Prvé mestské osídlenia veľkých rozmerov, ktoré reprezentovali veľký pokrok ľudstva vznikli na starovekom Strednom východe v údolí rieky Indus. Tu sa tiež zrodili prvé veľké civilizácie.

Mestá sa mohli začať vyvíjať až vtedy, keď sa ľudia naučili žiť ustáleným životom na jednom mieste. K tomu dochádzalo postupne, približne pred 10 - 12 000 rokmi v širokom pásovom území, ktoré sa rozprestiera cez celý Stredný východ od dnešného Turecka až po Irán. Ľudia žijúci na tomto území boli kedysi lovci a zberači plodov, ale postupne sa z nich stali poľnohospodári, ktorí chovali dobytok a pestovali obilie.

Prvé veľké osídlenia

Tieto osídlenia však neboli mestá v pravom slova zmysle. Mesto je nielen väčšie ako väznica, ale žije v ňom oveľa viac ľudí rôznych profesií a zameraní ako napr. remeselníci, obchodníci, kňazi, vojaci a úradníci. K existencii a k fungovaniu mesta museli poľnohospodári vypestovať dostatočné množstvo potravín, aby sa uživili všetci ľudia v meste, ktorí sa nevenujú poľnohospodárstvu, ale ktorí sú svojimi schopnosťami a vedomosťami životne dôležití pre rozvoj civilizácie. Dosť veľké osídlenia sa však už objavili prekvapivo skoro. Mesto známe z Biblie ako Jericho bolo permanentne osídlené dlho pred rokom 8 000 p.n.l. a Čatal Hújúk, starodávne mesto objavené v Turecku, vykvitlo približne v rokoch 6 500 až 5 500 p.n.l. Naše znalosti o týchto mestách sú veľmi obmedzené, pretože o nich neexistujú žiadne písomné dôkazy. Písomníctvo totiž začalo až pozdejšie, niekedy pred rokom 3 000 p.n.l. v Sumeri (v súčasnej dobe južný Irak).

Sumer

Na rozdiel od oblasti ďalej na sever nebola v Sumeri nikdy úrodná poľnohospodárska pôda. Jeho pôdy mohli síce dávať výdatnú úrodu, ale len až po vysušovaní močiarov a po starostlivom zavlažovaní. To však vyžadovalo vysoké organizačné úsilie, ktorého sa zúčastnilo akékoľvek obyvateľstvo. K udržiavaniu takéhoto systému bolo potrebné veľké úsilie. Sumer bol výkonný a prosperujúci, bol však skoro rozdelený medzi nezávislé mestské štáty - mestá opevnené hradbami, ako bol Ur, Uruk, Kiš, Lagaš a Nippur, z nich každé fungovalo ako ,,hlavné mesto“ okolitých viníc a celej oblasti. S výnimkou potravín bol Sumer chudobný na prírodné zdroje. Nedostatok dreva a kameňa znamenal, že väčšina budov bola postavená z hlinených tehál usušených na slnku alebo vypálených v peci. Stavebné drevo a kameň bolo totiž príliš ťažké na to, aby sa dalo dovážať vo veľkých množstvách. Je obdivuhodné, že mnohé z týchto stavieb sa zachovali. Sú to zikkuraty, vysoké stupňovité stavby vežovitého typu, ktoré majú na svojich stranách schodište, ktoré pôvodne viedlo do chrámu alebo k svätyni nejakého boha. Každé mesto malo svojho boha a bolo postavené okolo chrámu, ktorý mestu vládol. Je takmer isté, že kniežatá v Sumeri vládli značnou mocou. Tu sa zrodili prvé monarchie. Okrem tohto bol v Uru vytvorený prvý známy zákonník, ktorý vznikol počas vlády kráľa Ur - Nammua. Medzi ďalšie príspevky Sumeru k vývoju ľudskej civilizácie patrili prvé vozidlá, hrnčiarsky kruh a písmo. Písať sa začalo v Sumeri jednoduchými zoznamami a obrázkovým písmom. Nakoniec Sumeri vyvinuli klinové písmo, ktoré odtláčali do mokrých hlinených tabuliek, ktoré potom vysušili, takže vznikali permanentne písané záznamy. Vďaka klinovému písmu sa zachovala prvá literatúra založená na mýtoch a legendách Sumeru.

