Augustove povstanie roku 1944

v zložení i v politických cieľoch, boli pripravené začať akciu a čakali už len na pokyn. Vojaci slovenskej armády, ubytovaní v oblastných kasárňach, tiež horeli nedočkavosťou.

Ruskí partizáni uľahčili slovenskému odboju prvý kontakt so ZSSR. 4. augusta 1944 prepravilo sovietske lietadlo Šmidkeho a Ferjenčíka, ktorí boli už vtedy zapojení v odboji, do Ruska. Kapitán Veličko, šéf informačných služieb ruskej partizánskej sekcie, požadoval od plukovníka Goliana, veliteľa v Banskej Bystrici, zbrane. "Golian vyzbrojil Velička za podmienky, že bez súhlasu voj. vedenia nepodnikne nijakú akciu.(...) Onedlho po vyzbrojení však nám oznamuje Veličko, źe sa cíti sľubom viazaný len do 20. augusta 1944, pričom spojka (plukovník Jozef Marko) tvrdí, źe to má byť rozkaz z Kyjeva."

Príčina nemeckej ofenzívy

Dňa 24. augusta sa kapitán Veličko dozvedel, že z Budapešti ide špeciálny nemecký vojenský vlak do Turčianskeho Sv. Martina, kde mal zastaviť. Ihneď vyslal tridsiatich mužov oblečených do slovenských uniforiem, aby vyhodili do povetria strečniansky tunel na trase vlaku. Okolo ôsmej večer, keď eskortovaný vlak dorazil do Turčianskeho Sv. Martina, oznámil prednosta stanice vlakvedúcemu, že partizáni zničili tunel. Nemecký generál Otto teda nariadil, aby sa vlak vrátil do Budapešti. Prednosta stanice, dohodnutý s ruskými partizánmi, tejto požiadavke oponoval. Generál teda žiadal, aby ho spojil s veliteľom posádky. Priviedli ho k veliacemu dôstojníkovi, ktorý bol spolčený s partizánmi a ktorý mu poradil, aby prenocovali v kasárňach "pod slovenskou vojenskou ochranou "a vrátili sa do Budapešti až na druhý deň. Generál súhlasil s týmto plánom, a tak partizáni prezlečení do slovenských uniforiem jeho i jeho mužov odviedli do kasární. Pascu, do ktorej padol, vôbec nečakal.

Podplukovník Perko, veliteľ posádky v Turčianskom Sv. Martine, sa v obave z nemeckej odvety snažil zabrániť akémukoľvek násiliu voči generálovi Ottovi a jeho mužom. Dva roky po incidente vysvetlil svoje vtedajšie vážne obavy :

"Každá svojvoľná lokálna protinemecká akcia zo strany vojska mohlo ohroziť zdar celého povstania predčasným provokovaním násilného obsadenia Slovenska a zaskočením našich divízií na východnom Slovensku. Ćiny partizánske ako-tak mohla totiž Bratislava ospravedlniť a vyhovoriť, ale vojenské akcie nie. Tieto fakty viedli ma na to, že som sa snažil vojsko z tejto akcie vytiahnuť. Nepodarilo sa to ...

Ďalší z predstaviteľov slovenskej armády a účastník povstania poručík Kuchta objasňuje, ako ruskí partizáni zatiahli slovenskú armádu do povstania v protiklade k pripravovanému plánu :

"... vojenské veliteľstvo podzemného hnutia chcelo však ešte pre ďalšie prípravy získať aspoň niekoľko dní. Veličko však za nijakú cenu nechcel ustúpiť a kategoricky žiadal buďto odzbrojených Nemcov doviesť na partizánsky štáb do Sklabine, alebo Nemcov v kasárňach zlikvidovať."

Dňa 25. augusta na svitaní, keď sa generál Otto a jeho vojaci pripravovali na svoj návrat do Budapešti, ich veliaci dôstojník požiadal, aby zložili zbrane. Keď Nemci odmietli, prepukla paľba, v ktorej boli dvadsiati ôsmi z nich, vrátane samotného Otta a jednej ženy, zastrelení. Po tomto masakry zobralo šesťsto slovenských vojakov tri tanky a tri nákladné autá naložené muníciou, opustili kasárne a pridali sa k partizánom. Ráno 26. augusta obsadili aj nemecké Pravno a Prievidzu.

