České národné obrodenie
(
seminárna práca )
Vypracoval: Martin Palaj
Predmet: Dejiny štátu a práva
Ročník: prvý
Skupina: ôsma
Dátum ukončenia práce: 20.XI.2007
Úvod
1 České
národné
obrodenie........................................................................4
1.1 Obrodenie v období Jungmannovcov.................................... 6
1.2 Názor autora (Môj osobný
postoj).......................................... 7
2 Slovenské národné
obrodenie..................................................................8
2.1 20-te roky 19. storočia........................................................... 10
2.2 Mladé slovenské hnutie (30-te roky 19
storočia).................. 12
2.3 1840-1848
............................................................................. 16
Záver
Prioritnou otázkou mojej práce nie je téma
„čo je národné obrodenie“, ale otázka ponímania národa. Čo všetko musel
slovenský národ pretrpieť a prežiť než dosiahol všetko to, čo si slovenský
ľud zaslúži a čo mu právom patrí. Pretože národ nie je len zoskupenie
ľudí, ale je to skupina, ktorá má svoj spoločný jazyk, svoju kultúru
a svoje hodnoty, či už mravné alebo etické, za ktoré je schopná podstúpiť
tie najťažšie a najzákernejšie skúšky života. V obrodení to bol boj
až za hranice možností. Pretože národu bol odnímaný vlastný jazyk, jeho
svojbytnosť, i suverenita. Prečo nás v Uhorsku ponímali ako menšinu,
resp. tým že sme boli nemaďarským národom považovaný za najpodradnejší národ ?
Vďaka národne uvedomeným Slovákom, sa začal boj o to, čo nám právom patrí
a žiaľ, čo nám bolo bezprávne odňaté. Boj o otázku jazyka, za
autonómiu a za to, aby slovenský ľud žil tak ako sa patrí. Veď už
z myšlienok Veľkej Francúzskej revolúcie pochádza formulka – sloboda,
rovnosť, bratstvo. Bolo viac než isté, že tieto myšlienky boli potláčané
a zamlčané. Avšak náš národ nespal. Čím ďalej, tým intenzívnejšie národ
vstupoval do boja jednak týkajúceho sa jazyka, územia, súdržnosti slovanských
národov. Germánska i maďarská hegemónia musela byť potlačená ! Je to boj
dlhý, ťažký, bolestný. Ale muselo to prísť. Predsa nie sme podradný národ, ani
nikoho slúžky. Sme Slováci. Sme národ silný a nebojácny. A keď príde
bezprávie, nečakáme, a na odpor sa vždy postavíme. Nech to stojí čo chce
!!!
1. České národné obrodenie
České národné obrodenie. Študované českými bádateľmi ako obrodenie českého jazyka
a literatúry. Nahliadnutím do pražských ulíc zistíme, že sa dodnes
zachovali staré označenia ulíc s konca 18. storočia. Čo je možné
z toho vyvodiť ? Bola Praha vtom období mestom nemeckým ? Môžme tvrdiť, že
prevažne áno. Usudzuje sa totiž z dôsledku názvu ulíc, ktoré boli písané švabachom a na prvom mieste nemecky. Pretože nemčina bola
rečou vedúcej triedy spoločnosti. Zmieňuje sa o tom i český autor
Jakub Malý (1848). Tiež situácia nebola o nič pozitívnejšia čo sa týka
otázky škôl. Čeština sa na stredných a vysokých školách nevyučovala,
pretože boli školy pod silným vplyvom nemeckého jazyka. Obdobie prelomu 18.
a 19. storočia. Avšak práve tak ako sa nemčina presadila ako jazyk
vládnucich kruhov v celom Nemecku, nemohla si natrvalo udržať vedúce
postavenie tam, kde žili iné národy, ktoré tvorili väčšinu obyvateľstva,
i keď táto väčšina, skladajúca sa skoro výhradne len z ľudových vrstiev,
ako to bolo medzi Čechmi a Slovíncami, zostávala akoby skrytá pod
povrchom, ktorý tvorila vedľa bohatých aristokratov, ktorí dožívajú svoj vek
obklopený vyberavým vkusom / vytriešteným vkusom i zbytočnými
malichernosťami rokokových zámockých izieb, taktiež bohatnúca vrstva mestských
obchodníkov a stále významnejšie úradníctvo, v podstate ich
spoločenským i služobným jazykom bola nemčina.[1]
Proces národného obrodenia, t.j. vznik novodobého národa, prebiehal v Čechách v iných podmienkach a neskôr ako v iných krajinách. Avšak sociálna podstata bolo rovnaká (s porovnaním v Nemecku). Základom bola rastúca účasť ľudových vrstiev v spoločenskom, kultúrnom a konečne i politickom živote. Hospodárska aktivizácia drobných výrobcov podmieňuje i ich aktivizáciu kultúrnu a politickú. V Českom národnom obrodení sa prejavujú obecné rysy (spoločné vzniku všetkých novodobých národov) a rysy zvláštne (ktoré sú dané špecifickosťou historického vývoja v českých krajoch). V tej dobe jazyk ako nástroj spojenia medzi ľuďmi – nielen hovorený ale i písaný – hrá nezrovnateľne väčšiu úlohu ako v spoločnosti tradičnej. Jazyk buržoázie sa stáva vládnucim. Vedúcou triedou národného obrodenia, pokiaľ prebiehalo v podmienkach kapitalizmu, bola buržoázia.
Avšak niekedy sa na obrodení nepodieľala
buržoázia sama. Dôležitú úlohu v obrodení hrala v tej dobe inteligencia, zvlášť tá časť, ktorá je
svojou prácou a životom spätá s ľudovými vrstvami a prežíva
s nimi ich starosti a obtiaže / utrpenia, často im pomáhali
formulovať ich názory a požiadavky, a silno pôsobili na ich kultúrny
život. Hlavná dôvera sa kládla najmä na demokratickú náplň národného prebudenia, na to, že umožňuje všetkým prístup ku “
knižke “, k osvete a vzdelaniu a touto cestou taktiež k lepšiemu životu. Medzi zvláštne
rysy Českého národného obrodenia sa spravidla na prvom mieste zdôrazňuje, že tu
došlo k novému oživeniu českej národnej kultúry a vôbec národného
života, umŕtveného protireformačným náporom.[2]
Jedná
sa o znovuzrodenie ? O zmŕtvychvstanie ?
