný výbor SNS. Po ostrej výmene názorov sa rozhodol vstúpiť do strany Slovenskej národnej jednoty. Proti spojeniu s HSĽS hlasovalo šesť členov výkonného výboru SNS (Ľ. Šenšel, O. Škrovina, J. Paulíny-Tóth, M. Kvetko, J. Kavada, Š. Adamovič), ktorí sa vyslovili za rozpustenie Slovenskej národnej stany. Veľká časť členov SNS do HSĽS nevstúpila.[21]
Podobných rokovaní sa nezúčastňovali slovenskí komunisti a sociálny demokrati, pretože HSĽS o spoluprácu s nimi nestála. V duchu žilinského manifestu im ako marxistickým stranám vyhlásila boj a všemožne usilovala o ich zánik. Snažila si udržať hegemonické postavenie na slovenskej politickej scéne. Popredný činitelia sociálnodemokratickej strany na Slovensku sa pokúsili v novembri 1938 ohrozenú stranu nahradiť novou – Stranou práce alebo Národnou stranou slovenského pracujúceho ľudu. Aj tento pokus stroskotal. Na Slovensku už v decembri 1938 ostala jediná legálna politická strana HSĽS, alebo, ako sa v tých mesiacoch nazývala, Strana slovenskej národnej jednoty. Príslušníkom predmníchovských politických strán nič iné len vstúpiť do HSĽS alebo do nej nevstúpiť, utiahnuť sa do pasivity a zaujať vyčkávacie stanovisko, prípadne začať s opozíciou a odbojom proti novým politicko-spoločenským pomerom na Slovensku. Členov a funkcionárov bývalých politických strán, spolkov, orgánov, zväzov, organizácií a spoločností vtláčalo do opozície proti „ľudáckemu režimu“ nielen ich politické presvedčenie a odlišné názory, ich pročesko-slovenské zmýšľanie a kontinuita s politickým vývojom v Česko-Slovenskej republike, ale v neposlednom rade aj existenčný postih, strata funkcií, zamestnania, vylúčenie z politického života, nedôvera nových vládcov k nim, jej rozlučné prejavy, napr. sledovanie, internácia, vyhostenie z regiónu pôsobnosti, škandalizovanie v tlači a pod. Okrem nich do opozície a odboja sa postupne zapájali aj členovia a funkcionári rozpustených spolkov a orgnizácií, Sokoli, skauti, legionári (nedialo sa nič, čo by sa z danej situácie nedalo očakávať/predpokladať).
Evanjelická cirkev na Slovensku sa nikdy nezmierila s ľudáckym režimom a ľudákom zazlievala účasť na rozbití Česko-Slovenska. Samozrejme, mala výhrady voči politickému zneužívaniu katolicizmu. Jej predstavitelia pri rôznych príležitostiach dívali najavo svoje výhrady k pomerom na Slovensku. Evanjelici boli celou svojou minulosťou spätí s myšlienkou česko-slovenskej vzájomnosti. Otvorene nesúhlasili s kultom Hlinkovej osoby a výkladom niektorých stránok slovenskej minulosti.[22]
Čo sa týka slovenskej inteligencie bola odchovaná demokratickými tradíciami prvej ČSR a tradíciami česko-slovenskej a slovanskej vzájomnosti. Aj v slovenskej armáde vládol duch bývalej česko-slovenskej armády. Charakteristickou črtou slovenských vojakov a dôstojníkov bola otvorená nenávisť k Hlinkovej garde.
