Gymnázium   Fiľakovo

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Posledné dni Adolfa Hitlera

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dátum: 14. 01. 2007                                  Meno: Zuzana Murínová    


Obsah

 

 

I.       Zrada........................................................3

II.     Svadba a testament...................................4-5

III.             Rozlúčka pred samovraždou...................6-7

IV.           Druha verzia............................................8-9

 

 

Úvod

 

     Pre túto tému som sa rozhodla z viacerých dôvodov , prvoradým je ten, že ma táto téma zaujala na predošlých hodinách dejepisu.

     Ďalším dôvodom je, že na túto tému odznelo  už nespočetne množstvo názorov.

 A  túto tému som sa rozhodla vypracovať so zámerom získať viac podrobnejších informácií, ako mi bolo poskytnuté na hodinách dejepisu.

     Získala som veľa nových informácií, ktoré zmenili môj uhol pohľadu na túto tému.

Čerpala som z kníh, kde boli podrobne opísané posledné dni tretej ríše a celá mašinéria, ktorá sa nečakane otočila proti Nemcom, čo pre nich znamenalo definitívny koniec.

     Rozhodla som sa  opísať posledné dni života Adolfa Hitlera, ktorý sa do dejín ľudstva zapísal, ako „človek“ ktorý nepozná cenu ľudského života a ani toho svojho.

     Bol ochotný zasvätiť ho svojej, pre nás nepochopiteľnej a chorej  predstave

 o „nadradenej rase“  a zidealizovanom svete podľa jeho predstáv.

     Z kníh som si prečítala kapitoly, kde bolo písane o posledných dňoch Hitlerovho života: svadobný obrad, spísanie testamentu a nakoniec jeho samovražda s manželkou E. Braunovou.      

 

 

 

I.

  

  Bola noc 28.Aprila rok 1945, keď červenej armáde chýbal už len kilometer do führerovho bunkra. Za ten čas sa Hitler zaoberal myšlienkou na konečný uder. Okolo 22:00 hodine úradník z Deutches Nachrichtenbüro priniesol kópiu správy  z agentúry Reuter, že Heinrich Himmler sa kontaktoval so švédskym diplomatom a grófom Bernadottem, aby dohodol kapituláciu u západných Spojencov. Hitler bol od zúrivosti celý bez seba nevedel pochopiť a zniesť, že jeho verný Heinrich ( „der treue Heinrich“) ho zradil. Bol jeden z podriadených na ktorého lojalitu sa Hitler mohol absolútne spoľahnúť- to bol najtrpkejší zo všetkých úderov.

     Uplynul, len týždeň, ako führer pred svojimi veliteľmi pripustil, že vojna je prehratá a že jeho zámer je spáchať samovraždu. Švagor Evy Braunovej gruppenführer SS Herman  Fegelein bol prvou obeťou Himlerovej  zrady. Bol to bývalý džokej bez vzdelania, ktorý sa stal  styčným dôstojníkom ríšskeho vodcu SS v hlavnom stane. 27 apríla v noci Fegelein  zatknutý v byte svojej zahraničnej milenky s vreckami plnými švajčiarskych frankov a diamantov. V Hitlerovom bunkri sa neukázal    niekoľko dní a zdalo sa že má vážny úmysel uniknúť. Fegeleina odvliekli na Monkeho veliteľské stanovište pod Voss-Strasse a potom opitého pred stanný súd. Mohnke rozhodol, že v tomto stave nie je schopný predstúpiť pred súd a odovzdal ho celého polepeného vlastnými výkalmi a močom brigadeführerovi SS  Johannovi Rattenhuberovi veliteľovi ríšskej bezpečnostnej služby. 29.Apríla nadránom Fegeleina zastrelili.(Fefeleinova milenka bola špiónka a táto informácia prenikla  z bunkra a spečatila Fegeleinov osud).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

II.