Pre Bielohorské Čechy bola pre vzdelancov veľkou posilou práve veleslavínska čeština. S týmito okolnosťami bolo tesne spojené i vedomie o kontinuite českého štátu, ktoré sa prejavovalo v pozemkovom vlastenectve šľachty, ktorá bola zvlášť v 1. fáze národného obrodenia významnou posilou skupine vlastencov. Boli taktiež známe aj ideové rozdiely, ktoré následne potom týchto spojencov delili. České národné obrodenie sa odlišuje od mnohých súdobých národných hnutí v Európe jeho ľudovosťou. Nachádzame tu taktiež priamy podiel šľachty na rozvoji novodobého českého národa. Treba poznamenať, že väčšina meštianstva bola národnému hnutiu, a hlavne v jeho prvej fáze, cudzia. Z tohto vyplýva, že ľudovosť ide ruka s rukou s demokratizmom. V tomto prípade z istého pohľadu možno hovoriť o synonymách, avšak nie v pravom zmysle významu. Ide taktiež o tesné spojenie s pracujúcimi. Aké sú vlastne výhody demokratizmu ? Začnem azda tým, že v tejto dobe neistoty bola stále pociťovaná nutnosť solidarity s každým, kto sa hlásil k českému národu, dôraz na disciplínu a drobnú národnú prácu v dobách, kedy lákali perspektívy revolučného zápasu i určitá malomestská obmedzenosť českého kultúrneho života. Národné hnutie strhlo do svojich rád napriek všetkému prevažnú väčšinu inteligencie českého pôvodu a i vzdelancov pôvodu nemeckého. Tieto udalosti boli bezprostredne ovplyvňované priaznivým hospodárstvom a sociálnym vývojom v českých krajoch. 1. etapa národného obrodenia, ktorá trvala zhruba do konca 18. storočia, bola v znamení oživenia češtiny ako literárneho jazyka. Ruku k dielu zdokonaľovania priložila vrstva vzdelancov, ktorý písali a vydávali česky. Tereziánska snaha o vybudovanie centralizovaného štátu, spojeného tak pevnými putami administratívy, tak i spoločnou štátne vlasteneckou ideológiou, viedla logicky k vyzdvihnutiu nemčiny ako postavenia vládnuceho jazyka.
Viedlo tiež k politickému potlačovaniu ostatných národov. Možnosť zlepšenia sa vtedajšej situácie nastala za vlády Jozefa II. Avšak svojím dekrétom z roku 1787 zavádza nemčinu do gymnázií. Nemčina sa rapídne zavádzala do vyšších vrstiev. Postupne prenikala všade. Ale panovník si všimol, že týmto si obyvateľstvo vôbec nemá šancu nakloniť na svoju stranu. Vysoko postavený, ako i panovník pochopili, že na ľudové vrstvy, obzvlášť vidiecke, nemožno pôsobiť jazykom, ktorý im nie je zrozumiteľný. Takže sa postupne začínala zavádzať na niektorých miestach i čeština. Vysoké školy sa začínali oboznamovať s češtinou. Pravda, výuka nebola na dostatočne vysokej úrovni. Jednou zo škôl, na ktorých sa začalo vyučovať v českom jazyku, bola fakulta Bohoslavecká. Fakulta so zameraním na učenie o praktickom uvedení farára do pastierskej úlohy. Ako zaujímavosť z tohto obdobia môžem spomenúť spomínanú značnú nerovnosť. Napríklad pomer výtlačkov časopisov nemecky písaných k českým bol až 19:2 v roku 1788. Idei osvietenského štátu propagoval vo svojich novinách Václav Matěj Kramerius. Z jeho podania i iniciatívy vyšlo i české znenie Knihy Jofefovej (1784), ktorá oslavovala, vysvetľovala a obhajovala reformnú politiku cisárovu. Elitami českého národného obrodenia boli František Martin Pelcl (1. prof. Českej reči a literatúry) a Jozef Dubrovský (znalec českej i slovenskej filológie). J. Dubrovský si bol vedomý toho, že český národ je členom veľkej rodiny slovanských národov, a táto myšlienka, ktorá bola ešte u neho utlmená racionalistickou kritičnosťou osvietenca, stala sa potom jedným zo základných kameňov romantizmom povzbudeného slovenského vlastenectva Jozefa Jungmana i Jána Kollára a českých vlastnencov ich generácie. Tento sled udalostí je predzvesťou príchodu ďalšej etapy obrodenia.[3]
1.1 České obrodenie – jungmannovci.
Druhá generácia českého národného obrodenia, literárnohisotircky označená ako jungmannovci, v 30-tich rokoch výrazne poznamenala charakter českej kultúry. Svojou prácou naväzovala na odkaz Jozefa Dobrovského a jeho generačných druhov. Vedľa J. Jungmanna boli nositelia nového národného programu J. Kollár, F. Palacký, P.J. Šafárik, F.J. Čelakovský a ďalší. Ústredným prvkom koncepcie národnej kultúry sa stalo slovanstvo. Zdrojom bola staršia tradícia národného slovanského cítenia i Herderova filozofia ľudskosti. Minulosť sa stala predmetom kultu a jej obraz často vytlačoval možnosť reálnejšej predstavy národného vývoja. Problém obrodenia chápali jungmannovci predovšetkým ako problém jazykový.
Úsilie o českú vedu bolo vedené
hlavne k vybudovaniu českej vedeckej terminológie. Slovník spisovného
jazyka sa rozširoval o výrazy z iných slovanských jazykov,
o slová ľudové a neologizmy. Vrcholom jazykového snaženia sa stal
Jungmannov Slovník česko-nemecký. Významnú úlohou hrali preklady (Jungmannov
preklad Strateného raja, Chateaubriandovy Ataly). Snahy jungmannovcov našli
svoj literárny výraz i v próze a v dráme.[4]
Národné hnutie, ktoré sa prejavuje vo
svojej prvej fáze ako jazykové, bolo v dobe, kedy sa zárodky neskoršej /
pozdnej českej buržoázie začínali vydeľovať z masy roľníctva a tiež
z rady tradičného meštianstva, vedené predovšetkým vzdelancami – kňazmi,
učiteľmi, publicistami, úradníkmi – ktorí sa ešte málokedy dokázali vymknúť
z pút vládnucej ideológie. Politickou predstaviteľkou Čiech bola ešte
stále šľachta, reprezentovaná zemským snemom. V dobe jozefínskej
vychádzali početné obrany českého jazyka, ktoré zdôrazňovali zhodu
etatistických záujmov predstavovaných cisárovou politikou s rozvojom
českého jazyka.[5]
1.2 Názor autora (môj názor)
České národné obrodenie bolo v plnom
prúde. Boj za národný jazyk. Boj za autonómiu. Boje za slobodu. Pretože jazyk
vždy bol a vždy aj bude najväčšou možnou zbraňou na interpretácie záujmov.