2.1 Slovenská
spoločnosť a odboj za udržanie ideológie
Od roku 1939 v odboji na Slovensku pôsobili tri hlavné prúdy. Komunistický, sociálnodemokratický a občiansko-demokratický. Do rozhodujúceho obradu druhej svetovej vojny sa usilovali o rozdielne ciele. Programom komunistického diania odboja do konca roka 1943 bolo vytvorenie sovietskeho Slovenska s pripojením k Sovietskemu zväzu. Nekomunistický odboj a jeho dve hlavné zložky, sociálnodemokratický a občiansky po celá čas ilegality nikdy nepustili od svojej hlavnej programovej línie – obnovenia Česko-slovenskej republiky. Tento rôznorodý prúd videl legitímnych predstaviteľov v česko-slovenskej exilovej vláde a v prezidentovi E. Benešovi. Pritom do roku 1943 značná časť slovenského obyvateľstva ešte verila v samostatnosť a nezávislosť Slovenskej republiky, čo „ľudácka propaganda“ šikovne využívala. Poukazovala pritom na stanoviská londýnskej vlády a E. Beneša vo vzťahu k Slovensku a na ich snahu obnoviť predmníchovský centralistický a čechoslovakistický režim. E. Beneš sa vo svojich početných vystúpeniach nijako netajil presvedčením (podľa Beneša vedeckým), že slovenský národ neexistuje, že existuje jedine česko-slovenský. V širokých masách slovenského ľudu nemala koncepcia jednotného československého národa nijaké korene a oporu, tak ako nemala ani obnova Česko-slovenska ako unitárneho štátu. Pre väčšinu Slovákov a aj odbojárov sa Česko-slovenská republika ako unitárny štát s česko-slovenským národom prežil už v 30. rokoch a stratil svoj zmysel. Slovensko bolo národne, emancipačne, z hľadiska samostatnosti, suverenity a nezávislosti už oveľa ďalej, a tento vývoj existencia prvej Slovenskej republiky nesmierne umocnila.[23]
Avšak koncepcia samostatného slovenského štátu po skončení druhej svetovej vojny bola naštrbená a čiastočne pochovaná už v júli 1941, a definitívne (ako si neskôr ukážeme) v roku 1943. Čo sa týka Sovietsko-česko.slovenskej spojeneckej zmluvy z 12. decembra 1943, vyjadrenia štátov antifašistickej koalície a ich vojnové ciele, ktoré zahrňovali aj obnovenie Česko-slovenskej republiky v hraniciach z roku 1937, spečatili vlastne osud akýchkoľvek pokusov previesť slovenskú štátnosť do povojnovej Európy. Boli to, a aj dnes sú to ilúzie a teórie bez reálneho opodstatnenia. E. Beneš to veľmi dobre vedel a v posolstvách domov, či už odbojovým kruhom alebo vo vysielaní londýnskeho rozhlasu občanom Slovenska, to neraz opakoval a zdôrazňoval: „Nikto nikdy na svete nevezme do úvahy, že by snáď Slovensko malo byť odlúčené od českých krajín.“[24]
Situácia na našom území nebola vôbec nikdy jednoduchá. Môžeme si dovoliť určiť hranicu začiatku našich útrap a to začlenením do Uhorského štátu. Pokoj nikdy neprišiel. Ani v Uhorsku, ani v Rakúsko-Uhorsku, vôbec nie počas vojen alebo počas pôsobnosti 1. ČSR. Vždy tu prebiehal boj. Vždy išlo o naše právo na sebaurčenie. Kde je spravodlivosť ? A vôbec kde sú garancie práv človeka a občana ? Veď podľa európskych mocností nie sme vôbec národom. Trápenie, obete, útrapy, strach, nepokoje. To všetko bolo na dennom poriadku na našom území. Schyľovalo sa k „búrke“, ktorá musela skôr či neskôr prísť. Ľud slovenský sa konečne prestal báť vykríknuť: „Sme tu a my za to položíme naše životy!“ (SNP)
Prevratné politické a vojenské udalosti v rokoch 1943 až 1944 - Stalingrad, El Alamein, Kursk (5.7.1943), pád fašizmu v Taliansku, Teherán, vylodenie spojencov v Taliansku, postup Červenej armády k predhoriu Karpát, podpísanie spojeneckej zmluvy medzi ZSSR a ČSR konkrétne 12. decembra 1943 v Moskve[25], rastúci protifašistický odboj v Juhoslávií, vo Francúzsku, v Poľsku, vylodenie spojencov v západnej Európe (akcia známa ako operácia Overlord uskutočnená 6.6.1944), výbuchy antifašistických povstaní vo Varšave, Rumunsku a Paríži, odstúpenie obyvateľstva na Slovensku. Samozrejme značná časť slovenskej spoločnosti jasne pochopila až v roku 1943, ale najmä v roku 1944, že Nemecko vojnu prehralo a jeho pádom zanikne pochopiteľne aj Slovenská republika. Pre odboj a prípravy ozbrojeného vystúpenia sa vytvorila priaznivá atmosféra. Protinemecké a protiľudácke postoje sa v tomto období stali všeobecným javom. Spojenie s odbojom hľadali mnohí štátni zamestnanci, príslušníci polície, žandárstva a armády, iný sa sťahovali s verejného života, ďalší pasívne vyčkávali, ako sa vyvinie situácia. Začal sa rozklad štátnej moci, správy, mocenských štruktúr a legislatívy. Časť predstaviteľov štátnej moci a režimu dospela do štádia rôznych foriem a stupňa alibizmu.[26]Je logické, že do roku 1943 mnohí slovenskí dôstojníci považovali za svojich najvyšších veliteľov E. Beneša a gen. S. Ingra, veď väčšina z nich s pochopiteľných dôvodov chcela slúžiť aj v česko-slovenskej armáde po skončení vojny. Svoje služby ČSR chceli ponúknuť aj príslušníci polície, žandárstva, bezpečnostných zložiek, štátny zamestnanci, pracovníci správy, súdnictva, legislatívy, výkonnej a správnej moci, čomu nasvedčuje totálny rozklad a zlyhanie štátneho aparátu v letných mesiacoch 1944, keď ho ľudácky režim najviac potreboval. Výkonná a správna moc sa prakticky zrútila, veľká časť armády, žandárstva a štátneho úradníctva sa dala k dispozícií Povstaniu.
