Gymnázium Fiľakovo
Posledné
dni Adolfa Hitlera
Dátum: 14. 01. 2007 Meno: Zuzana
Murínová
Obsah
I.
Zrada........................................................3
II. Svadba
a testament...................................4-5
III.
Rozlúčka pred samovraždou...................6-7
IV.
Druha
verzia............................................8-9
Úvod
Pre
túto tému som sa rozhodla z viacerých dôvodov , prvoradým je ten, že ma táto
téma zaujala na predošlých hodinách dejepisu.
Ďalším
dôvodom je, že na túto tému odznelo už
nespočetne množstvo názorov.
A
túto tému som sa rozhodla vypracovať so zámerom získať viac podrobnejších
informácií, ako mi bolo poskytnuté na hodinách dejepisu.
Získala
som veľa nových informácií, ktoré zmenili môj uhol pohľadu na túto tému.
Čerpala som z kníh, kde boli podrobne opísané posledné dni tretej ríše
a celá mašinéria, ktorá sa nečakane otočila proti Nemcom, čo pre nich
znamenalo definitívny koniec.
Rozhodla som sa opísať posledné dni života Adolfa Hitlera,
ktorý sa do dejín ľudstva zapísal, ako „človek“ ktorý nepozná cenu ľudského
života a ani toho svojho.
Bol ochotný zasvätiť ho svojej,
pre nás nepochopiteľnej a chorej
predstave
o „nadradenej rase“ a zidealizovanom svete podľa jeho
predstáv.
Z kníh som si prečítala
kapitoly, kde bolo písane o posledných dňoch Hitlerovho života: svadobný
obrad, spísanie testamentu a nakoniec jeho samovražda s manželkou E.
Braunovou.
I.
Bola noc 28.Aprila rok 1945, keď
červenej armáde chýbal už len kilometer do führerovho bunkra. Za ten čas sa
Hitler zaoberal myšlienkou na konečný uder. Okolo 22:00 hodine úradník
z Deutches Nachrichtenbüro priniesol kópiu správy z agentúry Reuter, že Heinrich Himmler
sa kontaktoval so švédskym diplomatom a grófom Bernadottem, aby dohodol
kapituláciu u západných Spojencov. Hitler bol od zúrivosti celý bez seba
nevedel pochopiť a zniesť, že jeho verný Heinrich ( „der treue Heinrich“)
ho zradil. Bol jeden z podriadených na ktorého lojalitu sa Hitler mohol
absolútne spoľahnúť- to bol najtrpkejší zo všetkých úderov.
Uplynul, len týždeň, ako führer
pred svojimi veliteľmi pripustil, že vojna je prehratá a že jeho zámer je spáchať
samovraždu. Švagor Evy Braunovej gruppenführer SS Herman Fegelein bol prvou obeťou Himlerovej zrady. Bol to bývalý džokej bez vzdelania,
ktorý sa stal styčným dôstojníkom
ríšskeho vodcu SS v hlavnom stane. 27 apríla v noci Fegelein zatknutý v byte svojej zahraničnej
milenky s vreckami plnými švajčiarskych frankov a diamantov.
V Hitlerovom bunkri sa neukázal
už niekoľko dní a zdalo sa
že má vážny úmysel uniknúť. Fegeleina odvliekli na Monkeho veliteľské
stanovište pod Voss-Strasse a potom opitého pred stanný súd. Mohnke
rozhodol, že v tomto stave nie je schopný predstúpiť pred súd
a odovzdal ho celého polepeného vlastnými výkalmi a močom
brigadeführerovi SS Johannovi
Rattenhuberovi veliteľovi ríšskej bezpečnostnej služby. 29.Apríla nadránom Fegeleina
zastrelili.(Fefeleinova milenka bola špiónka a táto informácia
prenikla z bunkra a spečatila
Fegeleinov osud).
II.
