Napoleon

Napoleon

Napoleon Bonaparte sa narodil v roku 1769 v Ajacciu ležiacom na ostrove Korzika v Stredozemnom mori. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Vzdelávanie získal vo francúzskej vojenskej škole a v roku 1785 nastúpil do služby vo francúzskej armáde ako nadporučík delostrelectva. Plány mu zmenila francúzska revolúcia v roku 1789, ktorá viedla k vojne s Európou. Viedlo to k pádu monarchie a spôsobilo, že veľa šľachtických dôstojníkov muselo emigrovať. Za tejto situácie potrebovala revolučná armáda veľa mužov, ktorí by zaplnili prázdne miesta. V decembri 1793 získal hodnosť brigádneho generála.¹

1. Na čele vojenských oddielov

Napoleonova veľká príležitosť prišla v roku 1795, keď sa royalisti vzbúrili proti republikánskej vláde. Napoleonovi bolo zverené velenie nad mestskými plukmi. Rozmiestnil zbrane tak, že "náraz kartáčovej strely" rebelov rozprášil. Odmenou pre Napoleona bolo vymenovanie do čela francúzskej armády bojujúcej s Rakúšanmi v Taliansku. Napoleonovo prvé talianske ťaženie /1796-1797/ jeho rovesníkov ohromilo. Dokonale využil revolučnú armádu, ktorá cestovala naľahko a pri výpravách bývala jednoducho. Mladý generál sa vtedy pohyboval veľmi rýchlo, predbehol svojou taktikou protivníkov a na dôležitých miestach zaútočil plnou silou. Aj napriek tomu, že Rakúšania mali početnú prevahu ich porážal, až ich donútil k uzatvoreniu mieru. Talianske ťaženie bolo prvou ukážkou Napoleonovej vojnovej geniality, jeho politických schopností a citu pre propagandu, ale tiež jeho krutosti, bezohľadnosti a cynizmu. Oslobodené územia Talianska sa stali republikami, ale v skutočnosti s nimi Francúzsko zaobchádzalo ako so svojimi satelitmi. Známe talianske obrazy boli ukradnuté a odosielané do Paríža. Napoleon bez váhania zvrhol starobylú Benátsku republiku a vydal ju Rakúšanom ako súčasť konečného mierového vyrovnania.

Napoleon sa vrátil do Francúzska ako známy hrdina. Vtedajšia francúzska vláda v ňom videla potenciálnu hrozbu a túžila sa ho zbaviť. Vďaka tomu získal Napoleon ľahko povolenie k výprave do Egypta. Táto výprava mala pokračovať do Indie, čím by oslabil Anglicko, ktoré bolo obvyklým francúzskym nepriateľom. Ale krátko po tom, keď Napoleon pristál v júli 1798 v Egypte, bolo jeho loďstvo porazené anglickými vojskami pod vedením Horatia Nelsona u Abúkíru v bitke o Níl. Keď aj Francúzi zvíťazili nad Egypťanmi a Turkami, prepuknutie morovej epidémie im zabránilo v ďalšom postupe.

Keď sa Napoleon dozvedel, že vo Francúzsku prepukla politická kríza, nechal armádu v Egypte a riskantne sa vrátil cez Stredozemné more späť.²

2. Napoleon získava moc

Po svojom návrate do Francúzska Napoleon zistil, že direktórium už nie je obľúbené a ocitá sa vo vážnych problémoch. Rýchlo využil svoje výhody a 9.novembra 1799 prebral moc.

Bola spísaná nová ústava a ľudovým referendom bola odsúhlasená. Tak začal nový politický systém - konzulát - v ktorom predsedali traja konzuli. V skutočnosti to však bol iba prvý konzul, sám Napoleon Bonaparte, zvlášť po tom, keď upevnil francúzsku pozíciu v Taliansku víťazstvom u Marenga v roku 1800. Ďalšie francúzske úspechy prinútili Rakúšanov uznať francúzske obsadenie ľavého brehu rieky Rýn a satelitných republík v Holandsku, Švajčiarsku a Taliansku.³

3. Napoleonovo Francúzsko

Vtedy sa vlastne stal Napoleon diktátorom Francúzska a výrazne premenil dôležité štátne inštitúcie. Mnohé z jeho zmien potrvali do dvadsiateho storočia.

Vytvoril napríklad centrálnu vládu, účinnú štátnu správu, založil Národnú banku za účelom zastavenia inflácie, zaviedol reformu daňového systému, v občianskom zákonníku kodifikoval občianske práva a zaviedol nový systém vzdelávania. Ďalším návratom k tradičným hodnotám bol takzvaný konkordát /dohoda/ z roku 1801 medzi Francúzskom a katolíckou cirkvou, ktorý tak zakončil dlhodobý spor. Francúzsko bolo vyhlásené za katolícku zem, ale Napoleon zaistil, aby bola existenčne závislá od štátu a bola pod jeho kontrolou. Tieto a ďalšie opatrenia spôsobili, že Napoleon mal vo Francúzsku veľa odporcov, ktorí ho kritizovali.