 

      Po zlikvidovaní Fegeleina sa Hitler oženil so švagrinou svojho styčného dôstojníka Evou Bravnovou. Svadobný obrat sa niesol  v malomeštiackom štýle. Vykonal ho Walter Wagner krátko po polnoci 29.Apríla.(bol úradníkom ministerstva propagandy).Hitler a Eva potvrdili, že majú čistý  árijský  pôvod a že netrpia žiadnou dedičnou chorobou a ich manželstvo bolo vyhlásené za platné. V rozrušení sa Eva na sobášny list začala podpisovať dievčenským menom potom preškrtla písmeno B a podpísala sa :“Eva Hitlerova rodená Braunova“. Wagner sa o hodinu neskôr vrátil k svojim povinnostiam príslušníka Volkssturmu, osudne ho  zasiahla strela do hlavy. Po obrade sa konala v Hitlerovom apartmáne melancholická malá recepcia, kde sa zúčastnil len jeho najbližší okruh ludí. Medzi štrnganím pohárov so šampanským sa naposledy viedla konverzácia  o oslave minulých rokov. Chirurg a profesor Schenck, ktorý pomáhal v nemocnici zriadenej pod Voss-strasse sa ako hosť cítil na tejto svadobnej recepcii trochu zmätene. Neskôr takto spomínal na Hitlerov fyzický výzor:

 

     Videl som Hitlerovu ohnutú chrbticu, skrútené ramená, ktorými pošklbávalo a ktoré sa 

     chveli. Hlava akoby sa občas stiahla medzi ramená ako u korytnačky...pohľad, hoci sa

     pozeral priamo na mňa, bol nezaostrený. Oči mali farbu vlhkého bledomodrého porcelánu,

     boli strnuté, v skutočnosti viac sivé než modré. Boli zakalené ako šupka mäkkého hrozna,

     bielka mal podliate krvou. Na prázdnej nehybnej tvári som nevedel zachytiť nijaký výraz.

 

     Schenck pri pozorovaní führerovho ľavého ramena a nohy, ktoré sa nekontrolovateľne triasli, prišiel z lekárskeho hľadiska k záveru, že Hitler mal klasické príznaky Parkinsonovej choroby, a že ak by bol ostal nažive, veľmi skoro by sa bol stal beznádejným mrzákom.

     Asi o 2.00 hod. ráno opustil Hitler spoločnosť spolu s jednou sekretárkou, aby nadiktoval svoj testament. Testament sa končil týmito slovami: „A nakoniec ukladám vodcom národa a tým, ktorí sú im podriadení, aby zachovali rasové zákony v celej ich prísnosti a bez milosti kládli odpor všeobecným otravovačom všetkých národov, medzinárodnému židovstvu.“ Ďalšie ustanovenie v testamente uvádzali, že Speer, Göring a Himmler boli vylúčení z nacistickej strany a zbavení svojich teraz už bezvýznamných štátnych funkcií. Za svojho zástupcu si vybral veľkoadmirála Dönitza a poveril ho funkciou ríšskeho prezidenta, ministra vojny, hlavného veliteľa ozbrojených síl a hlavného veliteľa námorníctva.

     Karl Dönitz bol od začiatku vojny až do januára 1943 veliteľ nemeckého ponorkového lodstva, keď po veľkoadmirálovi Erichovi Raederovi prevzal funkciu hlavného veliteľa vojenského lodstva. 29. apríla 1945 ho Hitler určil za svojho zástupcu. 4. mája Dönitzov emisár, admirál von Friedeburg, podpísal v Montgomeryho štábe kapituláciu všetkých nemeckých síl nachádzajúcich sa v severozápadných oblastiach Nemecka, v Holandsku a Dánsku. Dönitz, ktorý si prial uzavrieť mier so západnými Spojencami a pokračovať v boji so Sovietmi, bol 23. mája uväznený a v norimberskom procese odsúdený na 10 rokov väzenia v berlínskej väznici Spandau.

     V priebehu dňa (29. apríla 1945) kapitulovali nemecké vojská v Taliansku v Caserte. Bol to výsledok vyjednávania medzi Allanom Dullesom a obergruppenführerom SS Karlom Wolfom.

 

 

 

III.

 

      Hitler sa teraz začal pripravovať na svoj vlastný koniec. Účinky kapsuly s jedom, ktorý chcel použiť, otestovali na jeho nemeckom ovčiakovi Blondim.