Avšak české krajiny neboli jedinou oblasťou kde prebiehal “národnooslobodzovací
boj “. Je mnoho krajín, v ktorých ľud už nedokáže zniesť útrapy
a ponižovania, a sú si vedomý, že osud ich krajiny leží len
a len v ich rukách a nikoho iných ! Tento prúd reforiem, obrodení, revolúcií
priniesla Veľká Francúzska revolúcia.
A teraz odvráťme našu pozornosť na
krajinu, ktorá nezostávala v zátiší. Na našu vlasť – Slovensko, i keď
ešte len pod hegemóniou samotného Uhorska. Aj ono si zaslúži patričnú
pozornosť, pretože taktiež ako v Českých krajinách i na našom území
ľud berie otázku jazyka do vlastných rúk !
2. Slovenské národné
obrodenie
Zaužívané je delenie na 3 fázy :
1. etapa: 1780-1820. Pôsobenie bernolákovskej generácie.
2. etapa: 1820-1835. Hlavnými predstaviteľmi boli Ján Kollár a Ján Hollý.
3. etapa: 1835-1848/1849. Pôsobenie štúrovskej generácie.
Základom slovenskej národnostnej ideológie bolo vedomie príslušnosti Slovákov k „slovanskému národu“, pričom sa zdôrazňovala jeho veľkosť, starobylosť a rozsiahlosť jeho sídel. Podobne sa zámerne vyzdvihovali vlastnosti „slovenského jazyka“, jeho prastarý pôvod, veľká roztrieštenosť, ohybnosť, čistota, nezávislosť na iných rečiach a pod. Jazyková otázka mala u Slovákov špecifický vývoj. Slovenská feudálna národnosť si nemohla pre rozličné nepriaznivé okolnosti vytvoriť v minulosti vlastný spisovný jazyk. Preto ako svoj kultúrny dorozumievací prostriedok používala češtiny, pričom sa však pojmy „český jazyk“ a „slovenský jazyk“ zvlášť v 18. storočí často stotožňovali. V tomto smere sa situácia zvlášť vyhranila u slovenských evanjelikov, ktorí používali jazyk Kralickej biblie (biblickou češtinou) na náboženskom poli. Taktiež do popredia začínajú vystupovať katolíci. V odlišnom zmysle prebiehal proces u spomínaných slovenských katolíckych vzdelancov, ktorí neboli tak presne spätý s češtinou a vo svojom kultúrnom centre na západnom Slovensku (Trnava) sa dostali pod silnejší vplyv objektívnych vývojových síl. Vynára sa koncepcia formovania samostatného „slovenského kmeňa“. Dôležitým krokom bolo rozvinutie kultúrnej západoslovenčiny a na jej základe k uzákoneniu samostatného slovenského spisovného jazyka Antonom Bernolákom (1762-1813). Najvýznamnejším krokom, ktorým sa navonok prejavovali nové tendencie historického vývoja slovenskej národnosti a ktorý znamenal počiatok slovenského národného obrodenia – pretváranie slovenskej feudálnej národnosti v novodobý národ, a tým pádom i počiatok slovenských novovekých dejín, bolo uzákonenie bernolákovskej slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov. [6]
Povýšeniu domácej materskej reči na
spisovný jazyk predchádzala široko založená prípravná akcia medzi slovensky
cítiacou inteligenciou, ktorú roku 1786 zorganizovali mladí Slováci na
generálnom seminári v Bratislave združený v Spoločnosti pre pestovanie slovenskej reči na čele
s profesorom Michalom Kratochvílom a mladým Antonom Bernolákom. Akcia
našla veľmi priaznivý ohlas. Ukázalo sa totiž,
ako ďaleko už pokročilo národné cítenie a uvedomenie v radách
slovenských vzdelancov, medzi ktorými sa už otvorene hovorilo o „oddanosti
k nášmu národu a materskému jazyku“. Anton Bernolák a jeho
spolupracovníci v spise „Disertatio philologico-critica de Litteris
Slavorum“ z roku 1787, kodifikujúcim spisovnú slovenčinu, otvorene
prehlásili, že toto uzákonenie „bolo túžbou veľmi mnohých čitateľov slovenskej
reči v Uhrách“. Sama Dizertácia bola kolektívnym dielom „vlasteneckých
jazykospizcov“. Nimi nastolenú jazykovú reformu snažila sa bernolákovská
inteligencia uviesť do života pomocou široko založenej kultúrnej národnej
organizácie Učeného slovenského
tovarišstva (založené 1789, ale
svoju činnosť začalo rozvíjať už roku 1792), ktoré malo asi 500 členov
a jeho jednotlivé centrá – hlavné bolo v Trnave – boli rozmiestnené
takým spôsobom (v Bratislave, Nitre, v Rovnom pri Bytči, v Banskej
Bystrici, v Solivare pri Prešove, v Košiciach a Rožňave), aby
mohli pôsobiť na celom území Slovenska. Bernolákovské hnutie hneď od svojho
vzniku predovšetkým zásluhou Juraja Fándlyho a jeho spisov, podnecované
osvietenskými kritickými názormi na feudálnu spoločnosť a jozefínskym
reformným úsiliam, začalo zasahovať do pálčivých otázok tejto doby.
Bernolákovci v popredí s Fándlym a Jozefom I. Bajzom si všímali
veľmi pozorne postavenia roľníckych más. Svoju kritiku sociálnych pomerov
a názory na roľnícku otázku, ktorá patrila k najpálčivejším súčasným
problémom, spojoval Fándly i jeho ďalší pokračovatelia (Ján Koreska,
Michal Bielik, Ján Brtnický a.i.) s úsilím o zlepšenie hospodárskeho
a sociálneho postavenia poddaných. Odsudzovali spoločenský parazitizmus
privilegovaných tried a pod vplyvom fyziokratov vyzvedali spoločenský
význam roľníctva. Racionalistický názor, že jedna z hlavných príčin biedy
ľudu pramení z jeho nevzdelanosti a že je ju možné odstrániť osvetou,
prevláda pri riešení sociálnych otázok medzi slovenskou národnou inteligenciou
ešte dlho aj v 19. storočí. [7]
Nadišiel čas, aby „ nedbalí Slováci“ , ktorí si doposiaľ vypožičiavali „pero a knihy“ od ich bratov Čechov, sa konečne sami aktivizovali a vlastnými prostriedkami – pomocou vlastnej reči a literatúry – začali rozvíjať svoj národný život. Pritom i naďalej so živým záujmom sledovali vzmáhajúce sa české národné hnutie a hľadali v ňom oporu.