Nie je úlohou príspevku zaoberať sa podrobne politickými, vojenskými a hospodárskymi prípravami ozbrojeného antifašistického vystúpenia na Slovensku. Ale vzhľadom na veľké deformácie marxisticko-leninskej historiografie o vzniku ilegálnej Slovenskej národnej rady na jeseň roku 1943. Uvedieme si teraz niekoľko zásadných myšlienok. V druhej polovici roka 1943 nastala priaznivá situácia pre zjednotenie odboja a vytvorenie jeho vrcholného orgánu. Na jeseň roku 1943 z iniciatívy členov V. ilegálneho ústredného vedenia KSS vznikla ilegálna SNR zložená z troch zástupcov komunistického odboja – K. Šmidkeho, G. Husáka a L. Novomeského a z troch predstaviteľov nekomunistického odboja – J. Lettricha, J. Ursínyho a M Josku. Neskoršie priberali do nej sociálneho demokrata I. Horvátha a národnohospodára P. Zaťka. A ešte o niečo neskôr J. Šoltésza za sociálnu demokraciu, P. Styka za agrárnu stranu a pplk. J. Goliana.
I keď Gustáv Husák bol z vedenia ilegálnej KSS najschopnejším politikom, iniciátorom mnohých jeho impulzov a koncipoval všetky kľúčové dokumenty, v slovenskom komunistickom odboji bol neznámy a nemal u členov ilegálnej KSS žiadnu autoritu. Komunistický odbojári ho nepoznali s predvojnovej práce a výraznejšie až do roku 1943 sa nezapísal ani v ilegálnom hnutí.
2.2 Ilegálne hnutie
a odboj
V už spomenutom ilegálnom hnutí a odboji do jesene 1943 sa výraznejšie neangažoval ani L. Novomeský. Z pôvodných troch predstaviteľov nekomunistického odboja v ilegálnej SNR nemáme výhrady k J. Lettrichovi a J. Ursínymu, ktorí ako nám už je známe reprezentovali agrárnu stranu. M. Josko sa dostal do toho vrcholného orgánu slovenského hnutia odporu len ako švagor J. Ursínyho a ako majiteľ vhodného bytu pre schôdze SNR v Bratislave. Pred vojnou bol národným socialistom a v SNR prakticky nezastupoval nikoho. Sociálny demokrat I. Horváth, ktorý sa stal členom ilegálnej SNR po priatí Vianočnej dohody[27], dovtedy vôbec nepracoval v odboji. Podľa môjho názoru do SNR sa dostal len ako krajan L. Novomeského a z potreby mať v tomto orgáne aj nejakého sociálneho demokrata (istý strategický ťah). Bol to jediný člen ilegálnej SNR, ktorý po vypuknutí SNP neprišiel do Banskej Bystrice ![28]Aj druhý neskorší člen ilegálnej SNR za sociálnu demokraciu, J. Šoltész, túto stranu nereprezentoval a nehájil jej program a záujmy. Od roku 1943 už pracoval ako funkcionár ilegálnej KSS a v SNR jednoznačne presadzoval politiku ako program komunistickej strany. Podľa môjho názoru práve D. Ertl mal byť členom za ilegálnu sociálnu demokraciu v SNR, vtedajší predseda ilegálneho výkonného výboru tejto strany, i keď aj on po vypuknutí SNP sa hlavnou mierou pričinil o likvidáciu SDS na zjednocovacom zjazde s komunistami. Členovia ilegálnej SNR nereprezentovali (avšak okrem J. Ursínyho a pplk. J. Goliana) celoslovenský odboj z územného hľadiska, všetci reprezentovali Bratislavu a západné Slovensko (Novomeský, Horváth). Ale najsilnejší komunistický a nekomunistický odboj v rokoch 1943-1944 bol predsa na strednom a východnom Slovensku.