     Neskoro večer oznámil generál Weidling, že sa minula takmer všetka munícia a zásoby. Letecky zhadzované dodávky, na ktoré sa upierali toľké falošné nádeje, priniesli len 6 ton zásob, vrátane 20 ks pancieroviek. Spojenie s ostatným svetom bolo definitívne ukončené. Balón, ktorý zabezpečoval rádiotelefonické spojenie bunkra s hlavným veliteľstvom ozbrojených síl, zostrelili a telefónna ústredňa prestala fungovať.

     Weidling povedal Hitlerovi, že Berlín vydrží odporovať tlaku Sovietov nanajvýš nasledujúcich 24 hodín. Hitler po chvíli požiadal Mohnkeho unaveným hlasom o zhodnotenie situácie. Mohnke odpovedal, že môže s Weidlingom iba súhlasiť. Weidling naliehal na Hitlera, aby povedal čo majú robiť vojaci, keď dôjde strelivo. Hitler odpovedal, že sa môžu prebiť v „malých skupinách“, ale že nedáva súhlas na kapituláciu Berlína. Hitler neskôr písomne potvrdil Weidlingovi toto rozhodnutie.

     O 13.00 hod  červena armáda vedie už priamu paľbu na Reichtag, ktorý bránilo viac ako 5 000 esesákov, príslušníkov Hitlerjugend a Volksturmu. Keď sa červenoarmejci prebili pomocou samopalov a granátov až k budove, pripevnil kapitán Neustrojev svoju červenú zástavu k hlavnému stĺpu pri vchode.

     O 200 m ďalej sa Hitler vo svojom bunkri lúčil s Goebbelsom Bormannom a ďalšími, ktorí tam ešte boli. Traudl Jungeová na to spomínala:

 

     Keď führer vyšiel zo svojej izby a pomaly sa blížil k nám, vyzeral ešte zhrbenejšie než

     kedykoľvek predtým. Každému podal ruku, a keď mi potriasol rukou, pozrel priamo na

     mňa, ale vedela som, že ma nevidí. Pravú ruku mal teplú. Zdalo sa, že je tisíce kilometrov

     ďaleko. Zašepkal nejaké slová, ktoré som nevedela rozlúštiť. Už nikdy sa nedozviem aké

     posledné slová nám adresoval.

 

     Asi o 15.00 hodine sa Hitler utiahol do svojho apartmánu spolu s Evou Braunovou oblečenou do šiat, v ktorých  sa führerovi veľmi páčila . Vlasy mala perfektne upravené. Ťažké zelené dvere sa za nimi zavreli. Vonku pred nimi čakali obyvatelia bunkra. Jedným z nich bol sturmbannführer SS Otto Günsche, Hitlerov starší pobočník a verný tieň:

 

     Hitler zostal pozadu a nechal Evu vojsť prvú. Bol zaneprázdnený udeľovaním inštrukcií

     mužom a dôstojníkom, ktorí mali odniesť von dve telá. Hitler mi povedal, že mám počkať

    10 min a až potom vstúpiť do jeho apartmánu. Boli to najdlhšie minúty môjho života. Stál

     som pri dverách ako stráž. Náhle sa ku mne vrhla Magda Goebbelsová (Goebbelsova

     manželka), ako by si chcela vynútiť vstup dnu. Nemohol som ju odtlačiť, a tak som otvoril

     dvere, aby som sa opýtal Hitlera, čo mám robiť. Prakticky ma odstrčila, v túžbe dostať sa

     do izby, ale vzápätí odtiaľ vyšla. Hitler ju nechcel vypočuť a ona so vzlykom odišla. O 

     chvíľu neskôr prišiel Axmann. Tentoraz som bol neoblomný a povedal som mu: „Príliš

     neskoro!“

     O desať minút neskôr, keď som počul výstrel vošiel som do izby. Hitlerovo telo bolo   

     zohnuté, a hlava mu visela dolu k zemi. Na koberec kvapkala krv z jeho pravého spánku.

     Pištoľ spadla na zem. Eva, ktorá sedela na opačnom konci pohovky, s nohami skrútenými

     pod seba, sa ani nepohla. Jej telo nenieslo vôbec známky poranenia.