Aktívne vystúpila nová bernolákovská
generácia vedená Martinom Hamuljakom
a Jánom Hollým. Väčší ruch medzi
slovenskými evanjelickými vzdelancami nastáva po nastolení bernolákovej
jazykovej kodifikácii, a zvlášť keď
bernolákovci začali svoj národný
buditeľský program, sledujúci rozvoj samostatného slovenského literárneho
a kultúrneho život, uskutočňovať na organizovanom základe v slovenskom učenom tovaryšstve. Po návšteve u českých vlastencov v Prahe,
zvlášť už u spomínaného J. Dobrovského, s ktorým tesne spolupracoval,
vypracoval Ribay plán Československého ústavu (konkrétne to bolo v roku
1793), ktorý mal zvelebovať na báze československej jazykovej jednoty slovenskú
literatúru a kultúru, mal sa venovať štúdiu „národa slovanského“ z hľadiska historického
a etnografického, aby ubránil jeho autochtónnosť v Uhorsku,
a ktomu všetkému sa mali vytvoriť i pomocné inštitúcie ako napr.:
knihovňa, archív, múzeum, časopis a nakladateľstvo s vlastnou
tlačiarňou. [8]
2.1 Dvadsiate roky 19.
storočia.
Predstavitelia mladej generácie – medzi nimi najviac vynikal Ján Kollár s Pavlom Jozefom Šafárikom a v radoch bernolákovcou Ján Hollý a Martin Hamuljak – začínajú svojou činnosťou prebúdzať slovanský národ. Doba rozbúrená najprv Francúzskou revolúciou, napoleónskymi a protinapoleónskymi vojnami, depresiou, ktorú vyvolala reakcia nastolená po nich, a zvlášť vzrastajúcim odporom proti nej, nemohla zostať bez vplyvu na ich myslenie a činnosť. Poskytovala im dosť príležitostí, aby mohli hlbšie vniknúť do sociálnej, národne politickej a kultúrnej problematiky tej doby než príslušníci staršej generácie. Zvlášť účinne na nich zapôsobilo zjednocovacie a oslobodzovacie mladoburžoázne hnutie v Nemecku, ktoré mohli bezprostredne sledovať obzvlášť príslušníci mladej slovenskej evanjelickej inteligencie (J. Kollár, P.J. Šafárik) za obdobie svojich štúdií v Nemecku. Tu tiež videli, ako sa proti reakčnému metternichovkému absolutizmu stupňuje odpor pokrokových sociálnych , národných a politických síl. Taktiež sa zvýšili nároky na literárnu a vedeckú činnosť, v ktorej sa zdôrazňovala samostatnosť a pôvodnosť. Iným činiteľom bola i mohutná vlna slovanského povedomia, vysoko vyzdvihnutá pobytom ruských vojsk na našom území. Mladý Šafárik – v roku 1817 pripomínal na adresu Palackého: „...procitli národové Slovanů, jak dalece sahají; s novým pokolením nová vždy vykvétá síla; vše, co mrtvo bylo, se hne.[9]
Dřímota prchla: život, život následovat musí …” Podľa vládnucej elity Uhorska – panovníka, jeho poradných orgánov ako I väčšín – sú v Uhorku národom len Maďari, ktorí si uhorskú vlasť podmanili a sú i jeho vlastníkmi, nie však Slováci, ktorí sú len „podradenou menšinou“, a ich reč je len rečou sekáčov a robotníkov. Tendencie veľmi úzko súviseli so vzrastajúcim stavovským nacionalizmom maďarskej strednej šľachty po napoleónskych vojnách a s formulujúcou sa koncepciou maďarského “vládnuceho národa” (uralkodó nemzet) v Uhorsku založenú na zásade: jeden štát – jeden národ – jeden jazyk, podľa ktorej jedine maďarčina mala mať v Uhorsku právo byť panujúcim jazykom. Ján Kollár, na začiatku dvadsiatych rokov inšpirovaný v nemalej miere i Herderovými názormi o dejinnom poslaní Slovanov a o význame jazyka ako zjednocovacieho činiteľa v živote národa, prenikajúcim na slovenské územie už skôr, ale nepochopené staršou generáciou, obohatil tradičnú predstavu “slovanského národa” s jeho starými znakmi (starobylosť, roztrieštenosť apod.) o nové prvky a vlastnosti. Predovšetkým sa dôsledne postavil za svoje už nové ponímanie národa a vlasti, v ktorom ako hlavné určujúce znaky vyzdvihoval reč, mravy a obyčaje (jazykovo etnický pojem národa). Budil národnú hrdosť a v zhode s Herderom šíril názor, že práve pre tieto vlastnosti sú Slovania predurčení splniť mimoriadnu historickú úlohu – prispieť k uskutočneniu pravej humanity v ľudskej spoločnosti (odtiaľto Kollárovo stotožňovanie pojmu Slovan = človek). I pri ďalšom rozpracovaní slovenskej koncepcie (v diele Slávy Dcera a v rozpravách o slovanskej vzájomnosti) zostal Kollár pri fiktívnej predstave jednotného „slovanského národa“, ktorý nadraďoval jeho jednotlivým zložkám – „kmeňom“. On totiž vo svojom vnútornom členení uznáva len štyri základné „kmene“ podľa štyroch „hlavných, vzdelanejších a knihy vydávajúcich nárečí“, ktoré podľa neho boli: „ruské, ilírske (srbochorvátske), poľské a československé. Malý národ lepšie učiní, ak sa k reči niektorého väčšieho pripojí...“. Z toho vyplýva, že nepokladal Slovákov za samostatný kmeň, ale za zložku československého kmeňa. [10]
To čo bolo ďalším cieľom, bolo vybudovanie v oblasti kultúrnej slovenskú vzájomnosť. Nebolo možné až kým sa Štúr a jeho spolupracovníci, nie bez vplyvu a podpory bernolákovcov, nepostavili za myšlienku slovenskej národnej svojbytnosti .