Po zlikvidovaní Fegeleina sa
Hitler oženil so švagrinou svojho styčného dôstojníka Evou Bravnovou. Svadobný
obrat sa niesol v malomeštiackom
štýle. Vykonal ho Walter Wagner krátko po polnoci 29.Apríla.(bol úradníkom
ministerstva propagandy).Hitler a Eva potvrdili, že majú čistý árijský
pôvod a že netrpia žiadnou dedičnou chorobou a ich manželstvo
bolo vyhlásené za platné. V rozrušení sa Eva na sobášny list začala
podpisovať dievčenským menom potom preškrtla písmeno B a podpísala sa
:“Eva Hitlerova rodená Braunova“. Wagner sa o hodinu neskôr vrátil
k svojim povinnostiam príslušníka Volkssturmu, osudne ho zasiahla strela do hlavy. Po obrade sa konala
v Hitlerovom apartmáne melancholická malá recepcia, kde sa zúčastnil len
jeho najbližší okruh ludí. Medzi štrnganím pohárov so šampanským sa naposledy
viedla konverzácia o oslave
minulých rokov. Chirurg a profesor Schenck, ktorý pomáhal v nemocnici
zriadenej pod Voss-strasse sa ako hosť cítil na tejto svadobnej recepcii trochu
zmätene. Neskôr takto spomínal na Hitlerov fyzický výzor:
Videl som Hitlerovu ohnutú
chrbticu, skrútené ramená, ktorými pošklbávalo a ktoré sa
chveli. Hlava akoby sa občas
stiahla medzi ramená ako u korytnačky...pohľad, hoci sa
pozeral priamo na mňa, bol
nezaostrený. Oči mali farbu vlhkého bledomodrého porcelánu,
boli strnuté, v skutočnosti
viac sivé než modré. Boli zakalené ako šupka mäkkého hrozna,
bielka mal podliate krvou. Na
prázdnej nehybnej tvári som nevedel zachytiť nijaký výraz.
Schenck pri pozorovaní
führerovho ľavého ramena a nohy, ktoré sa nekontrolovateľne triasli,
prišiel z lekárskeho hľadiska k záveru, že Hitler mal klasické
príznaky Parkinsonovej choroby, a že ak by bol ostal nažive, veľmi skoro
by sa bol stal beznádejným mrzákom.
Asi o 2.00 hod. ráno
opustil Hitler spoločnosť spolu s jednou sekretárkou, aby nadiktoval svoj
testament. Testament sa končil týmito slovami: „A nakoniec ukladám vodcom
národa a tým, ktorí sú im podriadení, aby zachovali rasové zákony
v celej ich prísnosti a bez milosti kládli odpor všeobecným
otravovačom všetkých národov, medzinárodnému židovstvu.“ Ďalšie ustanovenie
v testamente uvádzali, že Speer, Göring a Himmler boli vylúčení
z nacistickej strany a zbavení svojich teraz už bezvýznamných
štátnych funkcií. Za svojho zástupcu si vybral veľkoadmirála Dönitza
a poveril ho funkciou ríšskeho prezidenta, ministra vojny, hlavného
veliteľa ozbrojených síl a hlavného veliteľa námorníctva.
Karl Dönitz bol od začiatku
vojny až do januára 1943 veliteľ nemeckého ponorkového lodstva, keď po
veľkoadmirálovi Erichovi Raederovi prevzal funkciu hlavného veliteľa vojenského
lodstva. 29. apríla 1945 ho Hitler určil za svojho zástupcu. 4. mája Dönitzov
emisár, admirál von Friedeburg, podpísal v Montgomeryho štábe kapituláciu
všetkých nemeckých síl nachádzajúcich sa v severozápadných oblastiach
Nemecka, v Holandsku a Dánsku. Dönitz, ktorý si prial uzavrieť mier
so západnými Spojencami a pokračovať v boji so Sovietmi, bol 23. mája
uväznený a v norimberskom procese odsúdený na 10 rokov väzenia
v berlínskej väznici Spandau.
V priebehu dňa (29. apríla
1945) kapitulovali nemecké vojská v Taliansku v Caserte. Bol to
výsledok vyjednávania medzi Allanom Dullesom a obergruppenführerom SS
Karlom Wolfom.
III.
Hitler sa teraz začal
pripravovať na svoj vlastný koniec. Účinky kapsuly s jedom, ktorý chcel
použiť, otestovali na jeho nemeckom ovčiakovi Blondim.
Neskoro večer oznámil generál
Weidling, že sa minula takmer všetka munícia a zásoby. Letecky zhadzované
dodávky, na ktoré sa upierali toľké falošné nádeje, priniesli len 6 ton zásob,
vrátane 20 ks pancieroviek. Spojenie s ostatným svetom bolo definitívne
ukončené. Balón, ktorý zabezpečoval rádiotelefonické spojenie bunkra
s hlavným veliteľstvom ozbrojených síl, zostrelili a telefónna
ústredňa prestala fungovať.
Weidling povedal Hitlerovi, že
Berlín vydrží odporovať tlaku Sovietov nanajvýš nasledujúcich 24 hodín. Hitler
po chvíli požiadal Mohnkeho unaveným hlasom o zhodnotenie situácie. Mohnke
odpovedal, že môže s Weidlingom iba súhlasiť. Weidling naliehal na
Hitlera, aby povedal čo majú robiť vojaci, keď dôjde strelivo. Hitler
odpovedal, že sa môžu prebiť v „malých skupinách“, ale že nedáva súhlas na
kapituláciu Berlína. Hitler neskôr písomne potvrdil Weidlingovi toto
rozhodnutie.
