Gymnázium Fiľakovo
Rímska ríša 284 – 395
Obliehanie Ríma
v rokoch 408 a 410
20.1.2007 Ján
Schvantner
Úvod
Staroveký Rím je tradičné slovenské označenie štátneho útvaru, ktorý vznikol v 8. storočí pred Kristom na Apeninskom polostrove v dnešnom Ríme ako mestský štát, postupne ovládol celé Stredomorie, od ovládnutia Stredomoria sa často označuje aj ako Rímska ríša. V roku 395 po Kristovi sa rozpadol na Západorímsku ríšu (zanikla 476 po Kristovi) a Byzantskú ríšu (zanikla roku 1453 po Kristovi).
Túto tému som si vybral, pretože chcem ukázať svetu, prečo sa rozpadla taká mocná ríša, akým bezpochyby bola Rímska ríša. Ďalej v tejto práci rozprávam o období Dominátu. Rok 476 nie je len rokom zániku Západorímskej ríše, ale tak isto sa tento rok udáva aj pri konci Staroveku.
Obsah
1. Obdobie Dominátu
..........................................................4 - 5
2. Západorímska ríša (
395 – 476 )...........................................6
3. Prečo prežila Východorímska
ríša a nie Západorímska
ríša?..........................................................................................7
4. Goti prvýkrát obliehajú Rím
v roku 408 ........................8 - 9
5. Goti v roku 410 plienia Rím
................................................10
6. Záver
......................................................................................11
7. Bibliografia
............................................................................11
Obdobie Dominátu
V treťom storočí
vyvrcholila kríza principátu. Príčinami bol
nedostatok otrokov (lebo vojny [1]už
neboli výbojné), šírenie kresťanstva, inflácia, vzbury ľudí proti vlastnej
armáde, lebo im brala potraviny, ale najmä kolonát. Kolonát bol drobný nájom veľkostatkárskej pôdy kolónom - chudobným roľníkom, bezzemkom a otrokom. Od
tretieho storočia museli kolóni nájomné platiť
namiesto v peniazoch v naturáliách a začali utekať z prenajatých pozemkov a
stávali sa lupičmi. Na druhej strane vznikali domény - veľkostatky s vlastnou
remeselnou výrobou, na ktorých pracovali kolóni.
Domény boli nezávislé od mestských remeselníkov a niekedy aj celého štátu.Za
tejto situácie cisár Dioklecián (284-305) úplne
vylúčil moc senátu a stal sa tak úplne neobmedzeným vládcom (lat. dominus - odtiaľ pojem dominát).
Jeho opatrenia, ktoré však mali len dočasnú účinnosť, boli devalvácia meny
(znížením váhy mince), určenie maximálnej ceny výrobkov a najmä administratívne
rozdelenie ríše na západnú a východnú. V každej vládol jeden „august“ (on sám
na východe) a každý august mal „cézara“ (spoluvládcu a nástupcu). Toto sa
nazýva aj „vláda štyroch“. Rím prestal byť hlavným mestom. Dioklecián
prenasledoval kresťanov. V staršej historiografii sa obdobie po Diokleciánovych reformách označuje ako dominát.
Podľa nových výskumov však zmeny neboli až také radikálne, preto sa
uprednostňuje pojem „neskorá antika“. Roku 305 sa Dioklecián
vzdal vlády a žil ďalej v Splite.Po Diokleciánovom odchode došlo k bojom o trón, z ktorých
víťazne vyšiel Konštantín Veľký (306/324 - 337). Tento znovu zjednotil ríšu pod
jedným cisárom a roku 313 (ešte počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom
povolil kresťanstvo, ktoré sa potom neskôr, v roku 380, stalo štátnym
náboženstvom. Novým hlavným mestom sa stal Konštantínopolis
(dnešný Istanbul).Po Konštantínovej smrti sa ríša rozdelila medzi jeho troch
synov (Východ; Afrika a Itália a Ilýria; Západ). Po konfliktoch sa napokon
jeden z nich, Constantius II., stal pánom celej ríše
(350-361). Po ňom nasledoval Julianus Apostata (361-363),
ktorý začal vojnu s Peržanmi a prenasledoval kresťanov. Jeho nástupca Jovianus (363-364) vojnu s Peržanmi ukončil, a aby sa mohol
sústrediť na boj na západe, odstúpil Peržanom časť Mezopotámie, Arménsko a iné
územia a ukončil prenasledovanie kresťanov. Po jeho smrti bol povolaný na trón Valentinianus (364-375), ktorý si hneď zvolil za
spoluvládcu Valensa (364-378) vládnuceho a bojujúceho
na východe. Valentianus bojoval s Germánmi a v
Británii. Roku 375 na výprave proti Kvádom, ktorá sa skončila podpísaním mieru,
pod jeho vedením Rimania posledný raz vstúpili na územie Slovenska. 17.
