Právnická fakulta UMB, Banská Bystrica

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Teória štátu a práva

Od ČSFR k vzniku SR

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Martin Palaj

1. roč., 8. skupina

škol. rok 2007/2008

Slovenský právny poriadok v období od ústavného zákona o ČSFR po vznik samotnej SR

 

 

Cesta k vzniku ČSFR

 

            Takmer celé storočie išlo o dôležitú skutočnosť resp krok, a to k zrovnoprávneniu dvoch štátoprávnych národov – Čechov a Slovákov. Písal sa rok 1968. Obdobie konca ČSSR, obdobie normalizácie a nových smerov, ideí a myšlienok. Prenesme sa na územie ako naše tak i našich susedou – Čechov.

            Vyhlásenie SNR pripúšťalo, aby pri dosahovaní cieľa federatívneho usporiadania boli aj prechodné formy, resp. „postupné, stupňovité riešenie tak, že by sa najskôr odstránili najpálčivejšie nedostatky súčasného neuspokojivého stavu úpravy štátoprávnych vzťahov českého a slovenského národa v duchu zásad Košického vládneho programu. V prípade rozhodnutia sa pre tento postupný medzistupeň mal ústavný zákon upravujúci postavenie a kompetenciu slovenských národných orgánov zakotvovať tieto základné hľadiská:

 

SNR vyslovila presvedčenie, že federatívne usporiadanie štátu posilní socialistickú demokraciu a upevní československú štátnosť. Odborné komisie SNR spracovali materiál s názvom Tézy pre vypracovanie návrhu ústavného zákona o federalizácii štátu. Návrhy o československej federácii chápala SNR ako súčasť systému politickej rovnováhy, ústavnej regulácie a uspôsobenia moci, ako komplex týkajúci sa všetkých ustanovení ústavy, v ktorých sa má odraziť princíp federácie v československých podmienkach. Tézy vychádzali zo zásady, že Československá federatívna republika je štátom dvoch rovnoprávnych národov. Popri národných orgánoch budú federálne orgány zákonodarného a výkonného charakteru, ktorých postavenie bude vyplývať z kompetencie, ktorú im v ústavnom zákone zveria národné orgány. Treba sa však zaoberať s kategóriami otázok akými sú:             

 

1.)    federálne otázky (zahraničné veci, národná obrana, mena a správa  štátnych rezerv)

2.)    spoločné otázky (financie, zahraničný obchod, ceny, práca a sociálne veci, emisná činnosť patenty, clo atd.)

3.)    otázky národné (priemysel, poľnohospodárstvo, stavebníctvo, spotreba, doprava, súdnictvo, prokuratúra atd.)

 

SNR mala postavenie len zákonodarného orgánu a vláda (resp Rada ministrov) Slovenska mala byť orgánom výkonnej moci. SNR sa mala stať jednokomorovým zákonodarným zborom. Pri utvorení federálneho zákonodarného orgánu boli 2 alternatívy. Podľa jednej sa Národné zhromaždenie malo skladať zo Snemovne ľudu a Snemovne národov (dvojkomorový systém), podľa druhej sa Národné zhromaždenie malo utvoriť spojením Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady.  Odborná vládna komisia zhrnula ich rozhodnutia do Návrhu zásad federatívneho usporiadania ČSSR zo 7. augusta 1968.

Politickým základom federácie bude „socialistická demokracia“. Vo federálnych orgánoch sa predpokladalo dôsledné paritné zastúpenie oboch národov. Právnou „bránou“ , vďaka prechodu ktorej sa mohlo československý unitárny štát transformoval na zložený štát, bol ústavný zákon č. 77/1968 Zb. o príprave federatívneho usporiadania Československej socialistickej republiky, prijatý 24. júna 1968. Jeho ústavnoprávny význam spočíval v :

1.      legalizoval, uzákonil kroky, procesy vedúce k federalizácii Československa.

2.      utvoril ústavnú cestu realizácie tejto premeny ( I. oprel ju o ústavnoprávne princípy, II. ústavnoprávnu dohodu ako základ umožnenia federatívneho usporiadania ČSSR, vo forme konsenzu ústavných a politických reprezentantov oboch národov.)

3.      Vytvoril inštitucionálne predpoklady a pravidlá na uskutočnenie federalizácie hlavne prijatím ústavného zákona upravujúceho štátoprávne vzťahy medzi českým a slovenským národom.

 

Preambula alebo Deklarácia ústavného zákona československej federácii je komponovaná a má všetky znaky „Dohody slovenského a českého národa reprezentovaného svojimi zástupcami v Českej národnej a Slovenskej národnej rade.“ Predmetom alebo výsledkom tejto dohody je  „vytvorenie československej federácie.“ Federácia, akoby to vyplývalo z tejto preambuly, je výtvorom, útvarom sekundárnym, od primárnych útvarov národných.

            Všetky 3 útvary Československá socialistická republika ako federácia, Slovenská socialistická republika a Česká socialistická republika ako subjekty federácie sa konštituovali ústavnoprávne naraz, v jednom okamihu, dňom 1. januára 1969. Takže týmito prostriedkami a konaniami sa unitárny štát mení na federáciu. Vláda Slovenskej republiky sa sčasti kreovala zo Zboru povereníkov.