Rieka Indus

V Sumeri vznikla civilizácia o niekoľko storočí skôr, ako sa objavila v starom Egypte. Jediná ďalšia civilizácia, ktorá sa vyvinula pred rokom 2 000 p.n.l., bola záhadná mestská kultúra, ktorá vznikla v údolí Indu (súčasný Pakistan) okolo roku 2 500 p.n.l. Okrem nálezísk miest Mohenjo-Daro a Harappa zostalo z tejto impozantnej rannej civilizácie veľmi málo. Pretože nedokážeme rozlúštiť tých niekoľko málo uchovaných príkladov ich obrázkového písma, nevieme, kto boli títo ľudia z údolia Indu a akým spôsobom stavali svoje pozoruhodné mestá. Mestá v údolí Indu boli založené podľa plánu, rovné ulice sa križovali v pravom uhle. Tento technicky pokročilý vývoj dokazuje, že tieto mestá museli byť postavené ešte predtým, ako boli osídlené. Organizovaná civilizácia v údolí Indu sa zrútila približne v roku 1 700 p.n.l., ale akým spôsobom a prečo zostáva tajomstvom. Sumer zmizol rovnako. Rôzne mestské štáty bojovali medzi sebou a to pravdepodobne dodalo odvahu okolitým národom k invázii. Sumeri niekoľkokrát nápor nepriateľov odrazili a tretia dynastia rodu Ur, založená panovníkom Ur-Nammuem, predstavuje jeden z vrcholov ich civilizácie. Avšak potom, čo si Sumer okolo roku 1 900 p.n.l. podrobili Amoriti, sa história Sumerov spája s históriou veľkej civilizácie Babylonu.

V priebehu 2 000 rokov histórie sa staroveké mesto Babylon stalo dvakrát hlavným strediskom mocnej ríše. Babylon sa preslávil nielen svojou nádherou, ale i dôležitými intelektuálnymi a vedeckými objavmi.

Prvé zmienky o Babylone sa objavili v 23.stor. p.n.l., teda pozdejšie ako vznikli v Mezopotámii slávne mestá Sumer a Akkad. Význam mesta vzrástol až v roku 1 900 p.n.l., keď sa Sumeru zmocnili kmene Amoritov. V priebehu niekoľkých rokov sa z Babylonu stalo hlavné mesto malého kráľovstva Amoritov, ktoré sa postupne rozrástlo. Počas vlády Chammurapiho ( 1 792 - 1 750 p.n.l.) sa z kráľovstva stala rozsiahla ríša, ktorá ovládla celú južnú Mezopotámiu a časť Asýrie, ležiacej ďalej na sever. Zo záznamov na hlinených tabuľkách objavených v Chammurapiho paláci v Mari sa dozvedáme, že spoločenské usporiadanie Babylonu bolo za Chammurapiho už oveľa zložitejšie a že táto ríša vtedy ukrývala značné bohatstvo. Dokladom toho sú aj Chammurapiho zákonníky, najstaršie zachované zákony, ktoré boli zapísané na stenách rozmiestnených po celej ríši. I keď sa ríša skoro po Chammurapiho smrti rozpadla, Babylon ostal naďalej významným mestom. Svedčí o tom aj skutočnosť, že celá južná Mezopotámia zvykne byť nazývaná Babylónia. Mesto vďačilo za svoje bohatstvo strategicky výhodnej polohe na rieke Eufrat. Babylon stále vynikal ako centrum náboženstva a vzdelávania. Po dobití Mezopotámie Babylončania - rovnako ako ich severní susedia v Asýrii - prijali kultúrnu tradíciu Sumerov a Akkadov. Od Akkadov prevzali jazyk a od Sumerov mytológiu a náboženstvo. Chammurapi presadzoval boha Marduka, pána a ochrancu Babylonu. Postavil ho do čela sumerského panteónu a prehlásil, že toto vodcovstvo bolo ustanovené z vôle všetkých bohov. V tejto dobe sa začína prejavovať nielen Mardukova zvrchovanosť, ale Babylon sa stáva svätým mestom, centrom vzdelanosti a bohatou metropolou vôbec. Postavenie Babylonu bolo upevňované až do 12. stor. p.n.l., keď jeho politická moc upadla zásluhou barbarských Kasitov. Za vlády Nabukadnesara I. ( asi 1124 – 1103 p.n.l.) a jeho nástupcu sa Babylon opäť stal hlavným mestom nezávislého kráľovstva. V 10. stor. p.n.l. sa zmocnili Mezopotámie Asýrania. Po tri storočia ovládali Babylon asýrski králi a ich zástupcovia. Nadvláde Asýranov sa vytrvalo bránili len Aramejci a Chaldejci, dva nomádske kmene, ktoré obývali Mezopotámiu len krátko. Vďaka postaveniu svätého mesta sa Babylonu dostalo zo strany Asýranov všeobecnej podpory a pomoci i proti iným kmeňom. V roku 689 p.n.l. stratil asýrsky kráľ Senacherib trpezlivosť s neustávajúcou regionálnou nestabilitou a Babylon zničil. Akokoľvek bola táto „svätokrádež“ ďalším asýrskym kráľom odsúdená, Babylončania sa začali spolčovať s nepriateľmi Asýrie. Babylončania vedení chaldejským kráľom Nabopolassarom sa spojili s Médmi, s ľuďmi z územia dnešného Iránu a v 7. stor. sa im podarilo Asýriu definitívne poraziť.