Priebeh povstania

V ten istý deň sa politickí a vojenskí vodcovia komunistov (Šmidke, Lietavec, Rob) a protestantov (Letrich, Ursíny, Golian) stretli v Žarnovickej doline na spoločnú poradu. Rozhodli sa, že na druhý deň začnú povstanie. V noci 28. augusta partizáni obsadili vysielač banskobystrickej rozhlasovej stanice, z ktorého 29. augusta o 13 .15 hod. vyhlásili povstanie. Tak sa Banská Bystrica zapísala do histórie ako centrum odboja. Povstalci potom vyhlásili "komunistickú" republiku v Turčianskom Sv. Martine, "sovietsko-slovenskú" republiku v Nemeckom Pravne a Česko-Slovenskú republiku v Banskej Bystrici.

V Bratislave vzbudili tieto unáhlené udalosti všeobecné ohromenie a každý očakával búrlivú reakciu Berlína :pretože od marca 1944 ako priznal H. Ludin pred Národným súdom v Tisovom procese roku 1947, isté ríšske kruhy "flirtovali s myšlienkou obsadiť Slovensko". Len dva dni predtým totiž zaujali nemecké jednotky postavenia a začali hliadkovať na moravsko-slovenskej hranici. V tom čase tiež Nemci zúrivo zaútočili na Mons. Tisa ohľadne ministra Čatloša, "osoby, ktorej už nemôžu dôverovať, ktorý im sľúbil všetko, čo od neho chceli :vedľajšie prápory, výzbroj, atď. ..., ale nikdy im nič z toho nedodal". Požadovali jeho okamžité prepustenie. 25. augusta bol Mons. Tiso nútený sľúbiť generálovi Hubitzkemu, veliteľovi nemeckej vojenskej misie, že zverí velenie armády generálovi Turancovi, zatiaľ čo Čatloš zostane ministrom obrany.

Večer 26. augusta predniesol minister vnútra Mach v bratislavskom rádiu prejav, v ktorom jasne varoval partizánov, že ich činnosť určite povedie k zásahu nemeckej armády. Skutočne, keď generál Hubitzky videl, že jednotky na strednom Slovensku prešli do odboja, povedal Mons. Tisovi, že situácia na Slovensku si vyžaduje prítomnosť wehrmachtu. Tiso sa nemohol priečiť tejto myšlienke. Mohol jedine ustúpiť, čo podľa Ludina urobil "po ťažkom vnútornom boji".

Generál Malár, veliaci dvom divíziám na východnom fronte, medzičasom priletel do Bratislavy a v rozhlasovej výzve prosil slovenské jednotky v tyle, aby sa nenechali zatiahnuť do "predčasných" akcií. Toto slovo sa mu malo stať osudným. Nemci, na vrchole rozhorčenia, sa rozhodli odzbrojiť slovenskú armádu. Prezident Tiso dostal 30. augusta príkaz oznámiť túto smutnú správu obyvateľstvu a rezignoval, pretože vedel, že akýkoľvek odpor by viedol k okamžitému vyhladeniu slovenských jednotiek. Generála Malára po jeho návrate z Bratislavy na druhý deň zatkli a poslali do koncentračného tábora v Nemecku, kde mal byť čoskoro popravený. 31. augusta boli jeho dve divízie obkľúčené a vojaci, ktorým sa nepodarilo utiecť, boli poslaní do Nemecka aj so svojimi dôstojníkmi. V Bratislave a v ďalších mestách na západnom Slovensku zabrali tanky wehrmachtu v noci 1. septembra kasárne. Generál Berger, veliteľ nemeckých vojsk, požadoval ozajstné uväznenie Čatloša, ktorému sa však 3. septembra podarilo ujsť a pridať sa k povstalcom. Jeho statočnosť však bola zle odmenená. Keď sa ho demokrati snažili postaviť do čela povstania namiesto nepopulárneho plukovníka Goliana, slovenskí komunisti pod Lietavom, nahuckaní ruskými partizánmi pod velením Čenogorova, ho uväznili. Slovenská armáda sa ho pokúšala oslobodiť, no márne a Čatloš bol prevezený lietadlom do Moskvy.

Po odzbrojení bratislavskej posádky sa v Banskej Bystrici rozšírila zvesť o tom, že členov vlády i prezidenta Tisa Nemci popravili. Mnohí z tých, ktorí predtým váhali, sa teraz pridali k povstalcom. No prezident v rádiu dementoval zvesť o svojej smrti a odsúdil povstanie; nato vojaci verní myšlienke slovenského štátu opustili povstalecké jednotky a vrátili sa domov. Demokrati boli veľmi sklamaní z Rusov kvôli únosu Čatloša. napokon si svoj entuziazmus zachovali len komunisti.