Bernolákovci, vytvárajúci zvlášť v Pešti a Budíne zásluhou ich vynikajúceho organizátora Martina Hamuljaka, úradníka pri miestodržiteľskej rade, početnú skupinu (najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Ján Herkeĺ – advokát, Ján Koiš – úradník a lexikograf a dr. Anton Ottmayer – profesor a určitú dobu dekan právnickej fakulty Peštianskej univerzity, mimo toto centrum sa treba zmieniť i o Jánovi Hollom), mali na vzájomný vzťah oboch základných otázok svoj vlastný názor. Stáli na platforme slovenskej vzájomnej svojbytnosti a na základe „národ, ktorý sa neopúšťa, nebýva opustený“, orientovali sa v tom zmysle, aby Slováci napriek svojej mladosti a zaostalosti hľadali možnosť svojho národného rozvoja predovšetkým sami v sebe! Slovanská myšlienka sa ukázala v slovenských pomeroch nie len ako zjednocujúca, ale i ako silno aktivizujúci a obrodný činiteľ. S prehlbujúcim sa slovanským cítením vzrástlo u slovenskej národnej inteligencii, zvlášť však u zástancov československej jazykovej a „kmeňovej“ jednoty, vedomie československej spolupatričnosti, ktorá viedla k širšej spolupráci, a mala tak poskytnúť záruku väčšej obranyschopnosti proti národnostnému útlaku na oboch stranách.[11]
I u bernolákovcov sa stretla slovenská myšlienka s plodným hlbokým ohlasom. Pozorovali stúpajúci význam Ruska v Európe (symbolika veľkého Duba všetkých Slovanov) a ovplyvnený Herderom i oni verili vo veľkú budúcnosť Slovanstva. V oblasti literárnej sa dostávame k pojmu literárneho panslavizmu ako myšlienky literárnej jednoty medzi všetkými slovanskými národmi. Od polovice dvadsiatych rokov vzrástli na maďarskej strane snahy o rozvoj národnej kultúry – založenie Maďarskej akadémie vied – a uhorský snem sa pokúšal (1825-1827) vyhlásiť maďarčinu za administratívny jazyk v Uhorsku. Možnosť protitlaku a predpoklady ďalšieho slovenského vývoja videli v slovenčine ako národnom spisovnom jazyku Slovákov, v ktorom jedine bolo možno rozvíjať národnú kultúru i literatúru, vzdelávať masy ľudu a viesť ich k spoločnému cieľu, a v starostlivosti o tieto masy, v poučení „o právach prostého človeka“. Významným putom, ktoré spojovalo predstaviteľov oboch smerov, sa stal ich živým záujmom o slovenskú ľudovú slovesnosť, zvlášť ľudovú pieseň. Obe strany videli v nich dôležitý zdroj poznania „národného charakteru“ a doklad bohatstva a vývoja národnej kultúry. Prejavy ľudovej slovesnosti sa začali považovať za prameň. A v takto upevňovaných tendenciách v slovenskom obrodeneckom hnutí a v jeho formujúcej sa ideológií pokračovala potom ďalej Štúrova generácia.[12]
2.2 Mladé slovenské hnutie
(30-te roky 19. storočia)
Mladá generácia – označovaná tradične štúrovská.
Burcujúcim spôsobom pôsobila oživená legálna a ešte bezohľadnejšie sa uplatňujúca ilegálna maďarizácia, ktorú sprostredkovali jednotlivé stoličné vrchnosti. Rozpínavosť maďarského šľachtického nacionalizmu sa prejavila v nových opatreniach snemu (8. zák. čl. z roku 1830 a 3.čl. z roku 1836) v prospech maďarčiny. Podľa nich sa maďarčina zavádzala do vyšších úradov a súdnictva. Do úradu nesmel byť prijatý nik, kto nevedel maďarsky. Preto bernolákovci založili na čele s Hamuljakom roku 1834 po dohode s Kollárom Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej a v jeho rámci vydávali periodiká ako napr. ročenku Zora, do ktorej sa prijímali príspevky v bernolákovčine i v slovakizovanej češtine. Okrem tohto kompromisného riešenia jazykovej otázky, tak dôležitej pre posilnenie obranyschopnosti Slovákov, vyjadril Spolok myšlienku ich jednoty zvlášť tým, že jeho predsedom (v prvom roku) sa stal Ján Kollár a tajomníkom Martin Hamuljak. Hamuljak sa s ostatnými bernolákovcami usiloval o národnú jednotu Slovákov, ktorá sa v zostrujúcom národnostnom zápase ukázala ako najzávažnejší problém slovenského národného hnutia, chcel ich nielen organizačne spojiť, ale vyriešiť i kľúčovú otázku národnej jednoty – otázku jazykovú. Zastával zásadne bernolákovský princíp slovenčiny ako jediného spisovného jazyka Slovákov. Chcel ju obohatiť o jazykové prvky všetkých jazykových nárečí, aby ako skutočne celonárodný spisovný jazyk spojoval všetkých Slovákov a reprezentovala ich ako jednotný národ. Avšak slovakizovanú češtinu odmietli ako Česi (Jungmann a Palacký), tak i bernolákovci, ktorí z hľadiska vtedajšieho rečového pojmu národa nevideli v ňom ani češtinu, ani slovenčinu. I napriek tomu, že sa Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej nepodarilo likvidovať základnú prekážku národnej jednoty Slovákov – jazykovú rozdvojenosť – dosiahlo slovenské národné hnutie s jeho pomocou významný pokrok. Svojim almanachom Zora položil základy literárnej a kultúrnej spolupráce oboch prúdov, ktoré v značnej miere prispeli ku kryštalizácií jednotnej národnej ideológie. Od polovice 3O-tych rokov 19. storočia sa do čela slovenského národného hnutia postupne dostávala mladá slovenská inteligencia. Z ich radov začali vynikať Samo Chalupka, Ľudovít Štúr, Alexander B. Vrchovský, J.M. Hurban, Ctibor Zoch a.i. Prvým aktívnym prejavom národného uvedomenia ešte v dobe štúdií bola snaha po hlbšom vzdelaní v materskom jazyku a po serióznejšom poznaní literatúry a minulosti vlastného národa i iných slovanských národov. Postupne začala zakladať rovnako ako mládež iných národností v monarchií vlastné inštitúcie – vzdelávacie študentské spolky, ktoré sa stali ohniskom mladého slovenského hnutia. Najaktívnejšie sa z nich prejavovala Československá spoločnosť v Bratislave, ktorá predovšetkým od tridsiatych rokov pod vedením Ľudovíta Štúra (1815-1856) a za tesnej spolupráce s A.B. Vrchovským (1812-1865) – právnika vo Viedni, sa stala najvýznamnejším centrom národného života mladých Slovákov – mladého slovenského hnutia. Zvláštny význam pre rozvoj národnej a spoločenskej aktivity medzi mladou slovenskou inteligenciou mal jej styk s buržoáznym demokratickým hnutím, ktoré sa v umiernených i radikálnych revolučných formách šírilo v Európe ako hnutie odporu proti reakčným silám (zmieňujem sa totiž o „Svätej Aliancií“ Ruska, Pruska a Rakúska) a ich nadvláde, ktorá sa znovu upevnila po júlovej revolúcií, po potlačení revolučných akcií v rozdrobenom Taliansku, v Nemecku a poľskom októbrovom povstaní. Hnutie si vybudovalo mnohé tajné centrá – Mladá Taliansko, Mladé Nemecko, Mladé Poľsko a.i. – a na spoločnej organizačnej báze, nazvanej mladá Európa (1834) sa pripravovali v zmienených