Pravda je ale taká, že upevnil niektoré revolučné výdobytky (právo na majetok, rovnosť pred zákonom), ale súčastne prestal spájať revolúciu so zásadou slobody.

Stabilita, ktorú ponúkal Francúzsku Napoleon bola tým, čo Francúzsko v roku 1800 chcelo, pretože malo za sebou roky neistôt a zmien. Ale Francúzsko, ako aj iné národy, mali skoro zistiť, že vojenský diktátori nemajú príliš veľký záujem, aby ich územie bolo stabilné. V roku 1802 Napoleonova obľuba vzrástla, pretože uzavrel mier s Anglickom. Ale ani jedna strana nedôverovala tej druhej z podpísaných strán a v nasledujúcich rokoch opäť prepuklo nepriateľstvo. Dôsledkom toho bolo, že Napoleon začal pripravovať prekročenie kanálu La Manche a inváziu do Anglicka. Medzitým sa v roku 1804 sám korunoval za cisára Francúzska a vytvoril novú dedičnú aristokraciu, ktorú vyberal medzi svojimi maršalmi a ministrami. Nové ľudové referendum, ktoré bolo úspešné, udržalo ilúziu, že vo Francúzsku je ešte akási sloboda na rozdiel od ostatnej Európy, kde Napoleon čoskoro dosadil členov svojej rodiny na tróny uvolnené vyhnanými dynastiami alebo na tróny novovytvorených štátov.⁴

4. Potlačovaná koalícia

V roku 1805 musel Napoleon odložiť svoje plány na inváziu do Anglicka, pretože čelil spojenectvu na kontinente, a síce koalícii Rakúska, Ruska a Švédska. V jednom zo svojich najúspešnejších vojenských ťažení pretaktizoval rakúskeho generála Macka z Ulmu, donútil ho ku kapitulácii a ten sa nepokúsil ani brániť.

Potom si Napoleon pripísal slávne víťazstvo nad spojenou rakúsko – ruskou - pruskou armádou pri Slavkove /Austerlitz/. Rusi sa rýchle stiahli, zatiaľ čo Rakúšania uzavreli mier. Jedinou udalosťou, ktorá znížila Napoleonov triumf, bolo Nelsonove víťazstvo nad francúzskymi a švédskymi flotilami pri Trafalgare. Týmto víťazstvom získalo Anglicko nadvládu nad morom, čo Francúzsku v najbližšom období znemožnilo prejsť La Manche a na Anglicko zaútočiť.

Napoleon svojím víťazstvom pri Slavkove získal vládu nad Talianskom, čo mu umožnilo prekresliť mapu Nemecka, odmeniť svojich spojencov a spojiť ich do Rýnskeho spolku. Jeho protektorom sa stalo Francúzsko. Titul cisár rímskej svätej ríše, ktorý po storočia nosili rakúsky Habsburgovia, bol zrazu bezvýznamný. Súčastný jeho nositeľ, František, sa ho vzdal a od tej doby bol jeho nositeľ nazývaný iba rakúskym cisárom.⁵

5. Kontinentálny napoleonovský systém

Napoleonova hviezda neustále stúpala. Keď Prusko konečne, i keď pozde, vytiahlo zbrane, avšak jeho vojaci, kedysi slávni, boli porazení v bitke u Jeny a Auerstadte v roku 1806. Mierové podmienky boli kruté. Bolo medzi nimi obnovenie poľského štátu, varšavské veľkovojvodstvo, čím prišlo Prusko o časť svojho územia, ktoré získalo pri rozpade Poľska v deväťdesiatych rokoch osemnásteho storočia. Z pruského hlavného mesta Berlína vyhlásil Napoleon prvé dekréty, ktoré sa stali jeho tzv. kontinentálnym systémom. Zasiahli Anglicko jediným možným prostriedkom - zákazom dovozu anglického tovaru kdekoľvek na územie francúzskeho cisárstva. Napoleon veril, že Anglicko zloží na kolená. Stále však zostával jeden nepriateľ, s ktorým sa musel vyrovnať. Rusi boli ešte stále v hre. Krvavé a kruté stretnutie pri Ezlau ukázalo, že Napoleon nie je neporaziteľný, lenže ruská armáda pre zmenu bola porazená vo Friedlande v roku 1807. Keď sa Napoleon a cár Alexander stretli pri Temži, ruský vládca nielenže pristúpil na mier, ale urobil nečakaný obrat a stal sa francúzskym spojencom. Koncom roku 1807 okupovala francúzska vojnová armáda Portugalsko, ktoré sa vysmialo kontinentálnemu systému. Napoleon v nasledujúcom roku presvedčil španielskeho kráľa a jeho dediča, aby sa vzdali svojich práv, takže kráľom sa stal cisárov starší brat Jozef Bonaparte. Španieli však odmietli túto cudziu dynastiu a široký odpor sa premenil na krutú guerillovú (partizánsku) vojnu, ktorá sa pozdejšie vďaka anglickej výprave vedenej Wellesleym stávala postupne úspešnejšou. Časom boli francúzske zdroje a morálka vážne poškodené epidémiou španielskeho moru.⁶

