Studená vojna

V roku 1947 studená vojna prepukla naplno a politické ovzdušie sa výrazne ochladilo  Stalin začal urýchlenú  sovietizáciu východnej Európy. Už mu nestačili krajiny na západnej hranici Sovietskeho zväzu. Chcel štáty, ktoré budú rovnaké ako ZSSR. Na začiatku roka 1948 dosiahol Stalin svoje ciele . V celej východnej Európe sa vlády zmocnili komunistické strany. V Poľsku, Československu, Bulharsku a v Nemeckej demokratickej republike. Východoeurópski  komunistickí vodcovia dostávali príkazy priamo z Moskvy. Stalin chcel všade sovietsku prítomnosť, preto vyslal tisíce poradcov, aby dozerali na premenu všetkých inštitúcií v súlade s komunizmom.

V októbri roku 1948  poslal len niekoľko ľudí, ktorí mali úlohu poradcov. Správali sa veľmi diplomaticky. Začiatkom roka 1949 nahradili skúsených maďarských dôstojníkov obyčajnými robotníkmi. Inými slovami, druhá vlna sovietskych poradcov neprišla radiť, ale veliť. Vzťah medzi  Moskvou a východnou Európou nebol rovnoprávny. Odrazilo sa to aj v ekonomickej oblasti, v kľúčových oblastiach ekonomiky sa vytvárali spoločné podniky, ktoré boli pod kontrolou Moskvy. Komunisti vytvorili umelé volebné koalície. To znamená, že voliči mali na výber, len jedného kandidáta, ktorého už vopred schválila volebná koalícia.

 

Východoeurópski vodcovia napodobňovali politiku Sovietskeho zväzu. Presadili masívnu industrializáciu, investície prúdili do ťažkého priemyslu. Vynútená kolektivizácia pôdy viedla k nedostatku potravín. Životná úroveň krajín klesla na predvojnovú, ktorá bola nízka, okrem Československa a východného Nemecka.

 

                   

 

Odmäk za Chruščova

 

V čase Stalinovej smrti, v roku 1953, bola východná Európa s výnimkou Juhoslávie plne integrovaná do sovietskeho systému. V roku 1955 nastalo zmierenie Chruščova s Titom. To, že Moskva akceptovala právo Juhoslávie na inú cestu socializmu naznačovalo, že aj iné komunistické krajiny, by mohli mať väčšiu voľnosť pri presadzovaní vlastnej politiky. Nádeje, že sa sovietske jednotky stiahnu aj z ostatných krajín stroskotali. V máji 1955 sa založila politická a vojenská aliancia sovietskeho bloku Varšavská zmluva. Vznikla týždeň po vstupe západného Nemecka do NATO, čo spolu s opätovným vyzbrojením západného Nemecka zvýšilo vojenskú silu západnej aliancie. Jeden zo signátorov dokumentu, maďarský predseda vlády András Hegedüs videl situáciu v priaznivom svetle. V tom čase boli sovietski vojaci na území Maďarska, východného Nemecka, Poľska a Rumunska. Varšavská zmluva umožnila vedeniam týchto krajín aspoň teoreticky sa ujať kontroly nad vlastnými armádami. Bolo to len teoretické a nie praktické, lebo Maďarsko bolo závislé od Moskvy. Nebolo nezávislou krajinou. V roku 1953 sa Kremeľ rozhodol pre ústupčivejšiu politiku, ale nepriniesol žiadne zmeny. Vo februári 1956 Chruščov na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu odsúdil Stalinove zločiny a reformy sa urýchlili. Chruščovov program destalinizácie podkopal pozície mnohých východoeurópskych vodcov, ktorí otrocky napodobňovali Stalina.

 

Po smrti Stalina, v roku 1953, bol menovaný za predsedu maďarskej vlády Imre Nagy. Zaviedol do praxe reformnú politiku, znížil sa počet represií. Avšak po zápasoch v Moskve ho maďarskí stalinisti na začiatku roka 1955 zosadili a nahradili Hegedüsom, ktorý sa stal najmladším európskym premierom.

 

 

 

                                     Maďarské povstanie

 

Medzitým aj obyčajní ľudia boli nespokojní. Silnela požiadavka vytvoriť novú politiku. Toto však narazilo na múr odporu. Vzrastajúce sklamanie verejnosti sa umocnilo začiatkom októbra pri pochovávaní niekoľkých prominentných obetí stalinistických súdnych procesov. O niekoľko týždňov sa maďarskí študenti rozhodli usporiadať pochod cez Budapešť, ktorý sa mal uskutočniť  23. októbra 1956. Úrady demonštráciu zakázali. Viedli sa rokovania, akým spôsobom sa polícia postaví proti demonštrácii. Polícia nemala prostriedky, ktoré majú k dispozícii západné policajné sily – obušky, vodné delá, alebo jazdeckú políciu. K dispozícii boli len strelné zbrane, ale za ich používanie nikto nechcel prevziať zodpovednosť. Preto sa súhlasilo so zrušením zákazu demonštrácie. Sovietsky poradca, šéf KGB Ivan Serov, nesúhlasil a vyhlásil, že sa v Budapešti koná fašistická demonštrácia a maďarská polícia váha, či ju rozoženie alebo nie.