krajinách nové revolučné výbuchy. Prostredníctvom poľských utečencov, emisárov tajných politických organizácií v Poľsku i za hranicami (napr. Paríž), i poľskej vysokoškolskej mládeže vo Viedni, dostalo sa pod priamy vplyv tejto činnosti i mladé slovenské a české hnutie, zamerané v tomto období výrazne polonofilsky a v duchu revolučných tradícii spolupráce ruských dekábristov a predstaviteľov poľského revolučného hnutia, ktorí hlásali zjednotenie a spoluprácu Slovanov na zásade federácie slobodných rovnoprávnych slovanských republík. Jeho predstavitelia na Slovensku (A.B. Vrchovský, J. Matuška, S. Chalupka, ktorý sa spolu s J. Lehotským a J.P. Bellom osobne zúčastnili poľského povstania) i v Čechách (Fr.C. Kampelík, Karel S. Amerling a.i.) nadväzovali priame styky na tajnej všeslovanskej schôdzi v Brne a na Hostýně, niektorí v Trenčianskych Tepliciach (1835), so zástupcami Združeného poľského ľudu v Krakove. Mimoriadne živý ohlas našla u mladých Slovákov burcujúca poézia Adama Mickiewicza, zvlášť jeho Óda na mladosť, bojový manifest pokrokovej poľskej mládeže.[13]
V ruchu
a zmätku týchto udalostí, začína sa písať rok 1836. Štúrovci sa začali
výrazne aktivizovať. Vydali vlastný almanach (zborník) Plody, súbor svojich
literárnych prác. 24.apríla 1836 usporiadali pamätnú vychádzku na Devín (ako sídlo kráľov slovenských),
ktorý bol popri Velehrade a Nitre jedným z centier Veľkej Moravy. Na
tejto vychádzke prijali slovanské mená (Hurban a Hodža – Miloslav, Štúr –
Velislav) ako symbol prihlásenia sa k slávnej minulosti a slovanskej
vzájomnosti.[14]
Po rozpustení slovenských spolkov na jar v roku 1837 si slovenská mládež v Bratislave zriadila podľa návrhu Vrchovského Slovanský ústav, ktorého základnou činnosťou, a to len na začiatku, sa opäť stalo pestovanie materskej reči a i iných slovanských jazykov. Pre rozvíjanie širšej literárnej a kultúrnej práce v celonárodnom meradle mala sa založiť Matica slovenská, ktorá preto, že Slováci nemali žiadnu národnú politickú inštitúciu, sa mal stať „verejným reprezentantom slovenskej národnosti“, a mala plniť i politické poslanie. Tento Vrchovského návrh sa však neuskutočnil (bola založená až 4.8.1863). Podarilo sa však uviesť do života inú jeho organizačnú myšlienku – tajný spolok Vzájomnosť (1837-1840), ktorý pri nedostatku iných možností plnil úlohu národne výchovnú, kultúrnu, organizačne stmelujúcu i politické inštitúcie, usporiadané tak, aby mohla „co pero v nějaké mašině národ v živosti udržovati“. Spolok Vzájomnosť združoval mnoho členov mladého hnutia (A.B. Vrchovský, P.V. Ollík, M.M. Hodža, J.M. Hurban, S. Chalupka a.i. – Štúr nebol prijatý za člena). Členovia Vzájomnosti v týchto intenciách rozvinuli veľmi usilovnú činnosť, pričom vzájomný kontakt, výmenu názorov v základných otázkach národného hnutia a jednotné usmerňovanie svojej práce organizovali pomocou „vzájomných listov“, ktoré v podobe rukou písaného časopisu medzi sebou rozširovali. Ich hlavným cieľom bolo „vzbudzovanie ducha národného a rozširovanie vzdelanosti v národe slovanskom, zvlášť medzi mládežou a ľudom pospolitým“. Vzájomnosť stavala pred národnú inteligenciu ako hlavný cieľ aktivity „blaho a slobodu národa“(pod pojmami sa zahrňoval slobodný rozvoj národnej kultúry, samostatnosť národného územia, hospodárskeho života a vlastné zriadenie). Vo významnej miere pokročil zbližovací proces zástancov českoslovenčiny s príslušníkmi staršej i mladšej generácie bernolákavcov. Snahy mladého slovenského hnutia o osamostatnenie sa stávali stále zrejmejšími a predstavitelia už koncom tridsiatych rokov vo výmene názorov s českými vlastencami požadovali pre Slovákov právo na samostatný národný vývoj. Sklamaním bolo, že v druhej polovici tridsiatych rokov sa nepodarilo i napriek vážnym podnetom a obojstrannej snahe vyriešiť jazykovú otázku, ktorá bola centrálnym problémom hnutia, a zvlášť zjednocovacieho procesu, zdala sa mnohým z mladej generácie situácia koncom tohto desaťročia už natoľko zrelá pre národnú spoluprácu oboch slovenských skupín, že začali premýšľať nie len na kultúrne, ale i na prvé spoločné politické akcie celoslovenského významu.[15]
K týmto akciám viedli Slovákov i nové snahy uhorského snemu (1839-1840) o ďalšie zosilnenie maďarčiny vo verejnom živote (uvediem napr. 6. zák. čl. z roku 1840 – rozšíril pôsobnosť maďarčiny v ústrednom styku, uvádzali ju do cirkví a nútil kňazov, aby sa učili po maďarsky). Tak už na sklonku tridsiatych rokov vznikli návrhy na založenie slovenského politického časopisu, Národnej učenej spoločnosti, na zvolaní celonárodného zjazdu slovenskej inteligencie, kde by sa pojednal spoločný program a postup jednotne organizovanej národnej spoločnosti, a nakoniec návrh národnej petície, v ktorej by sa menom celého národa zhrnuli okrem sťažností i slovenské národné politické požiadavky. Je to začiatok nástupu nových tendencií v slovenskom obrodeneckom hnutí.[16]
2.3 1840-1848
Od rozhrania tridsiatych a štyridsiatych rokov slovenské národné obrodenie, ktoré sa do tej doby sústreďovalo predovšetkým na aktivizáciu v oblasti jazykovej, literárnej, kultúrne vzdelávacej a organizačnej, a tím sa snažilo splniť svoj národne buditeľský program - hnutie začalo zreteľne vstupovať do svojej novej, vrcholnej fázy. Slovenská národná inteligencia, posilňovaná stále viac a viac mestským živlom (úradníkmi, advokátmi, lekármi, profesormi, ...), nachádzala už takmer istú oporu v mešťanských a stredných občianskych vrstvách tvoriacich buržoáziu a začala prechádzať i na pole národnej politickej činnosti. K tejto zmene prispela nebezpečne sa zostrujúca odnárodňovacia maďarská politika, ktorú pretlačovali nie len politický činitelia (ako napr. L. Kossuth vo svojom politickom časopise Pesti Hirlap), ale i predstavitelia cirkvi. Ako keby toho nebolo dosť, centrum poľského hnutia vo Viedni a v Haliči bolo odhalené, čo spôsobilo a urýchlilo rozpad spolku Vzájomnosť. Začína sa stupňovať odpor voči politickému radikalizmu. V národnej činnosti však pokračovala skupina vzdelancov na čele s Ľ. Štúrom. Štúr sa po návrate zo štúdií v Nemecku svojou nevšednou aktivitou dostal do čela národného hnutia. Pobyt v Nemecku, nemecké ideové prúdy, zvlášť Herederova filozofia, Štúrovi pomohli osvetliť mnohé pálčivé teoretické a praktické stránky slovenskej otázky, a vytýčiť tak najbližšie konkrétne ciele programu ďalšieho rozvoja slovenského hnutia.[17]
