Stredoveké mestá

-Stredoveké mestá mohli vznikať trojakým spôsobom:

1.nadviazaním na antické mestá (Benátky, Marseille, Barcelona, ...);

2.z významných remeselných a obchodných osád pod väčšími hradmi (Praha, Krakov, Bratislava);

3.na neosídlenom mieste na základe ekonomickej, vojenskej, či politickej potreby (Freiburg, Banská Štiavnica).

Mesto ako zvláštny prvok štruktúry stredovekej spoločnosti charakterizovalo najmä jeho osobité právne postavenie. Mestám udeľoval panovník tzv. mestské privilégiá (osobná sloboda mešťanov, vlastné súdnictvo, míľové právo), čím si udržiaval ich priazeň. Mestá sa preto často stávali oporou panovníka v bojoch proti šľachte. Remeselnícka výroba sa v mestách združovala do cechov . Ich úlohou bolo organizovať výrobu a kontrolovať jej kvalitu.
Obyvatelia mesta boli sociálne rozdelení do troch skupín:

1.mešťania, ktorí mali úplné mestské práva (obchodníci a remeselníci);

2.obyvatelia s obmedzenými právami (tovariši, učni, sluhovia);

3.obyvatelia, ktorých život v meste upravovali zvláštne predpisy (duchovenstvo, šľachta, univerzitní učitelia a študenti).

V stredoveku existovalo v Európe viacero významných trás diaľkového obchodu. Kupci sa spájali do zvláštnych záujmových skupín, ktoré sa nazývali gildy a hanzy. Najvýznamnejšou z nich bola nemecká hanza (na jej začiatku ju tvorili len mestá Hamburg a Lübeck, v čase jej najväčšieho rozkvetu to bolo až 150 miest → tie zabezpečovali stále obchodné kontakty s Anglickom, Škandináviou, Ruskom a pod). Od spôsobu vzniku miest môžno odvodiť aj ich celkový charakter. Staré antické mestá boli predovšetkým strediskami obchodu, takže aj mestá, ktoré nadviazali na ich tradíciu, boli predovšetkým obchodnými strediskami. Mestá vznikajúce v podhradiach a na križovatkách ciest boli strediskami remeselnej výroby a obchodu. Novovznikajúce mestá sa zväčša špecializovali na určitú činnosť. Pokiaľ ide o výstavbu miest, od 12. storočia sa začali budovať plánovité a pomerne unifikovane. Centrom mesta boli hlavné trhoviská - námestia s radnicou, centrom mestskej správy. Spravidla na námestí bol aj farský kostol s cintorínom. Okolo hlavného námestia sa rozkladala sieť ulíc. Pred mestskými hradbami vznikali predmestia. Mesto ako zvláštny prvok štruktúry stredovekej spoločnosti charakterizovalo predovšetkým jeho osobitné právne postavenie. Disponovalo totiž súborom mimoriadnych práv a privilégií, tzv. mestskými právami. Najdôležitejšími právami bolo právo osobnej slobody mešťanov a právo vlastného súdnictva. Okrem toho mali mestá aj rozsiahle hospodárske privilégia, napríklad tzv. míľové právo, ktoré zaručovalo mestu v okolí jednej míle monopolné výrobné postavenie. Významné bolo aj právo trhu. Jednotlivé mestá nemali presne rovnaké práva a privilégiá. Remeselnícka výroba v mestách bola pevne organizovaná vo zvláštnych korporáciach - cechoch. Cech združoval výrobcov príslušného remesla. V ojedinelých prípadoch bolo v jednom cechu organizovaných niekoľko príbuzných remesiel. Členom cechu mohol byť len majster (majiteľ dielne), nie tovariš ani učeň. Úlohov cechov bolo organizovať výrobu a kontrolovať jej kvalitu. Špecifickou skupinou stredovekej spoločnosti boli Židia. Kresťania v nich videli národ, ktorý je zodpovedný za smrť Ježiša Krista, a podľa toho sa k nim správali. Židia mali zakázané vykonávať určité činnosti. Špecializovali sa na obchod a úžerníctvo. Niektorí židovskí obchodníci a úžerníci postupne nadobudli veľké bohatstvo. Židovskí obchodníci mali totiž veľkú tradíciu vo vykonávaní obchodníckeho remesla a veľkou výhodou bola tradičná súdržnosť Židov, ich medzinárodné kontakty. V oblasti úžerníctva mali zasa výhodu v tom, že kresťania nemohli požičiavať peniaze s úrokom kvôli cirkevným zákazom. Pre Židov - nekresťanov bola táto činnosť zdrojom veľkých finančných ziskov, ale aj veľkého nepriateľstva a nežičlivosti zo strany kresťanov.

Slovenské mestá v stredoveku

Slovenské mestá najviac rozkvitali za vlády Anjouovcov. Do miest prišli Nemci. Boli skúsení baníci, hutníci a remeselníci. Kráľ im udeľoval výsady. Mestá boli nezávislé od vrchnosti.
Ferdinand I. Habsburgský, ale aj uhorský veľmož a sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský si robili nárok na uhorský trón. Uhorsko malo 2 kráľov, ktorí bojovali proti sebe. Ján Zápoľský sa spojil so sultánom, s Turkami. Turci dobili Budín, tam bol Budínsky pašalík. Tam mal svoj hlavný stan. Uhorsko bolo rozdelené na 3 časti: Dnešné Maďarsko obsadili Turci, Sedmohradsko a východné Slovensko Zápoľský. Západné Uhorsko Ferdinand I. Habsburgský. Ten vytvoril Habsburgskú ríšu. Opieral sa o Slovensko. Bratislava bola korunovačným mestom uhorských kráľov, sídlo uhorských úradov. Trnava – sídlo arcibiskupa. Slovensko nieslo ťarchu obrany Uhorska pred Turkami. Od pol. 16. stor. lúpili od Ipľa až po Hron. Turci dobili Modrý kameň, Devín, Fiľakovo. Na získanom území vytvorili 4 okresy sandžaky. Museli sme Turkom platiť dane. Obyvateľstvo slobodného územia tiež platili dane, pracovalo na pánov, živili vojsko. Turci rabovali, brali dobytok, ľudí do zajatia. Hlavná protiturecká pevnosť bola v Nových Zámkoch. Turci ju v roku 1663 dobili. Ohrozovali banské mestá. Slovensko im nepodľahlo. V bitke pri Viedni v r. 1683 vojská Habsburgovcov a poľského kráľa Sobieskeho Jána Turkov porazili.