 

 Začala sa demonštrácia a mnohí z ľudí išli večer do maďarského rozhlasu, aby sa ich požiadavky vysielali do éteru. Vedenie rozhlasu to odmietlo, ale demonštranti boli neústupní. Bezpečnostná polícia strieľala do davu. Demonštranti sa zmocnili zbraní vojakov a začína sa ozbrojená revolúcia. Vedenie Maďarska zachvátila panika. V ten večer bol ešte ministerským predsedom András Hegedüs. Sovietsky veľvyslanec v Maďarsku (Jurij Andropov) sa pýtal, či by maďarské vedenie súhlasilo s pomocou sovietskych vojsk. Maďarské vedenie súhlasilo. Tri dni po rozhodnutí podpísal András Hegedüs žiadosť, aby mala Moskva dodatočné pozvanie. Keď sa sovietske jednotky objavili v uliciach, vypukli ešte väčšie boje. Povstalci neboli informovaní o tom, že sovietski vojaci zatiaľ nedostali rozkaz strieľať. Do akcie boli zapojené aj sovietske tanky. Sovietski vojaci boli vydesení, keď na nich maďarskí povstalci strieľali. Pre Maďarov sa stali spolu s bezpečnostnou políciou hlavným terčom.

 Andrása Hegedüsa prepašovali z Budapešti v sovietskych obrnených autách. Imre Nagy nariadil okamžité prímerie a vyjednávanie s Moskvou. 30. októbra 1956 vyhlásil Nagy obnovenie demokracie s viacerými stranami a vytvorenie koaličnej vlády. O dva dni vyhlásil neutralitu Maďarska a oznámil, že jeho krajina opúšťa Varšavskú zmluvu. Nato 4. novembra vpadli  do Maďarska sovietske vojská a zvrhli Nagyovu vládu.

Nasledujúce ráno sa začal sovietsky útok. Červená armáda zhromaždila v Maďarsku 2000 tankov – rovnaký počet použil Hitler v roku 1940 na dobytie Francúzska. O niekoľko dní, keď vojaci vyšli zo svojich tankov, pýtali sa na cestu k oceánu. Maďari  odpovedali: „My nemáme oceán.“ A oni sa pýtali:“ Tak, kde sme???“ A oni odpovedali: “Ste v Maďarsku.“ Sovietski vojaci si mysleli, že bojujú s Britmi pri Sueze, preto  tomu ledva uverili.

 Sovieti navrhli Maďarom, aby sa vzdali a že budú môcť slobodne odísť so svojimi zbraňami. Svoje sľuby nedodržali. Nagya súdili spolu s jeho spoločníkmi a bývalého predsedu vlády a troch ďalších odsúdili na smrť. To bolo v júni 1958. Ale kvôli publicite sa neodvážili Nagya popraviť. Nastúpil Kádárov režim.

 

 

Pražská jar

 

Rozdrvenie maďarského povstania bolo pre ostatné krajiny východnej a časti strednej Európy  poučením, že Moskva nebude tolerovať ani pokus o rozchod s Varšavskou zmluvou, ani pokus o nastolenie demokracie s viacerými politickými stranami. Cieľom pražskej jari bolo spojiť socialistické princípy s politickou demokraciou a vrátiť sa pred rok 1948.

Brežnev dovolil v decembri  1967, aby si strana sama vybrala do vedúcej funkcie stalinistu Antonína Novotného. Ako nový najvyšší predstaviteľ sa vynoril Alexander Dubček. Kremeľ ho spočiatku považoval za spoľahlivého. V Československu, na rozdiel od Maďarska, neboli umiestnené sovietske jednotky. Preto sa vedenie Československa snažilo presvedčiť sovietskych kolegov, že podobné nebezpečie nehrozí.

 

Verejnosť podporovala československú vládu a jej reformy. Zrušila sa cenzúra, boli rehabilitované obete inscenovaných súdnych procesov a vážne sa uvažovalo o hospodárskych reformách. V Maďarsku boli v roku 1956 dosť silné protisocialistické názory. Mnohí ľudia bojovali proti komunistom.  Vlna reforiem v Československu sa považovala za hrozbu a to z dvoch príčin:

     1.Mohli sa stať nákazlivými, čiže sa šíriť do susedných komunistických krajín      a povzbudzovať ich občanov, aby žiadali zmeny

      2.Povolila sa sloboda slova

Sovieti odsudzovali pražské vedenie a obviňovali z nečinnosti a o pokus vyvolať v krajine kontrarevolúciu. Vedenie Československa bolo presvedčené, že tanky nikdy neprídu. Koncom júla až začiatkom augusta sa konali dve stretnutia:

1.Medzi sovietskym a československým vedením v Čiernej nad Tisou

2.Vrcholná schôdzka Varšavskej zmluvy v Bratislave.