            Priestor na vývoj slovenského právneho subporiadku a jeho evolúciu na jednej z dvoch právnych poriadkov federálneho československého právneho poriadku bol v článkoch, ktoré upravovali pôsobnosť medzi federáciu a republiky. Čl. 9. ústavného zákona zakotvil zásadu, že veci, ktoré nie sú taxatívne zverené do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, patria do výlučnej pôsobnosti Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky. Tu nebol priestor na rozvoj slovenského právneho poriadku. To bol výlučný priestor vývoja spoločného československého právneho poriadku. Aj po prijatí kompetenčného zákona ( ústavný zákon č. 556/1990 Zb.) si ČSFR, už nie ČSSR, zachovala charakter štátu, v ktorom pôvodnú suverenitu mal naďalej centrálny štát. Z hľadiska svojho vzniku nebola ČSSR skutočným federálnym štátom a nestala sa ním ani ČSFR. Prevládala charakteristika diagnostikovaná ako unitárna federácia. Akým štátom bola ČSSR, resp. ČSFR ?

1.      unitárno-zloženým (jednotne-federálnym),

2.      dvojčlennou federáciou s jedným členom – štátom (SSR potom SR) a s druhým členom – útvarom (s názvom ČSR a potom ČR) neoddeleným od materského organizmu unitárnej federácie

3.      bol to štát český – československý.

 

ČSFR nebola skutočnou federáciou, ale unitárnou federáciou, a preto tu ani nebol ozajstný spoločný štát. Transformáciu štátoprávneho usporiadania mali priniesť rokovania štátnych a politických predstaviteľov o štátoprávnom usporiadaní ČSFR, o nových ústavách a o rozdelení kompetencií (22 rokovaní).

 

Ústavný zánik ČSFR

 

            Dominantnými právnymi pojmami pri štátoprávnych rokovaniach boli pojmy ,,kontinuita“ a ,,ústavnosť“. Zakotvil ich druhý bod komuniké z rokovania predsedníctiev ČNR a SNR 5. až 6. septembra 1991 v Bratislave: ,,Proces tvorby ústav bude založený na zachovaní kontinuity ČSFR a na dodržiavaní ústavných postupov.“ Pri výklade tohto ustanovenia J. Kalvoda, podpredseda ČNR, vyhlásil: ,,S kontinuitou štátu, teda federácie, nie je zlučiteľné vyhlásenie zvrchovanosti žiadnej z republík. Akt v prípade, keby k tomu kroku dospela SNR, považoval by som ho za protiústavný a federáciu za separovanú, inými slovami, za rozpadnutú.“ Česká politická reprezentácia nerecipovala sociologický prístup k pojmu ,,právna kontinuita“, ku ktorému dospel pod tlakom okolností prezident dr. E. Beneš v roku 1945. Tvrdil, že ,,...princíp kontinuity mal slúžiť nie ako zásada, od ktorej sa neustupuje, ale ako metóda a indikácia istého druhu, v akom smere sa má ísť ďalej, ako príslušné zmeny majú byť uskutočňované a ako ďaleko sa v týchto zmenách pre dnešnú dobu má postúpiť.“ Príznačné pre dejiny právneho myslenia budú metodologické prístupy účastníkov rokovaní. Petr Pithart, predseda vlády ČR: ,,Federácia je spoločný štát. Konfederácia nie je spoločný štát, ale zväzok štátov. Znakom federácie je ústava, znakom konfederácie je zmluva.“ Uvedené doktrinálne čisté právne myslenie (t.j. čistá federácia, čistá trhová ekonomika) evokuje tézu veľkého Hegela: ,,Ak sa zložitá skutočnosť nevojde do môjho systému kategórií, pojmov, je to chyba reality, a nie abstraktných pojmov.“

            Kameňom úrazu pri týchto štátoprávnych rokovaniach českej a slovenskej štátnej reprezentácie bolo riešenie niekoľkých otázok:

1.      či uzavrieť dohodu alebo zmluvu, prípadne štátnu zmluvu

2.      medzi kým by sa mala uzavrieť – či jej subjektom budú: a) ČR a SR, b) ČNR a SNR alebo c) ľud slovenský a ľud český

Po voľbách (11.3.1992) nebola uzavretá štátna zmluva ani zmluva medzi ČNR a SNR, či dohoda medzi ľudom SR a ČR. HZDS a ODS, politické a stranícke elity sa pokúšali zabezpečiť legitimitu procesu zániku federácie. Tento pokus zániku ČSFR sa naplnil o 4 mesiace, 25. novembra 1992, keď Federálne zhromaždenie, ,,rešpektujúc uznesenie ČNR a NR SR, sa uznieslo na ústavnom zákone o zániku ČSFR“.

Kategóriu právna kontinuita pôvodne používala časť českej politickej reprezentácie ako kontinuitu ČSFR proti emancipačnému pohybu SR. Pojem právna kontinuita uplatňovali ako kontinuitu štátnej moci na území Českej republiky, proti ČSFR, v protiklade k nej. Na Slovensku sa časť politického spektra usilovala o nadviazanie na kontinuitu slovenského štátu z obdobia po 14. marci 1939.

Tak sa skončil vývoj československého právneho poriadku ako celku. Špeciálne sa tým skončil vývoj československého ústavného práva. Vytvára sa postupne celistvý slovenský právny poriadok. Ústava Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 460/1992 Zb. jeho čl. 152, recepčné ustanovenie Ústavy SR sa tak stalo podľa normatívnoprávnej teórie ,,ohniskovou právnou normou“, z ktorej pramení, vyviera slovenský právny poriadok.

 

 

 

[ Back ]