V ilegálnej SNR chýbali aj iné popredné osobnosti protifašistického odboja na Slovensku. Napr. vedúca skupiny Flóra K. Viestová, J. Ševčík predstaviteľ radikálnych agrárnikov, K. Koch, vedúci skupiny Justícia, chýbal tam aj najvýznamnejší predstaviteľ slovenského partizánskeho hnutia V. Žingor. Avšak najväčšou chybou členov ilegálnej SNR bol fakt, že z nej vylúčili a tiež z príprav na SNP V Šrobára, vedúceho činiteľa nekomunistického odboja na Slovensku v rokoch 1943-1944, čo zohralo mimoriadne negatívnu úlohu a malo zlé dôsledky na jeho vypuknutie a priebeh, ako aj na vzťahy s vedúcimi predstaviteľmi česko-slovenského zahraničného odboja v Londýne. Záver je jasný. Ilegálna SNR ako sa konštituovala v rokoch1943-1944 nebola celoslovenským reprezentatívnym orgánom a nepredstavovala všetky významné zložky odboja.
2.3 Slovenské
Národné Povstanie – symbol prebudenia sa slovenského ľudu
Slovenské národné povstanie vyrástlo z domácich koreňov ako plod dlhoročného boja nekomunistických a komunistických síl proti fašizmu a totalitného systému v rokoch 1939-1945. 29. august 1944 bol aktom systematickej politickej a vojenskej prípravy. Oficiálnu politickú reprezentáciu Slovenskej republiky široký záber Povstania, jeho politické postuláty a rozklad vlastného režimu šokovali. Vysvetlenie musela dať nielen sebe, ale hlavne slovenskej verejnosti. Ozbrojené vystúpenie slovenského ľudu proti fašizmu označila oficiálna ľudácka propaganda za akciu cudzích, slovenskej štátnosti nepriateľských živlov – ruských parašutistov, Čechov, Židov, Čechoslovákov, ale aj hŕstky domácich zradcov, karieristov a asociálnych elementov.[29] Pretože aj v súčasnosti sa objavujú názory a tvrdenia o čechoboľševickom a židoboľševickom charaktere SNP ako protištátnom puči, treba dať veci na pravú mieru.
Na Slovensku žilo v rokoch 1939-1945 vyše 31 000 občanov českej národnosti. Väčšina z nich sa nikdy nezmierila so zánikom Česko-Slovenskej republiky a ani s existenciou slovenského štátu. Mnohí sa zapojili do odboja a bojovali za obnovu česko-slovenskej štátnosti. V slovenskom nekomunistickom a komunistickom odboji aktívne pracovali viacerí občania českého pôvodu a českej národnosti. Ťažko by sme si mohli predstaviť slovenský občiansko-demokratický odboj bez takých činiteľov, ako bol vedúci Obrany národa na Slovensku mjr. J. Dřímal, vedúca skupiny Flóra K. Viestová, vedúci skupiny Justícia K. Koch, O. Seiler, V. Žikeš, riaditeľ Kotvy A. Štván, V. Velecký, vedúci odbojovej skupiny “Demec“, organizátor partizánskeho hnutia na hornej Nitre J. Trojan, alebo činitelia v sociálnodemokratickom odboji F. Zimák, V. Mareš, V. Polák, A. Lehký, Z. Fenclová, H. Nová, J. Sova, F. Komzala a iní.
Ešte viac občanov českého pôvodu pracovalo v komunistickom odboji – vedúci troch prvých ústredných ilegálnych vedení KSS J. Osoha, člen prvého ilegálneho ústredného vedenia KSS Ľ. Benada, vedúci žilinskej oblasti ilegálnej KSS a člen Ústredného revolučného národného výboru z roku 1942 P. Stahl, vedúci V. ilegálneho ústredného výboru KSS K. Šmidke a počas SNP jeden z predsedov povstaleckej SNR, jeho “radista“ K. Bacílek, vedúci banskobystrickej ilegálnej oblasti KSS K. Černocký a R. Staudinger, vedúci okresných vedení ilegálnej KSS v Považskej Bystrice K. Kubín, v Levoči K. Bedrna a na Orave L. Linhart-Florek. Veliteľmi prvých partizánskych skupín v roku 1942 boli J. Hlinenský, veliteľ partizánskej skupiny J. Kráľa a L. Exnár, veliteľ partizánskej skupiny Sitno.