Povstalci v Banskej Bystrici medzičasom zostavili Slovenskú národnú radu, tvorenú tridsiatimi členmi, z ktorých bola polovica komunistov a polovica demokratov. Len dvaja z nich boli katolíci. Na strane komunistov boli hlavnými osobnosťami Šmidtke (bývalý stolár), Husák (riaditeľ dopravnej spoločnosti), Daxner (sudca), Takáč a Lietavec (úradníci). Z demokratov to boli Lettrich (právnik), Ursíny (bývalý poslanec agrárnej strany), Šrobár (bývalý minister), Pulíny (riaditeľ Tatry banky v Banskej Bystrici), Josko (riaditeľ ružomberských papierní), Štefánik (sudca), Štefunko (sochár), Viest (sekčný šéf ministerstva verejných prác) a Kvetko (veterinár).

Hlavným cieľom povstalcom bola likvidácia ich politických odporcov. Z tohto dôvodu zavraždili veľký počet ľudí, medzi ktorými boli: dvaja poslanci parlamentu - Slameň a Šalát, riaditeľ Národného obilného úradu Klinovský, dvaja katolícki kňazi -Šeda a Nemec. Štyridsať osôb odviezli do Liptovského Mikuláša ;ďalších dvesto poslali do Ružomberku, kde boli uväznení na zámku.

Treba si všimnúť, do akej miery sa títo ľudia, zjednotení v proruskom cítení, rozchádzali v konečných cieľoch. Tých niekoľko katolíkov, čo sa podieľalo na povstaní, si prialo vyhnať Nemcov, ale zachovať slovenský štát ;protestanti si priali znovuzaloženie Česko-Slovenska. Komunisti, zatiaľ čo sa tvárili, že sú prívržencami česko-slovenského štátu, si želali vytvorenie Slovensko-sovietskej socialistickej republiky v rámci ZSSR.

Udalosti na Slovensku vnukli Benešovi ďalší argument na podporu jeho politiky pred západným svetom. A skutočne, v londýnskom rádiu vyhlásil, že samí Slováci pozdvihli zbrane proti Slovenskej republike, pretože si želajú znovuzaloženie Česko-Slovenska. Skutočnosť však bola úplne iná :aj keď bola prevažná väčšina Slovákov silne protinacistická, len nepatrné menšina sa stavala k slovenskému štátu nepriateľsky, pretože by bola zbavená svojich niekdajších privilégií. No tento rozdiel úplne unikol západným národom a povstanie predstavené týmto spôsobom mohlo len posilniť Benešovu pozíciu v očiach Spojencov.

S cieľom byť v kontakte s povstalcami, poslal Beneš do Banskej Bystrici Nemca. Tento politický splnomocnenec mal za úlohu prinútiť Slovenskú národnú radu, aby sa úplne podrobila autorite česko-slovenskej vlády v Londýne. Ďalej bol na Slovensko poslaný Viest ako veliteľ vojnových operácií. Angličania a Američania vyslali za seba pozorovateľov.

Dňa 29. septembra Slovenská národná rada v Banskej Bystrici, napriek odporu Benešovho splnomocnenca, odhlasovala rezolúciu, ktorou upresnila svoje stanoviská ku postaveniu Slovenska v budúcom česko-slovenskom štáte. Žiadala založenie dualistické federácie, v ktorej by Slováci a Česi mali rovnaké práva. Vodcovia povstania, vedomí si toho, ako od založenia Slovenského štátu zosilnelo národné cítenie Slovákov, pochopili, že je absolútne nevyhnutné, aby Slovensko malo svoj vlastný zákonodarný a výkonný orgán. Tak vlastne prijali autonomistický program bývalej Slovenskej ľudovej strany, proti ktorej protestanti brojili celých dvadsať rokov trvania prvej Česko-slovenskej republiky. O čosi neskôr bola do Londýna vyslaná delegácia, ktorú tvorili Ursíny, Novomestský a plukovník Vesel, aby oznámila tieto rozhodnutia Benašovi. Ten, keďže sa nechcel nijako zaväzovať, im povedal, že "otázka politickej štruktúry bude vyriešená až v samotnej krajine oprávnenými a kompetentnými osobami, ktoré budú určené na tento účel". Predsa im však navrhol provizórnu politickú štruktúru :

· Existenciu troch základných centrálnych inštitúcií :ústredné zhromaždenie, prezident republiky a vláda republiky, ktorých právomoci budú určené.