novembra 375 na tejto výprave cisár zomrel pri Komárne. Zomrel práve vo chvíli,
keď na východe vpadli do Európy Huni a začali tlačiť na germánske kmene, čím
vyvolali Sťahovanie národov a úplne zmenili chod celých ľudských dejín.Nástupcom Valentiniána na
západe sa stal Gratianus (375-383, už od roku 367 Valentiniánov spoluvládca), ktorému sa podarilo
stabilizovať hranicu na Rýne (až do roku 406) a ktorého vojsko donútilo prijať
za spolucisára na západe Valentiniana
II. (375-392). Cisár Valens na východe zatiaľ bojoval
s Peržanmi a Gótmi a neprozreteľne roku 376 Vizigótom dovolil usadiť sa na území ríše, za čo sa mu
„odvďačili“ pustošením. Roku 378 zomrel v pri Adrianopole
v boji s Vizigótmi. Vizigóti
sa nato rozptýlili po celom Balkánskom polostrove. Ostrogóti
sa zas usadili v Panónii (dnešné západné Maďarsko). Gratianus
menoval novým spoluvládcom na východe cisára Theodosia
(379-395). Tento začal hromadne usadzovať Gótov ako spojencov
Ríma v hraničných oblastiach ríše, čo postupne viedlo ku germanizácii rímskeho
vojska i vedúcich osobností ríše. Roku 380 povýšil kresťanstvo z Ríma za
povinné náboženstvo všetkých občanov a prvýkrát zákonom definoval pojem
katolícky. Nasledovalo krvavé prenasledovanie iných vyznaní a náboženská
občianska vojna na východe. „Pohanské“ grécke Olympijské hry sa posledný krát
konali roku 393, delfská veštiareň bola zničená. Theodosius
sa po vzburách na západe - a z toho vyplývajúcej smrti [2]Gratiana (383) a Valentiniana II.
(392) a krátkej vláde Eugenia (392-394) na západe -
na päť mesiacov stal jediným vládcom celej Rímskej ríše (394 - 395).Theodosius krátko pred smrťou v januári roku 395
definitívne rozdelil ríšu medzi svojich synov. Aj keď oficiálne došlo len k
administratívnemu rozdeleniu, tak ako to urobil už Dioklecián,
a ešte dlho ostali mnohé spoločné prvky medzi oboma územiami (napr. spoločný
vrchný veliteľ rímskeho vojska; právny pojem rímska ríša existoval naďalej;
roku 438 vyšiel spoločný zákonník -Codex Theodosianus), v skutočnosti sa obe časti začali vyvíjať
odlišne. Preto od roku 395 hovoríme o Západorímskej
ríši a Východorímskej ríši, nazývanej tiež Byzantská
ríša.
Západorímska ríša ( 395 – 476 )
V tejto ríši došlo
k rozkladu miestnej správy, náboženským a sociálnym konfliktom, ktoré oslabili
cisársku moc a obranyschopnosť. Rozhodujúci vplyv získala žoldnierska germánska
armáda a jej velitelia (Stilicho, Odoaker).