K popredným antifašistickým dôstojníkom českého pôvodu patril vedúci vojenskej odbojovej skupiny “Victoire“ pplk. J. Hluchý, počas SNP prednosta zbrojnej správy a veliteľ delostrelectva 1. čs. armády na Slovensku, veliteľ prvej taktickej skupiny pplk. J. Tlach, veliteľ leteckého práporu kpt. J. Haluzický alebo prvý kandidát na funkciu veliteľa ozbrojeného povstania na Slovensku pplk. F. Urban.
Česi na Slovensku sa aktívne zúčastnili odboja a po vypuknutí SNP ich asi 1 000 (ďalších 500 prešlo slovensko-moravské hranice a asi 500 sa dostalo na povstalecké Slovensko ako letci, vojaci, dôstojníci, členovia partizánskych organizátorských skupín, partizáni, politickí pracovníci atď.) posilnilo rady povstaleckých bojovníkov.
Názory o rozhodujúcom “českom faktore“ v odboji a SNP podporujú tvrdenia a závery, ktoré vyslovil napr. český antifašista V. Žikeš vo svojom memoárovom diele Slovenské povstání bez mýtu a legend. Píše v ňom: “Aktívny protiľudácky a protifašistický odboj robili na Slovensku Česi, Čechoslováci, bývalí legionári, vojaci, tým myslím aktívny dôstojnícky zbor a niektorí sociálni demokrati.“[30] A ďalej: “Slovensko poskytovalo možnosti, ktoré sa využili za pomoci tunajších Čechov na odbojovú činnosť.“[31]
Ak si uvedomíme, že do SNP sa aktívne zapojilo vyše 100 tisíc ľudí /vojaci, partizáni, dobrovoľníci, členovia Národných milícií, členovia revolučných národných výborov, politickí, kultúrni a iní pracovníci, lekári, zdravotné sestry, ošetrovateľky, atď./, asi 2 000 Čechov predstavuje dvojpercentnú účasť.
Z toho hľadiska ešte menej obstojí argument o “židoboľševickom“ charaktere SNP. Židovskí občania na Slovensku sa zúčastňovali v oboch hlavných prúdoch slovenského hnutia odporu – v občiansko-demokratickom a komunistickom.[32] Počas ilegality najviac občanov židovského pôvodu sa zapojilo do činnosti spravodajskej skupiny M. Zibrína a V. Veleckého “Demec“, najmä v Topoľčanoch a Piešťanoch – O. Wertheimer, A. Frei, K. Ehrmann. Š. Schwandtnerová, A. Herz, E. Freund, Š. Laufer, A. Fischer a iní. V komunistickom odboji sa veľa židovských občanov zapojilo do ilegálnej činnosti vo Zvolene, napr. A. Grünwald, O. Hoffer, J. Büchler, E Eckstein, T. Laufer, V. Haas a E. Berger. Početnejšej účasti židovského obyvateľstva v slovenskom odbojovom hnutí bránili obavy z ešte väčšej protižidovskej kampane oficiálnych miest a tlače v prípade odhalenia a z následných represií. Inými slovami, nechceli poskytovať zámienku na ešte väčšiu diskrimináciu židovského obyvateľstva a na stupňovanie protižidovských nálad na Slovensku.
V čase deportácií v roku 1942 veľa židovských občanov hľadalo záchranu v úteku do hôr, kde sa stali členmi prvých partizánskych skupín. V partizánskej skupine P. Boroša na východnom Slovensku bolo veľ partizánov židovského pôvodu. Podobne aj v partizánskej jednotke Čapajev, napr. B. Friedman, Š. Wassester, P. Blum-Borský, A. Schein a iní.[33]
V prvých dňoch SNP povstalci rozpustili pracovné tábory Židov v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach. Zbraneschopní Židia rozšírili rady povstalcov. Vytvorila sa osobitná partizánska rota, ktorej velil I. Müller. L. Lipscher odhaduje počet Židov, ktorí sa zúčastnili SNP na 1 566 osôb.[34] Okrem partizánov najviac židovských občanov pôsobilo v SNP ako lekári. Viac ako 100 lekárov židovského pôvodu prežívalo zimné mesiace 1944-1945 medzi partizánmi v slovenských horách.[35] Židovskí občania s technickým vzdelaním pracovali pri výstavbe a údržbe povstaleckých letísk Tri Duby, Zolná, Rohozná, pri opevňovacích prácach a vyhotovovaní pancierových vlakov, zabezpečovali technicky vysielanie povstaleckého rozhlasu. Iní pôsobili na rôznych úsekoch verejného, politického a kultúrneho života na povstaleckom území, napr. v redakciách novín a časopisov, v Spravodajskej agentúre Slovenska a pod. Boli to všetko slovenskí občania, ktorí spolu s tisíckami slovenských účastníkov odboja a najmä SNP sa postavili proti fašizmu a totalite. Hovoriť však v súvislosti s ich účasťou o “židoboľševickom“ charaktere SNP alebo o „vyvolaní bratovražednej vojny_ na Slovensku je nesprávne a nezodpovedá historickej pravde.[36]