· Republiku by tvorili štyri oblasti alebo krajiny :Čechy, Morava, Slovensko, a Podkarpatská Rus, pričom by každá z nich mala vlastný snem a výkonnú moc.

·V novej organizácii štátu by bolo podstatné prikročiť k decentralizácii ústredného parlamentu ;zákonodarná moc by bola decentralizovaná smerom ku krajinským snemom a odtiaľ k okresným a miestnym zhromaždeniam.

·Štát by nebol usporiadaný ako „dualistický“ alebo „federalizovaný,“ ale ako unitárny.

Takže Beneš, verný svojej dvadsaťpäťročnej politike, naďalej ignoroval slovenský národný problém, zredukujúc ho len na otázku regionalizmu, podobnú moravskej. Slovenských delegátov tento postoj sklamal. Museli sa vrátiť na Slovensko s prázdnymi rukami, presvedčení, že sa Beneš nič nenaučil.

Po tomto neplodnom stretnutí poslal Beneš „príkaz svojim priateľom v Čechách a na Morave, aby neriskovali žiadny prejav solidarity so slovenským povstaním, pričom tento rozkaz bol obdivuhodne uposlúchnutý“.

Z vojenského i politického hľadiska chýbala povstaniu súdržnosť. Velenie bolo roztrieštené medzi rôznymi tendenciami : ruskou (Veličko, Asmolov), slovenskou (Golian) a česko-slovenskou (Viest). Tieto rozdiely slúžili k podrývaniu účinnosti jednotiek, ktoré aj tak neboli príliš početné. Povstanie disponovalo silou zodpovedajúcou štyrom regimentom plus niekoľko špeciálnych jednotiek, zhruba dvadsiatimi obrnenými vozmi a tuctom lietadiel. Malo pod dohľadom tri letiská, z ktorých dve slúžili hlavne na udržiavanie kontaktu s hlavným štábom ruských partizánov v Kyjeve. Na jednej strane, geografia krajina značne uľahčovala povstalecké akcie. Stredné Slovensko je skutočne považované za oblasť prvoradého strategického významu. Okrem frontu, situovaného v hornatom kraji Nemcom dovtedy neznámom, predstavovala táto časť Slovenska skutočnú točňu, keďže mala prístup na maďarskú nížinu, do Viedne i do priemyselných oblastí Sliezska.

Aby Nemci potlačili povstanie, vyslali na Slovensko už v noci 30. augusta 1944značné množstvo oddielov. Od príchodu generála Höffleho, Bergovho nástupcu, boli touto úlohou poverené nasledujúce jednotky:

1. policajné jednotky :5 policajných kománd tvorených jednou rotou a 24 patrolami;

2. jednotky SS:14. divízia z Haliče, 18.Horst Wessel, brigáda Dirlewanger, bojová skupina Schill (veľkosťou zodpovedajúca brigáde) a moslimský regiment Vlasovej armády;

3. armáda: 178. divízia Tatra a 208.a 209. divízia Volksgrenadiers.

Oproti tejto drvivej prevahe vojska a materiálu bolo povstanie odsúdené na prehru. Nemci verili, že dokážu zvládnuť toto povstanie v priebehu niekoľko dní, ale obzvlášť zložitý horský terén Slovenska zhatil ich plány. Rozčúlený Himmler prišiel 12. septembra osobne do Bratislavy, aby tu dohliadol na nemecké operácie a žiadal pomoc od reorganizovanej slovenskej vlády. Svoje požiadavky formuloval kategorickým tónom, ktorý vzbudil v novom predsedovi vlády Štefanovi Tisovi rozhorčenie.[2]

Povstalecké vojsko posilnil 1. československý stíhací pluk, ktorý priletel na stredoslovenské letiská za Sovietskeho zväzu. Je to asi jediný prípad za druhej svetovej vojny, že takáto jednotka operovala v tyle frontu. Zo Sovietskeho zväzu bola letecky presunutá na povstalecké územie aj 2. čs. paradesantná brigáda s plnou výzbrojou a stovky ton zbraní a munície. Na povstaleckom letisku na Sliači pristávali aj americké lietadlá zo základne v južnom Taliansku pri Bari.