V celku Štúr na počiatku štyridsiatych rokov okrem organizovania novej petičnej akcie, ktorá by priamo čelila novým maďarizačným tendenciám, zvlášť zo strany grófa Zaia, sledoval niekoľko závažných cieľov. Snežil sa získať profesúru na lýceu v Bratislave, a tak zaistiť katedru reči a literatúry československej ako jeden z hlavných nástrojov rozvíjania národného života Slovákov. Pri nej zamýšľal vybudovať vedeckú inštitúciu – Slovenskú akadémiu. Ako prostriedok pre tento účel prevzal do svojho plánu už staršiu myšlienku vydávania slovenských politických novín. Jeho snahou bolo taktiež stať sa poslancom, aby Slováci mohli svoje národné politické požiadavky presadzovať priamo na uhorskom sneme. Nakoniec ako jeden zo základných predpokladov úspešného vývoja národného hnutia bolo treba odstrániť rozpory a zjednotiť Slovákov v otázke národného spisovného jazyka a národnej ideológie. Štúr podľa mnohých náznakov (napr. česká pomoc slovenskému ústavu v Bratislave,...), zvlášť po rozhovoroch s predstaviteľmi českej inteligencie v Prahe (1840), pripisoval mimoriadny význam úzkemu spojeniu a spolupráce Čechov a Slovákov v ich boji proti národnému útlaku. Nie menší záujem o toto spojenie mali i českí buržoázni liberáli, ktorí sa snažili Slovákov získať pre svoju austroslavistickú/ austrofederalistickú[18] politiku. Preto priamo i za pomoci Štúra usilovali o to, aby sa bernolákovci pripojili k myšlienke československej jazykovej a národnej jednoty. Štúr totiž dobre poznal postoj bernolákovcov v tejto problematike resp. otázke, preto postupoval veľmi opatrne, ale jeho snaha zostala v podstate bezvýsledná. Mnohé rozhovory s Hollým a samotný vývoj situácie v národnom živote ho viedli k tomu, že i naďalej rešpektoval stanovisko bernolákovcov v otázke spisovného jazyka a národnej koncepcie, aby zachoval „duchovnú“ jednotu Slovákov, tak veľmi potrebnú pre ich národný obranný zápas. Začiatkom štyridsiatych rokov sa totiž v Uhorsku rozpútal, zvlášť v rámci uhorskej evanjelickej cirkvi, veľmi ostrý národnostný boj – „na život a na smrť“.[19]
Boj dotýkajúci sa najviac slovenskej evanjelickej kňažskej inteligencie. Ich útok smeroval hlavne proti bratislavskej katedre reči a literatúry reči československej a proti slovenským študentským spolkom na evanjelických lýceách ako ohniskách národnej výchovy. Súčasťou tohto boja bola i druhá petičná akcia, navrhovaná pôvodne i bernolákovcami ako spoločná „reprezentácia“. Avšak obmedzila sa na Kollárov návrh len na slovenskú evanjelickú inteligenciu. Jej výsledkom bol tzv. prestolný prosbopis, zhrňujúci sťažnosti na maďarizačný tlak a niektoré jazykové a kultúrne požiadavky, ktorý bol v roku 1842 predložený panovníkovi vo Viedni.[20]
Slovenský prestolný prosbopis – programový dokument. Reagoval na silnejúcu maďarizáciu po nástupe už spomínaného grófa K. Zaia za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi 8.-9.septembra 1840. Napriek tomu, že bol podaný iba v mene evanjelikov, spomedzi ktorých ho 200 podpísalo, môžeme prosbopis považovať za prvé reprezentatívne politické vystúpenie Slovákov. Signatári, zväčša štúrovci a okolie J. Kollára, ho adresovali kráľovi Ferdinandovi V. a 5. júna 1842 odovzdali vo Viedni. Prosbopis protestoval proti zavádzaniu maďarčiny ako úradného jazyka v Uhorsku, šíreniu maďarizácie, požadoval vymenovať cenzorov slovenských kníh v Bratislave a Pešti, potvrdiť katedru československého jazyka na lýceu v Bratislave, zriadiť rovnaké katedry na ďalších evanjelických školách, zachovať latinčinu pri vedení cirkevných matrík, češtinu pri bohoslužbách evanjelikov. Hoci obsahoval iba skromné jazykové a kultúrne požiadavky, vedenie evanjelickej cirkvi a maďarská tlač obviňovali jeho signatárov z vlastizrady a panslavizmu (na útoky odpovedala slovenská strana druhým prosbopisom, ktorý za podpory J. Čaploviča 19. mája 1844 odovzdali J.M. Hurban a L. Pauliny. Hoci Viedeň požiadavky nesplnila, K. Zai na jej zásah utlmil maďarizáciu v evanjelickej cirkvi a protislovenské útoky z maďarskej strany). [21]
Následkom bolo odvolanie Štúra s funkcie námestníka Spoločnosti československej. Už v marci 1844 odišlo 22 študentov na protest proti Štúrovmu odvolaniu na evanjelické lýceum do Levoče. Pri tejto príležitosti napísal Janko Matúška text hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska, ktorá sa neskôr stala hymnou Slovenskej Republiky. 11.-16. júla 1843 sa stretli Štúr, Hurban a Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom a kodifikovali slovenský spisovný jazyk. [22]
Za Základ vybrali stredoslovenské nárečie – hovorilo ním najviac Slovákov, najviac ľudí mu rozumelo a pretože si mysleli, že sa najviac podobá na pôvodnú praslovančinu, ktorou hovorili predkovia starých Slovanov. Ďalej museli argumentovať, že jazyk potrebujú na pozdvihnutie vlastného národa, ktorý je odlišný od českého. Štúr vydal gramatické diela Nauka reči slovenskej, Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí na zdôvodnenie spisovného jazyka, v ktorom videl súvislosť s cyrilo-metodskou tradíciou (pretože i Cyril a Metod priniesli na Veľkú Moravu jazyk, ktorý spájal všetkých Slovanov). Roku 1844 založili štúrovci spolok Tatrín v Liptovskom Mikuláši. Predsedom sa stal Milan Hodža. Tatrín, ktorý podporoval autorov a vydával ich diela, by sa dal chápať podľa môjho názoru ako predchodca Matice slovenskej (resp. ako ekvivalent vtedajších zahraničných organizácií). Vyplývajúc z toho, že v tomto období si Matice zakladali aj niektoré slovanské národy, napr. Matica Srbská, Matica Chorvátska, Matica Česká.[23]
Roku 1845 Štúr začal vydávať prvé slovenské noviny v štúrovčine pod názvom Slovenskje národnje novini s prílohou Orol tatránsky. V tomto období nôžne vidieť slovenský národ v jeho najaktívnejšej podobe ! Štúrovci si už pred revolúciou (ak si môžem dovoliť toto hnutie tak pomenovať) začali vytvárať vlastný politický program v momente, keď sa Ľudovít Štúr stal poslancom za mesto Zvolen (1847). V tomto roku, a to konkrétne 21.12. predniesol Štúr reč na Uhorskom sneme vo veci zrušenia poddanstva.[24]
V procese
formovania novodobého slovenského národa, ktorý bol hlavnou náplňou
obrodeneckej epochy, je potrebné vidieť jeho historicky najvýznamnejšie
výsledky v dotvorení modernej slovenskej národnej ideológie, založenej na
myšlienke slovenskej národnej svojbytnosti a v prijatí slovenčiny ako
jednotného spisovného jazyka všetkých Slovákov.