O 13.00 hod červena armáda vedie už priamu paľbu na
Reichtag, ktorý bránilo viac ako 5 000 esesákov, príslušníkov Hitlerjugend
a Volksturmu. Keď sa červenoarmejci prebili pomocou samopalov
a granátov až k budove, pripevnil kapitán Neustrojev svoju červenú
zástavu k hlavnému stĺpu pri vchode.
O 200 m ďalej sa Hitler vo
svojom bunkri lúčil s Goebbelsom Bormannom a ďalšími, ktorí tam ešte
boli. Traudl Jungeová na to spomínala:
Keď führer vyšiel zo svojej izby
a pomaly sa blížil k nám, vyzeral ešte zhrbenejšie než
kedykoľvek predtým. Každému
podal ruku, a keď mi potriasol rukou, pozrel priamo na
mňa, ale vedela som, že ma
nevidí. Pravú ruku mal teplú. Zdalo sa, že je tisíce kilometrov
ďaleko. Zašepkal nejaké slová,
ktoré som nevedela rozlúštiť. Už nikdy sa nedozviem aké
posledné slová nám adresoval.
Asi o 15.00 hodine sa
Hitler utiahol do svojho apartmánu spolu s Evou Braunovou oblečenou do
šiat, v ktorých sa führerovi veľmi
páčila . Vlasy mala perfektne upravené. Ťažké zelené dvere sa za nimi zavreli.
Vonku pred nimi čakali obyvatelia bunkra. Jedným z nich bol
sturmbannführer SS Otto Günsche, Hitlerov starší pobočník a verný tieň:
Hitler zostal pozadu
a nechal Evu vojsť prvú. Bol zaneprázdnený udeľovaním inštrukcií
mužom a dôstojníkom, ktorí
mali odniesť von dve telá. Hitler mi povedal, že mám počkať
10 min a až potom vstúpiť do
jeho apartmánu. Boli to najdlhšie minúty môjho života. Stál
som pri dverách ako stráž. Náhle
sa ku mne vrhla Magda Goebbelsová (Goebbelsova
manželka), ako by si chcela
vynútiť vstup dnu. Nemohol som ju odtlačiť, a tak som otvoril
dvere, aby som sa opýtal
Hitlera, čo mám robiť. Prakticky ma odstrčila, v túžbe dostať sa
do izby, ale vzápätí odtiaľ
vyšla. Hitler ju nechcel vypočuť a ona so vzlykom odišla. O
chvíľu neskôr prišiel Axmann. Tentoraz
som bol neoblomný a povedal som mu: „Príliš
neskoro!“
O desať minút neskôr, keď som počul výstrel vošiel som do izby.
Hitlerovo telo bolo
zohnuté, a hlava mu visela dolu k zemi. Na koberec kvapkala
krv z jeho pravého spánku.
Pištoľ spadla na zem. Eva, ktorá sedela na
opačnom konci pohovky, s nohami skrútenými
pod
seba, sa ani nepohla. Jej telo nenieslo vôbec známky poranenia.
Hitler
sa zastrelil pištoľou značky Walther, kalibru
___________________________________________________________________________
Robin Cross- Pád
ríšskeho orla. Posledné dni tretej ríše, PERFEKT, Bratislava,str:236-241, počet
strán-293
IV.
Dňa 20.
Novembra 1944 utiekol Hitler pred Červenou armádou do Berlína. Od tohto
okamihu definitívne viedol nereálny život človeka žijúceho v jaskyni
a odrezaného od okolitého sveta. Na mape ležiacej na pracovnom stole sa hral s divíziami,
z ktorých už vtedy často nezostala
ani rota, navyše veľmi zle ozbrojená.
Do
poslednej chvíle zvažoval, či nenasadí do boja jedovatý plyn
a s veľkým nadšením si predstavoval a kreslil letecké útoky
štvormotorových bombardérov, ktoré nemal, na New York. Na západnom fronte
führer nezmyselne obetoval posledné rezervy na vianočnú ofenzívu. Na východnom
fronte začali Rusi 12. Januára poslednú ofenzívu, ktorou sa napokon dostali až
do Berlína.
Milióny utečencov z Východného a zo Západného Pruska,
Pomoranska a Sliezska zahynuli na úteku
pred červenoarmejcami. Nemecké mestá boli vydané napospas náletom
spojeneckých lietadiel. Hitlerov „mladý muž“ a obľúbenec Albert Speer-
pochopil, že jeho čoraz šialenejšiemu vodcovi išlo o systematickú
likvidáciu priemyselných zariadení, ulíc, mostov, o to, aby Nemecko ľahlo
popolom a aby sa nemecký národ
spoločne s ním stal obeťou kolektívnej samovraždy.
V deň 56. a súčasne posledných narodenín popravili
v Plötzensee ďalších 28 politických
väzňov. V tomto čase sa červená armáda prebojovala len na niekoľko
100 metrov od budovy Ríšskeho
kancelárstva.
