482- 814
Panovníci z rodu Merovejovcov odvodzovali svoju moc od Merovecha,
jedného z menších kráľov sálskych Frankov, ktorý bol podľa povesti potomkom
morského netvora a ktorého preto považovali za poloboha. Merovejovská
ríša vo franskej Galii sa stala najživotaschopnejším z nástupníckych
barbarských štátov na území niekdajšej Rímskej ríše. Pevné základy franskej
hegemónie položili výboje Chlodovika a jeho synov a vnukov. Tento odkaz potom
rozvinuli ich následníci z rodu Karolovcov, ktorí na istý čas ovládli západnú
Európu. Obdobie franskej vlády charakterizuje mimoriadna politická a kultúrna
súdržnosť i zásadný a mnohotvárny rozvoj takmer vo všetkých oblastach života.
Skvelý hrob Chlodovikovho otca Childericha (zomrel 481), objavený roku 1653 v Tournai, dokazuje, že tento muž hoci bol pohan, vládol ako rímsky vojenský miestodržiteľ v severnej Galii.Významným podnetom na to, aby tamojšie galorománske obvateľstvo prijalo za vládcu jeho syna Chlodovika, bola Chlodovikova konverzia na katolícku vieru. Rímsky Gali a frankovia postupne splynuli. Od 7.stor. nebolo už medzi mocnými merovajovskými kniežatmi a biskupmi v politickej a miestnej správe možné rozlíšiť, kto je akej krvi. Pre asimiláciu etník v Galii je priznačné, že francúzština sa vyvinula z latinčiny, hoci prvé menšie pravopisné úpravy písanej reči pochádzajú až z 9.stor. Počas celého obdobia franskej nadvlády v Európe bola latinčina jazykom práva, náboženstva a vzdelanosti. Na západ od Rýna sa navyše používala aj v bežnej komunikácii. Za vlády Chlodovikovych následníkov sa franská moc sústreďovala prevažne na územiach na sever od Loiry a najmä v tzv. Neustrii a Austrázii. Od roku 613 sa títo králi čoraz väčšmi opierali o hodnostárov nazývaných majordómmi, ako aj o ďalších urodzených veľmožov, ktorí vládli v provinciách rozsiahlej ríše. Práve z najmocnejšieho rodu v Austrázii, Arnulfovcov, ktorí neskôr vstúpili do dejín ako Karolovci, vzišiel Merovejovcom najvážnejší súper o moc. Na čele Arnulfovcov vtedy stál majordóm Pipin II. Stredný, ktorý v bitke pri Tertrách roku 687, v ktorej porazil neustrijského majordóma, dosiahol významné, hoci krátkodobé víťazstvo. Až Pipinov syn Karol Martel skonsolidoval moc rodu i ríše v bojoch s neutrijskými majordómami, Frízmi, Akvitáncami a Saracénmi. Keď Karol, hoci mal stále len hodnosť majordóma, roku 741 zomrel, odovzdal svojim synom, Pipinovi III. Krátkemu a Karlomanovi, ríšu výrazne rozšírenú a posilnenú.
Práve Pipin III. sa v roku 751 na radu a so súhlasom
franských veľmožov vyhlásil za kráľa a založil tak dynastiu Karolovcov. Svoje
postavenie ešte väčšmi posilnil roku 754, keď pápež prekročil Alpy a pomazal
jeho i jeho synov ako právoplatných vládcov Frankov. Aj Pipin
Franskú ríšu rozšíril, a to o Alamániu a Akvitániu.
Pipinov syn Karol Veľký dobyl kráľovstvo Longobardov a zabral Bavorsko. Po sérii krvavých výprav si podmanil Sasov a násilne ich obrátil na kresťanstvo. Napriek neúspechu v Roncesvalleskom priesmyku, nesmrteľne zachytenému v Piesni o Rolandovi, Karol ovládol územie Hispánskej marky. Roku 796 dosiahol slávne víťazstvo aj nad Avarmi. Ako panovníkovi nad mnohými národmi sa Karolovi dostalo uznania na Štedrý deň v roku 800, keď bol korunovaný za cisára, hoci tento akt bol do značnej miery symbolický a fakticky Karolovo postavenie ani politickú moc neovplyvnil. Išlo skôr o to, akú úlohu mal panovník hrať vo vzťahu k Taliansku a ako ochranca Ríma. Neskoršie generácie vedeli hlbší zmysel tejto udalosti patrične využiť. Roku 806 začal Karol podnikať prípravy na to, aby cisársky titul zachoval aj pre svojich následníkov, ale nikdy ich nenaplnil. Napriek tomu, roku 813, korunoval Ľudovíta, jediného zo svojich synov, ktorý zostal nažive, za svojho nástupcu. Oslavné opisy kronikárov z 9.stor. založili mýts o panovníckej moci a sláve vládcov neskoršej Európy.
Vojenské výboje Karolovcov sprevádzal proces
konsolidácie cirkvi. Charakteristickými znakmi karolínskej epochy sú podpora zo
strany pápeža, vyvažovaná za odplatu jeh ochranou, úzke vzťahy svetskej a
cirkevnej moci, kľúčový podiel kňazov na všetkých záležitostiach štátnej správy
po boku svetských veľmožov i úloha karolínskeho panovníka ako kresťanského kráľa,
zodpovedného za vieru a blaho kresťanských poddaných. Pri kráľovskom dvore, od
konca 8.stor. sídliacom v Aachene, i v ďalších kultúrnych centrách ríše sa
zhromažďovali učenci, básnici a umelci z celej Európy. V spôsobe spravovania
ríše sa uplatnilo množstvo nových prvkov. K najvýznamnejším patrila najmä
reforma obeživa, mier a váh, ako aj prebudovanie štátnej správy, ktorá na
účelné riadenie obrovskej krajiny vo výraznej miere využívala písomné doklady.
Vznikli zákonníky a hodnostári mali na starosti dohľad nad dodržiavaním ich
ustanovení. Kresťanské učenie a vzdelávanie, ako aj cirkevný a kláštorný život
sa premyslene rozvíjali a tešili sa sústavnej podpore. Po celej krajine sa
šírili kópie liturgických textov určených pre kostoly, upraveného znenia Biblie,
i kódexu kánonického (cirkevného) práva, ktoré zhotovali
učenci pod záštitou kráľovského dvora. Hoci sa mnohé etniká podrobili franskej
moci len neochotne, karolínska ríša pozoruhodným spôsobom spojila do jedného
celku veľmi rôznorodé spoločenstvo národov a položila základy novodobej
západnej Európy.
Zdroj
informácií:
Veľký atlas svetových dejín
Spracovala: Judita Ivaničová
1.C (Gymnázium Fiľakovo – 2003)