Slovensko koncom stredoveku.

Korene a vývin miest

Mnohé mestá v Európe i Ázii jestvujú nepretržite už od staroveku. Mestá na Slovensku však medzi ne nepatria, všetky totiž vznikli až v stredoveku. Pri zakladaní miest a mestskej siete sledovali uhorskí panovníci dva hlavné ciele: hospodársky a obranný. V prvom prípade išlo o organickú súčasť európskeho vývojového trendu, v druhom prípade o trpkú skúsenosť z pustošivého vpádu Tatárov (Mongolov) roku 1241 – 1242, keď podľa odhadu zahynula priamo či následne (hladom a v dôsledku epidémií) minimálne tretina obyvateľstva Uhorského kráľovstva. Hlavne v Hornom Uhorsku (severnom), čiže zhruba na území dnešného Slovenska, sa od 13. storočia popri relatívne rozvinutej sieti hradov stávali čoraz významnejším činiteľom aglomerácie mestského charakteru.

Proces premeny obcí na mestá sa dynamizoval najmä v oblastiach rudných ložísk, na rušných cestách, vo frekventovaných podhradiach alebo na križovatke ciest. Priaznivé podmienky premeny obce na mestskú formu sa utvárali aj v poľnohospodárskych oblastiach v najvýhodnejšie situovanej obci, ktorá bola prirodzeným strediskom úrodného kraja a často aj správnym centrom hradného panstva s dobrými predpokladmi na výrobu i trh. Poloha a príroda teda do značnej miery určila základný charakter troch typov miest na Slovensku: banských, obchodných (resp. remeselnícko-obchodných) a stredísk poľnohospodárskej výroby.

Významný podiel na vzniku a rozvoji miest v Uhorskom kráľovstve, a teda aj na Slovensku, mali kolonisti zo Západu, najmä z nemeckých krajín. Napokon, všetky stredoveké mestá na Slovensku i v Uhorsku sa riadili buď magdeburským (či inak severonemeckým) alebo norimberským (juhonemeckým či švábskym) mestským právom, resp. ich aplikovanými verziami. Je však nepochybné, že v čase príchodu prisťahovalcov – v dobových prameňoch označovaných hospes čiže hostia – tu už jestvovali sídla, kde bol hospodársky život na vyššej úrovni ako na dedinách, a že hospodársko-spoločenské pomery boli všeobecne na vysokej úrovni. Dobre rozvinutý bol najmä systém trhov.

Právnym podkladom vytvorenia miest boli príslušné donácie. Žiadne mesto však nezískalo mestské práva a výsady jedinou privilegiálnou listinou. Hosťom sa mestské výsady spravidla neudeľovali hneď po ich príchode, ale až s viacročným odstupom. Udelené výsady sa pritom vzťahovali nielen na cudzích kolonistov, ale zväčša aj na domáce pôvodné obyvateľstvo alebo aspoň na jeho časť. Najstaršie mestské privilégiá získali napríklad: Trnava (1238), Starý Tekov (1240), Zvolen a Krupina ešte pred tatárskym vpádom (čiže pred 1241), Spišské Vlachy (1243), Košice (pred 1248), Nitra (1248), Banská Štiavnica (pred 1255), Banská Bystrica (1255), Nemecká Ľupča (1263), Komárno (1265), Kežmarok (1269), Gelnica (pred 1270), Bratislava (1291), Prešov spoločne s Veľkým Šarišom a Sabinovom (1299), spišskí Sasi dostali kolektívne privilégium už roku 1271.

V 14. storočí mestotvorný proces na území Slovenska zosilnel. K už zhruba 30 mestám s udelenými výsadami pribudlo ďalších okolo 60 lokalít, takže koncom 14. storočia možno hovoriť o približne 100 výsadných mestách či mestečkách v právnom zmysle. Mnohé z nich sa však z hospodárskeho hľadiska len neveľmi odlišovali od dedín.

Udelením privilégií mestá získali nielen práva, ale prevzali na seba aj isté záväzky. Bola to najmä povinnosť pravidelne platiť peňažnú daň kráľovi (census), pozemkovú daň (terragium), čo sa vzťahovalo iba na majiteľov nehnuteľností. Povinnosťou banských miest bolo platenie urbury, čiže odvádzanie osminy (pri striebre) alebo desatiny (pri zlate) vyťaženej rudy. Väčšina miest mala povinnosť pohostiť kráľa, resp. zemepána a jeho sprievod pri návšteve mesta. Osobitné ustanovenia výsadných listín sa zaoberali odvádzaním cirkevného desiatku, ktorý patril diecéznemu biskupovi, neraz však tento desiatok poberal miestny farár. Pri plnení záväzkov voči vrchnosti sa všeobecne uplatňovala peňažná renta, teda všetky poplatky sa vyberali v peniazoch. Len v menších mestách s neúplnou samosprávou sa ešte zachovávalo odvádzanie naturálií.

[ Back ]