V 5. storočí vznikli na jej území germánske kráľovstvá Vizigótov
a Vandalov (429 v Afrike) a začali sa tu usadzovať aj iné kmene (Anglosasi a Ostrogóti). Roku 410 24. augusta Vizigóti
a roku 455 Vandali zničili Rím. Roku 476 zosadením šesťročného cisára Romula Augustula germánskym
vodcom v službách západorímskej ríše Odoakarom zanikla Západorímska
ríša. Tento rok sa tiež tradične považuje za koniec staroveku. Západorímska ríša formálne pretrvávala do roku 480 v
Dalmácii a do roku 486 v severozápadnej Galii.
Zoznam západorímskich
cisárov
364 – 375 Valentinián I (Valentinianus)
375 – 383 Gracián (Gratianus)[3]
383 – 392 Valentinián II. (Valentinianus)
387 – 395 Teodius I. Veľký
395 – 423 Honorius
421 Constantinus III.
425 – 455 Valentinián III. (Valentinianus)
455 Petronius Maximus
455 – 456 Avitus
457 – 461 Majorián (Maiorianus)
461 – 465 Libius Severus
467 – 472 Antemius
472
Olybrius
473 – 474 Glycerius
474 – 475 Julius Nepos
475 – 476 Romulus Augustus (Augustulus)
Prečo prežila Východorímska ríša a nie Západorímska
ríša?
Východorímska ríša prežila do roku 1453 s malými prestávkami v rokoch 1204
a 1261._Jedným z faktorov je geografická poloha, kedze
Západorímska ríša bola ovela
zranitelnejšia pred útokmi z vonka. Západorímska ríša musle strážiť
dlhú hranicu pozdňlž Rýna
a horného a strdného toku Dunaja , zatiaľ
čo východná iba dolný tok Dunaja. Východná ríša susedila s Perzskou ríšou
ktorá bola civilizovaná a dodržiavala dohody, kým západná hraničila
s barbarskými kmeňmi. Ďalším faktorom
bola sociálna a ekonomická štruktúra, kedze
východ bol na tom oveľa lepšie. Poľnohospodárska aristokracia na Západe,
miestami až rozprávkovo bohatá, prispievala armáde a vláde oveľa menšími
dávkami, ako mala. Naproti tomu Východorímska ríša mala štátnu službu pozostávajúcu zväčša
z odborníkov strednej vrstvy,
a hoci aj tu istotne panovala korupcia, vláda Východu získavala do
pokladnice na daniach oveľa väčšie sumy než Západ. Východ vlastnil väčšie
zdroje než Západ a mal tak schopnejšiu obranu hraníc. Východ bol zaľudnenejší
a kultúrnejší než Západ. Vnútorná politická stabilita Východu bola oveľa
väčšia. Za celé obdobie rokov 364 – 476 nalomili jej vnútorný mier iba dvaja
uzurpátori – Prokopios na úplnom začiatku a Basiliscus na samom konci – a oboch pomerne ľahko potlačili.
Je to pozoruhodný kontrast v porovnaní s početnými a finančne
náročnými vzburami na západných územiach. Toto sú hlavné dôvody, prečo prežila Východorímska ríša a zanikla Západorímska
ríša.
Rozkol
v štruktúre vlády medzi Západorímskou ríšou
a Východorímskou ríšou vyjadril A.H.M. Jones takto: ...Štruktúra
vlády sa na Západe a Východe významne líšila. Poľnohospodárska
aristokracia na Západe, miestami až rozprávkovo bohatá , prispievala armáde
a vláde oveľa menšími dávkami, ako mala. Naproti tomu Východorímska
ríša mala štátnu službu pozostávajúcu zväčša z odborníkov strednej vrstvy,
a hoci aj tu istotne panovala korupcia, vláda Východu získavala do
pokladnice na daniach oveľa väčšie sumy než Západ.