 

Napriek tomu, že Dubček ubezpečoval, že jeho reformy neohrozia komunizmus, Kremeľ to nepresvedčilo. V prípade Československa bolo počuť veľmi hlasné a veľmi aktívne povzbudzovanie zo Západu. V noci z 20. na 21. augusta 1968 vstúpili do Československa vojenské jednotky Sovietskeho zväzu  spolu s menšími jednotkami Bulharska, východného Nemecka, Poľska, Maďarska. Cieľom bolo zničiť Pražskú jar.

Za jednu noc prišlo do Československa 500 000 vojakov, čo udivilo aj špecialistov NATO. Bolo to dôkazom toho, že išlo o psychologický faktor.

 

Ludvik Svoboda dal príkaz, aby sa nekládol nijaký odpor. No napriek tomu sa sovietski vojaci stretli s obrovským odporom verejnosti. Tajný rozhlas občanov vyzval, aby odstránili všetky tabule s názvami ulíc. O dve hodiny nebola v krajine žiadna tabuľa s názvom ulice. Okupácia nebola bez krviprelievania. No počet strát na životoch bol nižší ako v Maďarsku. Tam si sovietsky zásah vyžiadal, spolu s odvetou, ktorá po ňom nasledovala, smrť takmer 4000 ľudí, z toho 700 sovietskych vojakov. V Maďarsku bol tvrdý zásah Sovietov odpoveďou na výbušnú situáciu, vpád do Československa bol skôr preventívnou policajnou akciou. V roku 1956 odmietla Moskva návrh Rumunov, aby sa zúčastnili  na vojenskej akcii v Maďarsku. Obávala sa  však obnovenia starej maďarsko – rumunskej nenávisti. Avšak v roku 1968 Moskva chcela, aby sa zodpovednosť za inváziu do Československa rozdelila. Preto urobila z invázie spoločnú akciu Varšavskej zmluvy.

 

Albánsko opustilo Varšavskú zmluvu v roku 1961, členovia sovietskeho bloku musia zasiahnuť ak ide o porušovanie výdobytkov socializmu .

Výzva Solidarity na vzdor

Tretej veľkej skúške bol komunizmus podrobený v roku 1980 v Poľsku. Poľsko malo totiž, ako jediné medzi východoeurópskymi  krajinami inštitúciu, ktorá bola nezávislá od režimu:

1.Bola to katolícka cirkev, ktorá si udržala svoj vplyv aj počas komunizmu. Jej sebavedomie zvýšilo roku 1978 zvolenie poľského arcibiskupa  Karola Wojtylu za pápeža Jána Pavla II.

2.Veľká časť pôdy zostala v rukách roľníkov, ktorí si strážili svoju nezávislosť od štátu

3.Protiruské a protisovietske cítenie Poliakov vyostrila nemecko-sovietska okupácia

Poľska v roku 1939

 

Moskva po druhej svetovej vojne zabezpečovala západné hranice Poľska s Nemeckom. Tie totiž odmietalo uznať západné Nemecko. Vo Varšavskej zmluve bolo Poľsko len z vypočítavosti. Asi v roku 1980 v Gdaňsku vstúpili do okupačného štrajku proti zvýšeniu cien  robotníci lodeníc. Tento štrajk viedol k  založeniu  nezávislého odborového zväzu  S O L I D A R I T A. Pod vedením Lecha Walesu sa Solidarita postupne premieňala na široké sociálne hnutie, ktoré sa nakoniec zmenilo na alternatívnu silu proti komunistickej strane. Solidarita si vynútila celý rad ústupkov, ale vládne orgány buď neboli schopné, alebo neboli ochotné predložiť jasný reformný program. Komunistické vedenie odmietlo podeliť sa o moc a to ochromilo vládu. Poľsko sa rútilo k anarchii, preto generál Jaruzelski vyhlásil 13. decembra 1981 stanné právo.

 

 Za 15 rokov trikrát zasiahla sovietska armáda, aby ochránila záujmy Kremľa: vo východnom Berlíne, v Maďarsku, v Československu. A teraz v Poľsku v roku 1980 – 1981 nezasiahla. Brežnev Jaruzelskému veľmi dôveroval. V decembri 1980 Sovieti pohrozili, že napadnú Poľsko. Sovieti vedeli, že ak Poliaci budú klásť odpor, Spojené  štáty americké sa nebudú nečinne prizerať. Ďalším faktorom bolo angažovanie sa Američanov v Afganistane. Americká výstraha bola istým porušením Jaltskej konferencie o povojnovom rozdelení Európy. Od začiatku 50. rokov nedodávali Američania bojovníkom proti režimu vo východnej Európe žiadne zbrane.