 

     Hitler sa zastrelil pištoľou značky Walther, kalibru 7,65 mm, ktorú nosil v saku už niekoľko týždňov. So všetkou pravdepodobnosťou prehryzol aj kapsulu s kyanidom. Eva Braunová sa otrávila. Günsche odložil stôl a stoličky a rozložil na zem deky. Traja strážcovia vzali Hitlerovo telo, zabalili ho do deky a odniesli preč. Martin Bormann zdvihol telo Evy Braunovej  a odovzdal ho strážcom. Kým kráčali po schodoch nahor do záhrady ríšskeho kancelárstva, Hitlerov šofér Erich Kempka prišiel k mužovi, ktorý niesol asi 180 l benzínu  v kanistrách. Obidve telá položili do zákopu, poliali benzínom a zapálili kúskami horiaceho papiera. Günsche spomínal, že keď vyšľahli plamene, „všetci, ktorí tam boli prítomní, zdvihli ruky v nacistickom pozdrave“. Keď plamene zhasli, telá zahrabali do hlbšej jamy, ktorá zostala po vybuchnutom granáte. 3. mája ich odhalil bystrý vojak červenej armády, hoci uznanie za ich objavenie pripadlo vyšetrovateľovi NKVD, podplukovníkovi Ivanovi Klimenkovi, ktorý 5. mája vykonal exhumáciu zuhoľnatených ostatkov Hitlera a jeho milenky ležiacej v blate a troskách pred bunkrom. (Hitlerova lebka a zuby sa údajne nachádzajú v kartónových škatuliach v jednom z moskovských ústredných štátnych archívov Ruskej federácie)

    

 ___________________________________________________________________________   

Robin Cross- Pád ríšskeho orla. Posledné dni tretej ríše, PERFEKT, Bratislava,str:236-241, počet strán-293

 

 

 

 

IV.

     Dňa 20. Novembra 1944 utiekol  Hitler  pred Červenou armádou do Berlína. Od tohto okamihu definitívne viedol nereálny život človeka žijúceho v jaskyni a odrezaného od okolitého sveta. Na mape ležiacej  na pracovnom stole sa hral s divíziami, z ktorých  už vtedy často nezostala ani rota, navyše veľmi zle ozbrojená.

     Do poslednej chvíle zvažoval, či nenasadí do boja jedovatý plyn a s veľkým nadšením si predstavoval a kreslil letecké útoky štvormotorových bombardérov, ktoré nemal, na New York. Na západnom fronte führer nezmyselne obetoval posledné rezervy na vianočnú ofenzívu. Na východnom fronte začali Rusi 12. Januára poslednú ofenzívu, ktorou sa napokon dostali až do Berlína.

      Milióny utečencov z Východného a zo Západného Pruska, Pomoranska a Sliezska zahynuli na úteku  pred červenoarmejcami. Nemecké mestá boli vydané napospas náletom spojeneckých lietadiel. Hitlerov „mladý muž“ a obľúbenec Albert Speer- pochopil, že jeho čoraz šialenejšiemu vodcovi išlo o systematickú likvidáciu priemyselných zariadení, ulíc, mostov, o to, aby Nemecko ľahlo popolom a aby sa nemecký národ  spoločne s ním stal obeťou kolektívnej samovraždy.

     V deň 56. a súčasne posledných narodenín popravili v Plötzensee ďalších 28 politických  väzňov. V tomto čase sa červená armáda prebojovala len na niekoľko 100 metrov od budovy  Ríšskeho kancelárstva.

     Jedným z posledných návštevníkov  vodcovho bunkra bol Albert Speer, ríšsky minister pre výzbroj a vojnový priemysel . Žiadal od diktátora, aby odvolal rozkaz známy ako Spálená zem. Narazil však na odpor. Hitlerov obľúbenec, priateľ a architekt jeho megalomanských predstáv neskôr tvrdil, že pri tejto príležitosti vážne uvažoval o realizácii plánu  otráviť Hitlera plynom, a to cez vetraciu šachtu bunkra.

     Muž, ktorý v pravý čas unikol z horiaceho Berlína , však presvedčivý dôkaz o tomto zámere nikdy nepredložil. Zatiaľ čo mnohí atentátnici pri pokuse zabiť Hitlera  riskoval a napokon aj stratili život, existuje v Speerovom prípade vážne podozrenie , že týmto tvrdením chcel uniknúť hroziacemu trestu smrti.