Goti
prvýkrát obliehajú Rím roku 408
Alarich obkľúčil hradby Ríma a mal tak pod kontrolou 12 hlavných brán. Mal tak pod kontrolou spojenie Ríma s okolím a strážil aj plavbu po Tibete z kade Rimania dostávali najbezpečnejšie a najhodnotnejšie dodávky potravín. Prvé pocity urodzených a ľudu bol údiv a rozhorčenie, že si mestský barbar dovoľuje urážať hlavné mesto sveta. Nešťastná metropola postupne pocítila nedostatok a na koniec strašný hladomor. Denný prídel troch libier chleba klesol na jednu polovicu, neskôr na jednu tretinu a nakoniec na nulu. Chudobnejší občania, ktorí si nemohli kúpiť životné potreby sa dožadovali pochybnej dobročinnosti zámožných. Nejaký čas pomohla verejnej biede ľudomilnosť vdovy po cisárovi Gratianovi Laety, ktorá sa usadila v Ríme a venovala pre potreby miestnych obyvateľov kráľovské príjmy, ktoré každý rok dostávala od vďačných nástupcov svojho manžela. Ale súkromné a dočasné dary nemohli zažehnať hlad početného ľudu a núdza sa rýchlo vkradla aj do mramorových palácov samotných senátorov. Boháči obidvoch pohlaví, vychovaní v pohodlí a prepychu poznali ako málo je treba k uspokojeniu požiadaviek prírody a míňali nepotrebné poklady zlata a striebra, aby získali trochu najbežnejších potravín, ktoré by boli skôr zahodili. Ľudia šialení hladom dychtivo žuvali a divoko sa bili o potravu odpudzujúcu zmysly i predstavivosť o jedlá nezdravé a telu škodlivé. Šírilo sa podozrenie, že sa niektorí úbožiaci živia mäsom svojich blízkych, ktorých tajne zavraždili. Nedostatok jedla zužovalo tisícky rímskych obyvateľov doma alebo na uliciach. Veľa hnijúcich nepochovaných mŕtvol zamorilo vzduch a po hlade nasledovala a zhoršovala sa morová nákaza. Posledné nádeje Rimanov boli milosrdenstvo alebo zhovievavosť Gotov. Senát, ktorý vo chvíli najvyššej pohotovosti prevzal vládnucu moc a vymenoval dvoch vyslancov k vyjednávaniu s nepriateľom. Toto dôležité poslanie bolo zverené Basiliovi, senátorovi španielskeho pôvodu, ktorý sa už vyznamenal pri správe provincií a Jahanovi, prvému tribunovi notárov, ktorý zjavne doporučoval jeho obratnosť v jednaní a niekdajšiemu priateľstvu s gotským vladárom. Keď boli privedení k Alarichovi, prehlásili možno honosnejšie slová, ako ku ktorým slovám ich oprávňovalo ich zúbožené postavenie, že Rimania sú odhodlaní zachovať si dôstojnosť či už v miery, alebo vo vojne. Ak odmietne Alarich slušnosť, poctivou a čestnou kapituláciou, nech dá zaznieť svojím polniciam a pripraví sa k bitke proti nespočetnému zbraneschopnému ľudu, ktorému zúfalstvo dodá mužnosť. „Čím je tráva hustejšia, tým ľahšie ju pokosíš,“ znela stručná barbarova odpoveď a toto selské porekadlo sprevádzal hlučný a urážlivý smiech pohŕdajúceho hrozbami nebojovného ľudu, oslabeného prepychom ešte skôr ako vysilil hlad. Potom Alarich stanovil výkupné, ktoré je ochotný prijať, ako cenu za ústup od rímskych hradieb. Všetko zlato a striebro v meste, ktoré je v majetku či štátu, alebo jednotlivcov, všetky drahé a vzácne hnuteľnosti a všetkých otrokov, ktorí môžu dokázať nárok na meno barbarov. „Sú kráľovi takéto tvoje požiadavky, čo nám zamýšľaš ponechať?