Novobabylonská ríša

Nobopolassarov syn Nabukadnesar II. (605 - 562 pr.n.l.) bol jedným z najväčších dobyvateľov. Vytvoril novobabylonskú ríšu, ktorá sa rozprestierala od Suezu po Irán. Zmocnil sa Sýrie a Palestíny na úkor Egypta, porazil Judovo židovské kráľovstvo a zničil Jeruzalem. Podobne ako pred ním to robili Asýrania, zlomil Nabukadnesar II. ducha svojich znepriatelených národov nútenými deportáciami. Najznámejším prípadom deportácie je v biblii uvedené babylonské zajatie židov.

Za vlády Nabukadnesera II. si Babylon vydobyl najväčšiu slávu. Archeológovia našli stopy mnohých veľkých stavieb. Najznámejšími sú visuté záhrady a zikkurat, ktorý bol základom biblickej legendy o babylonskej veži. Vtedy bol Babylon takmer iste najväčším mestom sveta a ešte po mnohé storočia bol ľuďmi veľmi opevňovaný. Babylončania sa zaslúžili nielen o to, že sa nám zachovali prvky sumerskej kultúry, ale sami sa podieľali na pokroku v matematike a astronómii. Ich poznatky prevzali Gréci a od nich potom celý svet. Babylonská šesťdesiatková sústava sa nám zachovala v delení hodín na 60 minút, minúty na 60 sekúnd a delenie kruhu na 360 stupňov.

História novobabylonskej ríše skončila veľmi náhle roku 539 pr..l., keď sa Peržania pod vedením Kýra Veľkého zmocnili Babylonu. Podľa legendy sa Kýrovi podarilo odkloniť Eufrat a vstúpiť do mesta po dne rieky.

Pádom Babylonu skončila epocha, v ktorej Mezopotámia bola srdcom veľkých ríš. Pretože význam Babylonu bol nepopierateľný (nachádza sa v ňom taktiež jeden zo siedmich divov sveta), stal sa aspoň provinčným strediskom Perzskej ríše. Alexander Veľký sa pokúsil z neho urobiť hlavné mesto svojej ríše, ale zomrel skôr, než dokázal Babylon upevniť. Po ňom sa dostali na Blízkom východe k moci Seleukovci. Svoje hlavné mesto postavili na rieke Tigris a Babylon postupne zanikol.

Meno: Judita Ivaničová (Gymnázium Fiľakovo – 2003)

Zdroj informácií: Svet poznania

[ Back ]