Kapitulácia Slovenska

Rozhodujúca ofenzíva nemeckých vojsk proti povstaniu silami asi 30000-40000 mužov sa začala 17. októbra z juhu, z územia Maďarska. Dňa 27.októbra padla Banská Bystrica ; časť povstaleckých sa dostala do zajatia, medzi nimi aj veliaci generáli J. Golian a R. Viest ( boli popravení v Nemecku). Časť armády i partizánskych oddielov sa rozpŕchla domov, časť však prešla na partizánsky spôsob boja. Ozbrojený boj sa teda neskončil ani okupáciou Banskej Bystrice.

Nacistické zverstvá

K najotrasnejším fašistickým zverstvám na Slovensku patria represálie v Tokajíku z 19. novembra 1944, kde všetkých 32 mužov z dediny postrieľali, ženy a deti rozhonali a obec následne vyrabovali a vypálili. Kalište fašisti prepadli 18. marca 1945, na okraji obce zastrelili mladé dievča, v dedine a jej okolí zastrelili alebo zaživa upálili 130 civilistov, chorých a ranených partizánov. Jedného muža dokonca odvliekli do Turčianskych Teplíc a tam ho rozpílili na stolárskej píle. Obec pred odchodom vyrabovali a vypálili. Zo 42 domov zostalo iba 6. Vo Vinnom 30. októbra čiastočne alebo úplne vypálili 405 domov. Pri obci Nemecká bolo od 4. do 11. januára 1945 vo vápenke zavraždených 900 osôb. Túto popravu vykonali príslušníci SD a Einsatzkomando 14. V Kremničke bolo pri viacerých masových popravách nemeckými vojskami ako aj slovenskými POHG od 5. novembra 1944 do 5. januára 1945 zavraždených 747 osôb (z toho 211 žien a 58 detí). V Kremnici sa po vojne našlo v 9 masových hroboch 261 mŕtvych osôb, ktoré predtým nacisti zatkli. V Dolnom Turčeku bolo popravených 182 osôb, mnohí iní boli povraždení v Zvolene. V Martine nacisti povraždili 70 obyvateľov.

Obec Skýcov sa nacisti viackrát neúspešne pokúšali obsadiť, podarilo sa im to až 15. marca 1945, keď partizánske oddiely sídliace v dedine odišli k Červenej armáde. Následne nacistické jednotky vyhnali všetkých obyvateľov z obce a ďalší deň vypálili 266 domov. 13 mužov z obce, ktorí sa aj napriek varovaniu vrátili odvliekli do koncentračného tábora.

Za pomoc partizánom bola na výstrahu vypálená špeciálnou jednotkou Edelweiss 24. januára 1945 aj osada Ostrý Grúň. Vyhorelo 112 domov, tri dni predtým fašisti zavraždili 62 obyvateľov, medzi nimi aj starcov, ženy a deti. 21. januára 1945 táto jednotka spolu s oddielmi Waffen-SS a Heimatschutzu prepadla neďaleký Kľak, postrieľali 84 obyvateľov (z toho 36 detí). Domy aj s obeťami podpálili. Ostatných obyvateľov vyhnali, postrieľali dobytok a ich domy vyrabovali a zapálili. Vyhorelo 132 domov a hospodárskych budov.

Ďalšie zločiny spáchali v Hrubove, Ráztockej doline, Novej Bani, Slovenskej Ľupči, Bánovciach nad Bebravou, Handlovej, Prievidzi, Trenčíne, Žiline, Ružomberku, Dubnici nad Váhom a inde.[3]

Čerpal som z týchto zdrojov:

Jozef A. Mikuš, Slovensko v dráme Európy, Prvé slovenské vydanie edícia slovenský svet, s. 153-161

Slovenské dejiny, R. Marsina, V Čičaj, D.Kováč, Ĺ.Lipták, vydavateľstvo Matice slovenskej s.255-256

Internetová stránka http://www. Wikipedia.sk

[ Back ]

[a] Jozef A. Mikuš , Slovensko v dráme Európy, prvé slovenské vydanie edícia slovenský svet, s. 153-155.

[2] Jozef A. Mikuš, Slovensko v dráme Európy, prvé slovenské vydanie, edícia slovenský svet, s. 156-161

³Slovenské dejiny, R. Marsina V. Čičaj, D.Kováč, Ľ. Lipták, vydavateľstvo matice slovenskej, s255-256

⁴internetová stránka , http://www.wikipedia.sk