     To sa Hitlerovmu obľúbencovi, ktorý stál pred norimberským súdom ako hlavný obžalovaný, zodpovedný za smrť tisícov otrokov nasadených v zbrojárskej výrobe, napokon podarilo. Súd ho odsúdil na 20 rokov odňatia slobody v spandauskej väznici. Dňa 30. apríla sa Hitler na popoludňajšej porade o situácii dozvedel, že  Rusom sa podarilo dostať na Postupimské námestie a Weidendamský most.

Taktiež mu oznámili, že partizáni zatkli a neskôr zabili Mussolíniho a aj s jeho milenkou. Hitler v ten istý deň prikázal otráviť svoju obľúbenú fenku Blondie. Sekretárkam dal kapsuly s kyanidom so slovami, ako mu je ľúto, že im nemôže dať iný dar na rozlúčku .

      Hitler s Evou Braunovou, s ktorou sa predchádzajúceho dňa oženil, odobral do súkromných komnát. Krátko na to zaznel výstrel. Hitler ležal na pohovke zaliatej krvou. Vpálil si guľku do úst. Mŕtva manželka ležala vedľa neho. Pri nej našli revolver, ktorý však už použiť nemusel. Otrávil sa. Bol pondelok 30. apríla 1945 pol štvrtej popoludní. V záhrade Ríšskeho kancelárstva pripravili pohreb ako z vikinských čias. Kempka, Hitlerov šofér, zaobstaral benzín.

      V prítomnosti viacerých svedkov poliali mŕtve telá benzínom a zapálili ich. Vysielač Hamburg priniesol večer 1. mája bleskovú správu:

 Z führerovho hlavného stanu sme sa dozvedeli, že náš vodca Adolf Hitler, až do posledného dychu bojujúci proti boľševizmu, dnes popoludní v pracovni Ríšskeho kancelárstva položil život za Nemecko.“

     Bola to posledná lož vražedného režimu. Hitler bol mŕtvy a spolu  s ním zahynulo aj jeho hnutie. Je otázne, koľkí z 55 miliónov obetí- padlých, ubitých, otrávených plynom, obesených a sťatých- by druhú svetovú vojnu prežili, keby presný výstrel padol o čosi skôr.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Will Berthold- Atentáty na Adolfa Hitlera, PERFEKT, Bratislava, strany: 217-219, počet strán: 223

 

 

 

Záver

 

     Z kníh z ktorých som čerpala sa v niektorých informáciách líšili. Napríklad  podľa knihy R. Crossa Hitlera našli na gauči otráveného kyanidom s prestreleným pravým spánkom.

Podľa W. Bertholda bol Hitler  zaliaty krvou  a samovraždu spáchal revolverom, ktorým si strelil do úst ( a mal aj ďalšiu verziu: Hitler sa mohol otráviť kyanidom a revolver čo ležal na pohovke vedľa neho nemusel vôbec použiť).Berthold neopísal tak podrobne jeho samovraždu, ako Cross. Bertholdova verzia je že  šofér A. Hitlera Erich Kempka  priniesol benzín na spálenie tiel.

     Podľa Crossa bol jeho šofér len svedkom toho ako ich telá vyniesli a spálili. Všetci prítomní spomínali, že keď vyšľahli plamene „všetci zdvihli ruky v nacistickom pozdrave„

Crossov opis bol viac zameraný na jeho posledné  dni. Snažil sa situáciu opísať, tak aby čitateľ aspoň z časti pocítil napätú situáciu, obrovsky tlak a stres, ktorý panoval v bunkri pred Hitlerovou smrťou, ale aj po nej.

Mne osobne Crossove dielo  poskytlo viac informácií o danej situácii, ako Bertholdove dielo, ktoré ma tak nezaujalo.

 

 

 

Bibliografia

 

 

  1. Robin  Cross- Pád ríšskeho orla. Posledné dni tretej ríše, Vydal PERFEKT, Bratislava.
  2. Will Berthold- Atentáty na Adolfa Hitlera, Vydal PERFEKT, Bratislava.

 

 

[ Back ]