V súvislosti s odbojom a SNP je potrebné vyvrátiť ešte niekoľko iných verzií, ktoré podobne ako “český a židovský“ faktor neobstoja pred realitou a historickou pravdou. Podľa jednej z nich “celý slovenský odboj bol dielom komunistov a luteránov“.[37]
Výsledky protifašistického odboja a SNP si najmä od februára 1948 privlastnila jedna politická strana. Prerobila si ich na svoj obraz a ťažila z nich skoro 45 rokov politický a morálny kapitál. Všetko okrem seba hodnotila v hnutí odporu negatívne, mnohé veci skresľovala či zamlčovala. Dnes už neobstoja tvrdenia marxisticko-leninskej historiografie, že komunistická strana bola vedúcou, hlavnou, najdôslednejšou, najpočetnejšou, jedinou organizovanou silou protifašistického odboja na Slovensku v rokoch 1939-1945. Na druhej strane bolo by však nesprávne úplne negovať alebo podceňovať účasť komunistov v odboje a SNP.[38]
O postojoch evanjelickej cirkvi k režimu prvej Slovenskej republiky už bola reč v úvodných pasážach tohto príspevku. O náboženskom útlaku evanjelikov v Slovenskej republike sotva možno hovoriť.[39] Mali svoje časopisy, vydavateľstvo, spolky a organizácie, napr. Zväz evanjelickej mládeže, Spolok evanjelických kňazov a iné. Ich sociálne a hospodárske pozície sa zväčša rešpektovali.[40] Do odboja a SNP sa zapojili tisíce príslušníkov evanjelickej cirkvi na Slovensku, medzi nimi aj desiatky evanjelických kňazov.
V niektorých dielach ľudáckych historikov nájdeme tvrdenia, že SNP bol puč alibisticky zameraných slovenských dôstojníkov v súvislosti s výsledkami na frontoch druhej svetovej vojny. K takýmto záverom sa prikláňa aj dobová verzia nemeckej strany. “Slovenskí dôstojníci chceli v poslednej chvíli odskočiť od svojho prehrávajúceho a v budúcnosti porazeného spojenca“.[41] Túto otázku treba ešte preskúmať. Určite, aj alibizmus tu bol, a nielen u dôstojníkov slovenskej armády.
Na záver týchto úvah a príkladov hodnotenia odboja a jeho charakteru treba zdôrazniť, že do protifašistickej činnosti a Slovenského národného povstania sa zapojili tisíce občanov Slovenska bez rozdielu politickej, národnostnej a náboženskej príslušnosti, s rozdielnymi názormi a programami, z rôznych odbojových síl a smerov.
Aké pohnútky viedli mnohých slovenských občanov koncom augusta 1944 zapojiť sa s nadšením do boja proti fašizmu a vtedajšiemu režimu na Slovensku. Aký program, aké ciele, aké predstavy a ideály?
Možno súhlasiť s názorom, že značná časť povstalcov, jednoduchých ľudí bez širšieho politického a vojenského rozhľadu, chápala Povstanie ako boj proti obsadeniu Slovenska cudzou okupačnou armádou.[42] Mnohí povstalci aj dnes tvrdia, že bojovali proti nemeckej okupácii Slovenska a bránili slovenskú štátnosť a nezávislosť. Nie náhodou Lazarovej Neznámy vojak Povstania hovorí: “Slovensko obsadzovali Nemci a ja som šiel, mne bolo jedno, kto stojí na čele. Nechcel som pre seba nič, iba pre svoj národ, za ktorý bolo hodno bojovať a umrieť“.[43] Na Slovensku odbojové kruhy rozšírili správy, že nemecké jednotky internovali vládu, uväznili a dokonca zabili prezidenta J. Tisa.[44] Nečudujem sa potom že po rokoch partizánsky veliteľ (veliteľ roty J. Siman z Druhej československej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika) v televízii povie, že do Povstania išiel za prezidenta J. Tisa. Aj takí boli a nebolo ich málo.