“ „Vaše životy,“ odpovedal pyšný dobyvateľ. Vyslanci odišli s požiadavkami, ale pred odchodom im bolo predsa len povolené prímerie, ponechávajúce určitú lehotu ku kľudnejšiemu jednaniu prísne rysy Alarichovej tváre sa pomaly uvolnili, t[5]vrdosť jeho podmienok dosť povolila a nakoniec prejavil ochotu upustiť od ďalšieho obliehania, ak dostane okamžite päť tisíc libier zlata, tridsaťtisíc libier striebra, štyritisíc hodvábnych rúch, tritisíc zväzkov jemného šarlachového súkna a tritisíc libier korenia. Štátna pokladnica bola vyčerpaná, ročné výnosy veľkostatkov v Taliansku a v provinciách prestali v dôsledku bitiek dochádzať, zlato a drahé kamene boli v dobe hladu vymenené za najpotrebnejšiu stravu. Nahromadený tajný majetok doposiaľ ukrývala tvrdohlavosť lakomcov. Avšak niektoré pozostatky posvätnej koristi boli jediným zdrojom, ktoré mohli odvrátiť hroziacu pohromu mesta. Hneď ako Rimania uspokojili nenásytné požiadavky Alaricha, mohli sa do istej mieri tešiť mieru a hojnosti. Niektoré brány boli zo všetkou opatrnosťou otvorené. Góti už nerušili dovoz potravín po rieke a z okolitého kraja. Občania vo veľkom navštevovali slobodný trh, ktorý sa konal po tri dni v predmestiach, zatiaľ čo kupci prevádzajúci tento výnosný obchod zhrabovali tučné zisky, ďalšiu obživu mesta zaisťovali dostatočné zásoby uskladnené vo verejných a súkromných sýpkach. Alarichova armáda obohatená poplatkami hlavného mesta, tiahla pomaly do krásnej a úrodnej toskánskej provincii, kde zriadila zimný tábor.
Goti v
roku 410 plienia Rím
O polnoci 24. augusta 410 padlo najmocnejšie mesto tohto sveta, takmer 1200 rokov nepokerené. Tretie Alarichovo obliehanie Ríma už vyšlo a Rím tak padol do rúk Alarichovej armády. Tisíce Vizigótskych tiahli do vnútra Solnou bránou (,,Porta Salaria“), ktorá bola pred šiestimi rokmi vystužená. Tú noc ju však hladujúci a nespokojní rímsky otroci otvorili dokorán. Nič netušiaci spiaci Rimania po prvýkrát zistili, že Vizigóti sú v meste, zistili, keď ich prebudili vizigótske trúby. Vizigóti vedení kráľom Alarichom, Rím napadli, aby získali pôdu, korisť a peniaze. Mesto našli takmer nebránené. Nenachádzal sa v ňom cisár Honorius, ktorý svoj dvor preniesol do dobre stráženého meste Ravenny na brehoch Jadranského mora. [6]Rimania vtedy bývali pyšnými pánmi dovtedy známeho sveta, teraz sužovali antipatie, nedostatok potravy, hospodársky chaos a vysoké dane. Barbari bez prekážok pobehovali ulicami Ríma, drancovali ho, plienili a zapaľovali domy. Z príbytkou a obchodou odnášali všetko čo sa dalo odniesť a malo nejakú cenu. Zlaté alebo strieborné predmety a šperky, vyšívané a hodvábne látky a poklady uschovávané niekoľko storočí samé pochádzajúce z koristi získané v niekoľkoročných víťazných vojnách, boli nakladané a odvážané preč z mesta. Budovy často po drancovaní zapaľovali. Paláce a chrámy tiež vykrádali. Nevinných utekajúcich obyvateľov bezmilosti zabíjali. Ľudí v domoch nemilosrdne mučili a ženy znásilňovali až kým nepovedali kde schovávajú svoje poklady a potom ich zabili. Vizigóti však nevraždili všetkých bez rozdielu. Alarich totiž aj so svojimi mužmi prijal