Jedným
z posledných návštevníkov vodcovho
bunkra bol Albert Speer, ríšsky minister pre výzbroj a vojnový priemysel .
Žiadal od diktátora, aby odvolal rozkaz známy ako Spálená zem. Narazil však na odpor. Hitlerov obľúbenec, priateľ
a architekt jeho megalomanských predstáv neskôr tvrdil, že pri tejto
príležitosti vážne uvažoval o realizácii plánu otráviť Hitlera plynom, a to cez
vetraciu šachtu bunkra.
Muž,
ktorý v pravý čas unikol z horiaceho Berlína , však presvedčivý dôkaz
o tomto zámere nikdy nepredložil. Zatiaľ čo mnohí atentátnici pri pokuse
zabiť Hitlera riskoval a napokon aj
stratili život, existuje v Speerovom prípade vážne podozrenie , že týmto
tvrdením chcel uniknúť hroziacemu trestu smrti.
To sa
Hitlerovmu obľúbencovi, ktorý stál pred norimberským súdom ako hlavný
obžalovaný, zodpovedný za smrť tisícov otrokov nasadených v zbrojárskej
výrobe, napokon podarilo. Súd ho odsúdil na 20 rokov odňatia slobody
v spandauskej väznici. Dňa 30. apríla sa Hitler na popoludňajšej porade
o situácii dozvedel, že Rusom sa
podarilo dostať na Postupimské námestie a Weidendamský most.
Taktiež mu oznámili, že partizáni zatkli a neskôr zabili Mussolíniho
a aj s jeho milenkou. Hitler v ten istý deň prikázal otráviť
svoju obľúbenú fenku Blondie. Sekretárkam dal kapsuly s kyanidom so
slovami, ako mu je ľúto, že im nemôže dať iný dar na rozlúčku .
Hitler s Evou Braunovou, s ktorou sa predchádzajúceho dňa
oženil, odobral do súkromných komnát. Krátko na to zaznel výstrel. Hitler ležal
na pohovke zaliatej krvou. Vpálil si guľku do úst. Mŕtva manželka ležala vedľa
neho. Pri nej našli revolver, ktorý však už použiť nemusel. Otrávil sa. Bol
pondelok 30. apríla 1945 pol štvrtej popoludní. V záhrade Ríšskeho
kancelárstva pripravili pohreb ako z vikinských čias. Kempka, Hitlerov
šofér, zaobstaral benzín.
V prítomnosti viacerých
svedkov poliali mŕtve telá benzínom a zapálili ich. Vysielač Hamburg priniesol večer 1. mája
bleskovú správu:
„ Z führerovho hlavného stanu sme sa dozvedeli, že náš vodca Adolf
Hitler, až do posledného dychu bojujúci proti boľševizmu, dnes popoludní
v pracovni Ríšskeho kancelárstva položil život za Nemecko.“
Bola to posledná lož vražedného
režimu. Hitler bol mŕtvy a spolu
s ním zahynulo aj jeho hnutie. Je otázne, koľkí z 55 miliónov
obetí- padlých, ubitých, otrávených plynom, obesených a sťatých- by druhú
svetovú vojnu prežili, keby presný výstrel padol o čosi skôr.
Will Berthold- Atentáty na Adolfa
Hitlera, PERFEKT, Bratislava, strany: 217-219, počet strán: 223
Záver
Z kníh z ktorých som čerpala sa v niektorých informáciách
líšili. Napríklad podľa knihy R. Crossa
Hitlera našli na gauči otráveného kyanidom s prestreleným pravým spánkom.
Podľa W. Bertholda bol Hitler zaliaty krvou
a samovraždu spáchal revolverom, ktorým si strelil do úst (
a mal aj ďalšiu verziu: Hitler sa mohol otráviť kyanidom a revolver
čo ležal na pohovke vedľa neho nemusel vôbec použiť).Berthold neopísal tak
podrobne jeho samovraždu, ako Cross. Bertholdova verzia je že šofér A. Hitlera Erich Kempka priniesol benzín na spálenie tiel.
Podľa
Crossa bol jeho šofér len svedkom toho ako ich telá vyniesli a spálili.
Všetci prítomní spomínali, že keď vyšľahli plamene „všetci zdvihli ruky
v nacistickom pozdrave„
Crossov opis bol viac zameraný na jeho
posledné dni. Snažil sa situáciu opísať,
tak aby čitateľ aspoň z časti pocítil napätú situáciu, obrovsky tlak
a stres, ktorý panoval v bunkri pred Hitlerovou smrťou, ale aj po
nej.
Mne osobne Crossove dielo poskytlo viac informácií o danej
situácii, ako Bertholdove dielo, ktoré ma tak nezaujalo.
Bibliografia