V povstaleckej verejnosti sa v prvých dňoch rozšírila správa, že proti Slovensku z juhu nastupujú maďarské jednotky. Túto nepravdivú informáciu nachádzame aj v Proklamácii Vojenského revolučného vedenia, ktorú vysielal povstalecký rozhlas už 30. augusta 1944, v povstaleckých novinách (Hlas národa a Národnie noviny), ale aj vo výzvach revolučných národných výborov na mobilizáciu dobrovoľníkov (Zvolen, Turčiansky Sv. Martin), dokonca i vo výzvach, ktoré vysielali v moskovskom a londýnskom rozhlase.[45] Aj povstalecký veliteľ pplk. J. Golian v prvých hláseniach do Londýna uvádza, že od Levíc a Lučenca útočí na povstalecké územie jedna maďarská divízia. Maďarsko, napriek všetkým predpokladom, na slovenské územie nezaútočilo, ale táto správa priviedla do radov povstalcov tisíce slovenských občanov. V živej pamäti národa totiž ostala spomienka na nadšenie a obetavosť v marci 1939, keď horthyovské vojská napadli územie východného Slovenska. Účastník obrany Slovenska v marci 1939 a v auguste 1944, napísal: “Také nadšenie a sebaobetovanie ako v marci 1939 som zažil v živote už iba raz, pri vypuknutí Slovenského národného povstania. Som hrdý na to, že som bol pri tom v marci 1939 a v auguste 1944. Ľudia si konali najsvätejšiu povinnosť, bránili si vlastnú domovinu pred cudzím agresorom.“[46]
Mnohí išli do Povstania za svoje politické, sociálne a hospodárske požiadavky, ale väčšina za ideály slobody, demokracie a za porážku v tom čase najväčšieho nepriateľa ľudstva – fašizmu. Najviac bolo tých, čo išli bojovať za novú Česko-Slovenskú republiku, za dôstojné a rovnoprávne postavenie slovenského národa v nej. Nemohli vtedy tušiť, a tisíce padlých povstalcov sa už nemohli dozvedieť, že po roku 1945 sa obnoví unitárny a centralistický česko-slovenský štát a že po roku 1948 sa nastolí komunistická totalita, ktorá sa bude snažiť zo SNP urobiť predetapu socialistickej revolúcie. Iste, mnohí komunisti bojovali v SNP za nastolenie komunistickej diktatúry, za realizáciu socialistických myšlienok a ideálov. Snívali o sociálnej spravodlivosti a lepších životných podmienkach. No ich politickí predstavitelia už vtedy pripravovali február 1948 so všetkými dôsledkami stalinského komunizmu.
Povstaleckí bojovníci v nijakom prípade nemôžu byť vinní zo to, že ich hlavný cieľ – slobodná a demokratická Česko-Slovenská republika s plnohodnotným postavením slovenského národa – sa nikdy nenaplil! Nemôžu za to, že výsledky Povstania využila komunistická strana vo svoj prospech. Vývoj po vojne určovali výsledky druhej svetovej vojny, jej víťazi a geopolitická situácia, v ktorej sa ocitla nielen stredná Európa po rozdelení sveta v Jalte a Postupime.
Záver
Zákonnosť a ústavnosť existencie Slovenského vojnového štátu. Bol aparát republiky legálny? Bol v súlade s ústavou? V súlade s platným recipovaným právnym poriadkom? Právo národov na sebaurčenie je hybnou silou vzniku nového štátneho útvaru akým bola Slovenská republika. „Výkriky do tmy boli vypočuté.“ Ale za akú cenu ! Fašistický štát. Deportácie židov – arizácia, vyhosťovania, ústavné porušovania ľudských a občianskych práv. Ak bolo všetko v súlade s ústavou a mali svoj ideálny štát, na úkor menšín podotýkam, prečo dochádza k prevratom – demonštráciám, námietkám a oponovaniam? Prečo bolo nevyhnutné potom vytvoriť ilegálnu SNR ? Jednou z atribút je samozrejme prevrat zo štátu fašistického na protifašistický – komunistický. Ľud mal svoj štát, no zároveň žil pod vplyvom rovnakej hegemónie ako predtým. Bez slobody a nárokov. Toto krátke obdobie republiky je snáď len spojivkom – mostíkom medzi predvojnovou a povojnovou Česko-Slovenskou republikou. Ale i tento zlomok veľa predstavoval a znamenal! Slovenský ľud – ako národ sa dostáva do povedomia tehdajšieho sveta. Svet konečne upriamil pozornosť i na nás. Na novovznikajúci suverénny národ, ktorý má tiež svoje ciele, potreby, požiadavky a nároky.