Kristovo učenie, a tak svojim mužom nariadil, aby nezabíjali kresťanov a odviekli ich do bezpečia. Vizigóti ani nedrancovali a nevypaľovali kresťanské chrámy. Drancovanie trvalo tri dni, až kým boli vozy tak naplnené, že sa im prehýbala náprava. Keď drancovanie skončilo, Alarich tiahol ďalej na juh Talianska. Vábilo ho totiž teplé podnebie , sicílske vinice, olivové háje a bohatstvo severnej Afriky. Bez loďstva sa však Alarich nedostal ani na Sicíliu. Alarich zomrel ešte v tom roku. Nikto však nevie kde je Alarich pochovaný. Jedna legenda rozpráva o tom že mužov ktorí ho pochovávali, boli hneď potom zavraždení. Rimania týmto vizigózskym útokom utrpeli značnú duševnú ujmu. Toto vyplnenie Ríma už predznačovalo zánik Západorímskej ríše. Roku 455 bol Rím dobitý ešte v roku 455 Vandalmi. Avšak jeho zánik nastal až v roku 476 keď mesto dobil germánsky dôstojník rímskych légií Odoakar, ktorý pochádzal z kmeňa Ostrogótov. Odoakar zosadil z trónu mladého a posledného cisára Romula Augustula a zanikla teda Západorímska ríša. Ostrogóti si na mieste kedysi mocnej Rímskej ríše založili vlastne kráľovstvo. Najväčším rímsko – gótskym kráľom sa stal Teodorich Veľký.
Záver
Pri spracúvaní tejto témy som zistil aká slabá bola Rímska ríša po jej rozdelení. Ďalej som zistil že nie len vojenské výboje barbarských kmeňov, ale aj vnútorné rozpori vo vnútri Západorímskej ríši. Je obdivuhodné že Východorímska ríša ( neskoršie Byzantská ríša) dokázala prežiť o 1 000 rokov dlhšie ako Západorímska ríša. Už od malička ma fascinovala Rímska ríša, no nikdy pred tým som sa nezamýšľal prečo skutočne zanikla. Teraz to už viem a som veľmi rád, že som sa dozvedel nové informácie, ktoré ma skutočne veľmi zaujali. Pri tejto práci som pracoval srdcom a chcel by som poďakovať predovšetkým svojej rodine, ktorá ma od malička podporuje pri štúdiu veľkolepej Rímskej ríši.
Bibliografia
1. Edward Gibbon, Úpadek a pád Římske říše, Odeon, Praha 1983, Odborná
revízia prekladu Adolf Felix, str.167 - 186
2. Reader` s Digest Výběr; Kdy, Kde, Proč
& jak se to stalo&; Reader` s Digest Výběr spol. s.r.o.; 1. vydanie, Praha 1997; str. 70 – 73
3. Michael Grant, Pád Rímskej ríše, SLOVART spol.
s.r.o., Bratislava 2006, 1. slov. vydanie, Odborná revízia prekladu PhDr. Alexandra Ostertagová, str. 251 – 253
4. CD - Kronika ľudstva
[2] CD - Kronika ľudstva
Edward Gibbon, Úpadek a pád Římske říše, Odeon, Praha 1983, str. 78 - 125
[3]CD – Kronika ľudstva
Michael Grant, Pád Rímskej ríše, SLOVART spol. s.r.o., Bratislava 2006, 1. slov. vydanie, Odborná revízia prekladu PhDr. Alexandra Ostertagová, str. 254
[4] Michael Grant, Pád Rímskej ríše, SLOVART spol. s.r.o., Bratislava 2006, 1. slov. vydanie, Odborná revízia prekladu PhDr. Alexandra Ostertagová, str. 251 - 253
[5]Edward Gibbon, Úpadek a pád Římske říše, Odeon, Praha 1983, Odborná revízia prekladu Adolf Felix, str. 167- - 186
[6]Edward Gibbon, Úpadek a pád Římske říše, Odeon, Praha 1983, Odborná revízia prekladu Adolf Felix, str.167-
- 186
Reader` s Digest Výběr; Kdy, Kde, Proč & jak se to stalo&; Reader` s Digest Výběr spol. s.r.o.; 1. vydanie, Praha 1997; str. 70 - 73