 

Najočividnejším, ale posledným prípadom priamej pomoci bola spoločná akcia s Britmi, v rámci ktorej sa vyslali späť do vlasti ozbrojení albánski emigranti, aby sa pokúsili zvrhnúť komunistický režim. Odhodlanie poľského vedenia samostatne riešiť vzniknutú situáciu zohralo však pravdepodobne ešte dôležitejšiu úlohu, ako výstraha zo strany Spojených štátov. Sovietska vojenská pomoc by asi zničila aj posledné zvyšky dôvery, ktoré ešte režim mal, a tak Varšava dokázala zneškodniť krízu vlastnými silami. Jaruzelski, jeden z členov poľskej delegácie v Moskve, bol presvedčený, že Kremeľ mal niekoľko príčin na to, že na sklonku roku 1980 nepoužil silu:

   l. Stále bola šanca, že sa podarí udržať Solidaritu ako odborovú organizáciu

   2. Konzervatívna skupina v komunistickej strane, ktorá bola pripravená obrátiť sa na      Moskvu so žiadosťou o pomoc, sa nestihla skonsolidovať

   3. Stanovisko, ktoré zaujala poľská delegácia vedená prvým tajomníkom strany Stanislavom Kaniom, dávalo sovietskym spojencom pocit, že ide o poľskú záležitosť, ktorú dokážu vyriešiť vlastnými silami bez toho, aby podkopali bezpečnosť Varšavskej zmluvy ako celku.

Všetky tieto skutočnosti  spolu  s  americkými  varovaniami  bezpochyby  prispeli k  tomu,  že v tom čase nedošlo k žiadnej intervencii.

Existoval ešte jeden dôvod, pre ktorý sa Kremeľ usiloval, aby jeho jednotky nemuseli zasahovať v Poľsku. V tom čase už bola sovietska armáda po uši zahrabaná v partizánskej vojne v Afganistane. Invázia do Poľska by priniesla oveľa rozsiahlejšie straty, ako zásah   v Maďarsku v roku 1956.

 

Washington uvalil na Poľsko a Sovietsky zväz, ktorému prisúdil zodpovednosť za nastolenie stanného práva, obchodné sankcie. Americká reakcia a jej účinok boli silnejšie ako v Maďarsku v roku 1956 a v Československu v roku 1968. Tam sa Američania obmedzili zväčša na propagandu. Hoci západoeurópske štáty uplatňovali sankcie iba čiastočne, ich účinok bol naozaj veľký. Bolo to preto, že sa zásluhou politiky zmierňovania medzinárodného napätia v 70. rokoch výrazne zvýšila závislosť Poľska od obchodu a úverov  zo Západu.

Politická situácia vo východnej Európe bola po potlačení Solidarity veľmi bezútešná. Napriek opakovaným pokusom ohroziť nadvládu Kremľa, Moskva si ju úspešne udržiavala nad väčšinou oblastí. Neustále však musela čeliť konfrontácii s krajinami, ktorých ľud ju nenávidel. V niektorých krajinách bola situácia uvoľnenejšia, v niektorých zostala rovnako prísna. Keď na konci roku 1983 začalo NATO rozmiestňovať v západnej Európe letúnové strely a rakety PERSHING–2,  Moskva reagovala rýchlo.

 

Sovietske veľvyslanectvo poslalo nótu, že sa na území Československa a NDR budú rozmiestňovať rakety stredného doletu. Ale na žiadnej z predchádzajúcich porád s týmito krajinami o rozmiestňovaní rakiet nediskutovali.

V iných smeroch sa krajiny východnej Európy postupne stávali pre Moskvu skôr príťažou ako prínosom. Politicky predstavovali nepríjemnosti, ekonomicky boli málo užitočné a pocity ich národov voči Sovietskemu zväzu boli zmesou strachu, nenávisti a opovrhovania. Lenže myšlienka, že by Moskva bez svojich východoeurópskych satelitov len získala bola pre starecké vedenie príliš revolučná. A tak musela počkať na nové myslenie Michaila Gorbačova.

 

 

Obrazová príloha

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Literatúra

      Gabriel Partos: Studená vojna očami východu a západu (The World that Came in from the Cold,The British Broadcasting Corporation and Royal Institute of International Affairs,Great Britain,1993) PTK-ECHO, M-PRESS, Bratislava, 1994

 

 

 

 

 

Spracovala: Alica Angyalová (Gymnázium Fiľakovo – 2004)

 

 

[ Back ]