Ústava Slovenskej republiky bola skoncipovaná a predložená po telefonáte J. Tisu z Berlína. Naša vládna vrstva bola politickým a nie spravodlivým orgánom! Z čoho je jasné vyvodiť legitimitu a následne legalitu fungovania vzťahov Štát – ľud. Moc pochádza od ľudu ako od zdroja moci a transportuje a kumuluje sa v rukách vládnucej vrstvy. Ale spätné väzba – feedback sa neuskutočňuje. Efekt je v nedohľadne.
Moje zmýšľanie a presvedčenie o svojej verzii pravdy som sa snažil v tejto práci načrtnúť. Okrem subjektívneho hodnotia som sa však samozrejme opieral o objektívnu skutočnosť. Fakty, ktoré sú nepremlčateľné a neprehliadnuteľné. Moja sugescia a interpretácia vyplýva zo štúdii vied historických. Nie je dôležité čo je napísané v jednotlivých riadkoch rôznych prác a publikácii, ale to čo je medzi jednotlivými riadkami, presne to čo nie je možne vidieť ale vydedukovať z viery vo svoje presvedčenie o korektnosti a neomylnosti. Avšak mýliť sa je ľudské, ale v mojom prípade a pri písaní mojej práce moja možná omylnosť nezanechala také následky ako mylnosť rozhodovania ľudí – vládnucej elity v Slovenskom vojnovom štáte.
Zoznam použitej literatúry (monografie) :
- ADAMOVIČ, Š. : Zánik prvej ČSR. Bratislava : Pravda, 1945
- Archív múzea SNP v Banskej Bystrici. Materiály W. Venhora s anketou pre príslušníkov bojovej skupiny SS Schill.
- Dejiny Slovenského národného povstania 1944. 3. zväzok. Bratislava: Pravda,1984. Správa Eduarda Beneša slovenským nekomunistickým skupinám z 20. februára 1943.
- FREMAL, K., MASÁR, R., TAKÁČ, L. : Slovenské národné povstanie 1944 – 1994. Prievidza-Topoľčany : OV SZPB, 1994. ISBN: 80-8055-400-5.
- HUBENÁK, L. : Dokumenty k dejinám štátu a práva na území Slovenska II. Druhé vydanie, UMB, Banská Bystrica, 1997. ISBN nedostupné
- HUBENÁK, L. : Právne dejiny Slovenska do roku 1945. UMB, Banská Bystrica, 2000. ISBN nedostupné
- CHOVANEC, J. a kol. : Lexikón k prijímacím skúškam na právnické fakulty. Bratislava : Slovenský inštitút vzdelávania, 2005/2006. ISBN 80-969289-0-2.
- JABLONICKÝ, J. : Povstanie bez legiend. Dvadsať kapitol o príprave a začiatku Slovenského národného povstania. Bratislava : Obzor 1990.
- KAMENEC, I. : Slovenský štát. Praha : Ares, 1992.
- LAZAROVÁ, K. : Neznámy vojak povstania. In : Zborník k 20. výročiu SNP. Bratislava : 1964
- LETZ, R. : Pokus o nový pohľad na Slovenské národné povstanie. Slovenské pohľady. Bratislava, 1994.
- MOSNÝ, P. : Dejiny štátu a práva na Slovensku po roku 1918. Košice : Právnická fakulta Univerzity P. J. Šafárika, 1997.
- OBUCH, T. : Spomienka na marec 1939. Obrana, časopis MNO Slovenskej republiky, apríl 1994/3
- PODHORÁNY, J. : Cesta k víťazstvu, In : Cesty k slobode. Praha : Naše vojsko, 1964
- SUŠKO, L. : Jozef Tiso ako predseda autonómnej vlády, predseda vlády Slovenskej republiky a ako prezident. In : Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu. Bratislava : VEDA, 1992
- ŠKVARNA, D. : Lexikón Slovenských dejín. Tretie vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006
- ROHATÝ, J. : O výdobytkoch Povstania. Slovenské pohľady, 1994/3
- ŽIKEŠ, V. : Slovenské povstání bez mytů a legend. Praha : 1990
Príloha
Emil Hácha (prezident druhej Česko-Slovenskej republiky v rokoch 1938-1939)
Jozef Tiso (pri udeľovaní
vyznamenaní vojakom jednotky SS)
Adolf Hitler, Jozef Tiso (pri rokovaní o vytvorení Slovenského štátu).
Ribbentrop (podpisujúci zmluvu – tzv. Ribbentropov-Molotovov pakt)
[ Back ]