Bolo hnutie úspešné ? Malo to vplyv na
budúcnosť nášho ako i českého národa ? Sú to otázky sčasti zodpovedané.
História je zložitá. Ale veď pohliadnime na dobu dnešnú. Badať rozdiel ? No
určite áno. Veď máme vlastný jazyk, máme vlastné územie, ľud ktorí sa už viac
báť nemusí, máme suverenitu slovenského ľudu – štátu, máme vlastnú kultúru. Za
to môžeme poďakovať ľuďom, ktorí bojovali za to v čo verili. A dosiahli
výrazné zmeny. Postarali sa o budúcnosť nášho národa. Obdobie 18. – 19.
storočia zmenilo pohľad vtedajšieho sveta na nás. Na náš národ. A prestalo
pochybovať o našej bojaschopnosti. Veď predsa nie je dôležitý náš zovňajšok,
ale činy, ktoré robíme vypovedajú za nás. Vypovedajú o tom aký sme
a kým sme.
Vďaka tejto práce sa môj pohľad na tento
svet každopádne zmenil. Pojem národ už pre mňa nie je len obyčajný slovom. Je
to niečo omnoho väčšia. Presahujúce mňa ako i všetkého okolitého. Je to
niečo na čo sa treba pozerať s rešpektom a úctou. Každý jeden národ
si musel to čo vytrpieť aby bol napokon tam, kde dnes je.
Nebola to ľahká cesta. Ale svojím spôsobom
sme dokázali všetko to, čo bolo otázkou pochybností a nevery. A zvrat
nestal vtedy, keď si človek začal uvedomovať, že dokáže zmeniť svet ak sa
o to pokúsi ! Pretože sila jednotlivca nemôže byť zanedbávaná
a premlčaná. A Národ pozostávajúci z takýchto jednotlivcov, je
národom, ktorí dokáže všetko. Tak ako sme to dokázali i my počas národného
obrodeneckého hnutia. Toto obdobie zmenilo celý vývoj slovenského ľudu ako
i českého, a rapídne ovplyvnilo prichádzajúce obdobia a tiež
i budúcnosť. Budúcnosť našu, nášho ľudu, budúcnosť Slovanov. Nech nik
nezabudne na to, vďaka čomu sme dnes tam kde sme. Vďaka čomu si dnes môžeme
povedať – „Áno, som súčasťou slovenskému
národa!“
1. Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa III. diel. Praha: Štátne pedagogické nakladateľstvo, 1968. ISBN nedostupné
2. Škvarna, Dušan a kol. : Lexikón Slovenských dejín. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006. 3. vyd. ISBN 80-10-00872-9
3. Pravdová, Zuzana : Nová maturita – Dejepis. Bratislava : Vydavateľstvo Príroda, 2005. ISBN 80-07-01366-0
4. Hubenák, Ladislav : Dokumenty k dejinám štátu a práva na území Slovenska I. UMB, Banská Bystrica, 1997. ISBN nedostupné
5. Hubenák, Ladislav : Právne dejiny Slovenska do roku 1918. UMB, Banská Bystrica, 2000. ISBN nedostupné
6. Sivák, Florián : Dejiny štátu a práva na území Slovenska do roku 1918. UMB, Banská Bystrica, 1996. ISBN nedostupné
7. Biermann, Karol a kol. : Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna Print, spol. s.r.o, 1992. ISBN 80-7153-038-7
[1] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 32-35.
[2] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s.35-37.
[3] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s.36-38.
[4] Biermann, Karol a kol. : Kronika ľudstva, kapitola – hnutie jungmannovcov
[5] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 37-40.
[6] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 129-133.
[7] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 123-127.
[8] Pravdová, Zuzana : Nová maturita – Dejepis, s. 92-93.
[9] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 120-124.
[10] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 123-127.
[11] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 127-130.
[12] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 130-133.
[13] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 162-163.
[14] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 133-143.
[15] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s.140-143.
[16] Pravdová, Zuzana : Nová maturita – Dejepis, s. 93.
[17] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s. 167-171.
[18] *politický program často predstaviteľov slovanských národov habsburgskej monarchie. Odmietal ideu všeslovanského národa v Kollárovej slovanskej vzájomnosti a víziu panslavizmu ako nereálne a škodlivé. Za najlepšie zriadenie považoval habsburgskú monarchiu. Videli v nej ochranu pred germánskou a maďarskou hegemóniou, ruskou expanziou a záruku ich slobody. Austroslavizmus žiadal monarchiu prebudovať na federatívny a ústavný štát podľa prirodzeného práva národnej slobody.
[19] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s.171-174.
[20] Butvin, Jozef a kol. : Dějiny Československa, s.171-180.
[21] Škvarna, Dušan a kol. : Lexikón Slovenských dejín, s. 325.
[22] Pravdová, Zuzana : Nová maturita – Dejepis, s. 93-94.
[23] Pravdová, Zuzana : Nová maturita – Dejepis, s. 93-94.
[24] Hubenák, Ladislav : Dokumenty k dejinám štátu a práva na území Slovenska I, s. 84 a 93.