6. Príznaky nespokojnosti

Navonok bol cisár Napoleon Bonaparte na vrchole svojej moci a slávy a Rakúsko utrpelo jednu porážku (bitke pri Wagrame v roku 1809). Konečne sa zdalo, že sa zmieri s tým, že sa nevyhnutne stane spojencom Francúzska. Napoleon, aby toto spojenectvo spečatil, sa rozviedol s Jozefínou a oženil sa s rakúskou princeznou. Tá mu porodila dediča, ktorého tak veľmi potreboval.

V tú dobu sa už v Európe objavovali príznaky nespokojnosti. Napoleonova vláda síce priniesla niektoré výhody, že znovu zaviedla feudálne zásady, ale to bolo prevážené francúzskym dominantným postavením a hospodárskymi zvratmi spôsobenými kontinentálnym systémom.

Blokáda bola síce účinnou zbraňou, ktorá poškodila anglický priemysel, ale tiež priniesla ťažkosti Napoleonovým poddaným. Rozšírilo sa pašovanie, ktoré vyvolalo stále prísnejšie policajné opatrenia.⁷

7. Obrat

Obrat nastal vtedy, keď medzi Napoleonom a cárom Alexandrom došlo k sporu. V roku 1812 vtrhol Napoleon s mnohonárodnou armádou do Ruska s úmyslom zraziť cára na kolená. Po krvavej bitke pri Borodine prijali Rusi účinnú taktiku, ktorá viedla k víťazstvu. Namiesto toho, aby bojovali, začali ustupovať, čím lákali okupantov stále ďalej do mrazivého vnútrozemia. Dokonca, keď Napoleon vstúpil do Moskvy, cár stále ešte odmietal bojovať. Nebezpečná izolácia Francúzov zosilnela, keď väčšina Moskvy ľahla popolom a Napoleon nemal inú možnosť ako ustúpiť. Veľká armáda, zasiahnutá zimou, hladom sa začala rozpadať a vojenské ťaženie sa zmenilo na katasrofu.⁸

8. Kolaps cisárstva

Po tomto vojenskom ťažení sa francúzske cisárstvo zrútilo veľmi rýchlo. Anglicko finančne podporilo novú protifrancúzsku koalíciu, kde patrilo aj Rusko, Prusko, Rakúsko a Švédsko. Všetko sa obrátilo proti Napoleonovi. Po bitke pri Lipsku v októbri 1813 bolo Francúzsko definitívne porazené. V Holandsku začalo povstanie, Angličania dokončili oslobodenie Španielska a začiatkom roku 1814 spojené armády napadli Francúzsko. V apríli bol obsadený Paríž a Napoleon bol donútený k abdikácii. Zostal síce cisárom, ale iba na malom ostrovčeku Elba v Stredozemnom mori.⁹

9. Waterloo

Mohol byť koniec Napoleonovej kariéry. Keď Napoleon odstúpil, vrátil sa na trón kráľ z rodu Bourbonov, ale nezískal obľubu a vzťahy medzi skoršími spojencami sa zhoršili. Napoleon vsadil na tieto dve skutočnosti a ušiel z Elby a prvého marca 1815 pristál vo Francúzsku s hŕstkou svojich mužov. Jeho cesta do Paríža bola triumfálnym úspechom a znovu prebral moc bez jediného výstrelu. Európa však stála proti nemu a jeho druhá -stodenná - vláda skončila na poli u Waterloo, kde sa Francúzom nepodarilo poraziť anglicko-holandské vojská, ktoré viedol vojvoda z Wellingtonu. Francúzi boli zahnaní na útek na konci dňa, keď dorazili blucherovskí Prusovia. Napoleon sa opäť vzdal moci, ale tentoraz bol vyhostený na oveľa vzdialenejší ostrov Svätej Heleny v južnom Atlantiku. Tam zostal do svojej smrti do roku 1821.

Pretože ho víťazi nenávideli, mnoho z toho, čo Napoleon urobil, sa ukázalo nemožným zničiť, odčiniť. Tiež jeho povesť zostáva stále živá a umožnila pozdnejšiemu Bonapartovi vytvoriť druhé, menej impozantné cisárstvo.¹⁰