Odborné učilište internátne, Haličská cesta č

Politická aféra – Watergate

„Druhoradé vlámanie“, ktoré sa nikdy nevysvetlilo, ochromilo vládu Spojených štátov. Prvýkrát v dejinách Ameriky bol prezident nútený vzdať sa úradu a jeho najbližší poradcovia išli do väzenia.

Možno je to najslávnejšia otázka, akú kedy v Amerike niekto verejne vyslovil: „Čo o tom prezident vedel?...a kedy sa o tom dozvedel?“

Senátor Howard Baker z Tennessee, významný republikánsky člen komisie Senátu, zaoberajúci sa priebehom prezidentskej kampane, ňou vyjadril pocit sklamania všetkých Američanov z roku 1973, keď sa procesie svedkov usilovali pred televíznymi kamerami rozviť nejasnú históriu intríg, vyhrážania, elektronického sledovania a podplácania na najvyššej vládnej úrovni. Záplava nechutných odhalení sa preslávila ako aféra Watergate.

„Nekonečný desivý sen“, ako bolestnú skúsenosť celého národa neskôr nazval prezident Gerald Ford, sa začal ako bezvýznamná fraška. O druhej ráno, 17. júna 1972 pristihli päticu mužov, ako prehľadáva miestnosti celoštátneho ústredia Demokratickej strany v modernom komplexe Watergate vo Washingtone.

(Bánová, 1999, str.214)

Mali so sebou kamery a elektronické sledovacie zariadenie, odstránili stropné panely a prehľadali stranícke záznamy. Ukázalo sa, že všetci majú niečo spoločné s Ústrednou spravodajskou službou (CIA).

Prezident Richard Nixon, prvý muž Republikánskej strany v tých dňoch výrazne smeroval k ľahkému víťazstvu vo voľbách nad demokratickým kandidátom, senátorom Georgeom McGovernonom. Aj po tom, ako sa ukázala, že jedným z páchateľov vlámania je James McCord, ktorý pracoval pre Výbor na prezidentovo znovuzvolenie ako bezpečnostný agent, Nixon tvrdil, že „Biely dom s tým v nijakom prípade nemá nič spoločné“. Ale predseda Demokratickej strany Lawrence F. O´Brien označil vlámanie za „nehoráznu politickú špionáž“ a podal na výbor žalobu na milión dolárov. Vyšetrovanie odhaľovalo ďalšie a ďalšie stopy vedúce k Bielemu domu. Dvaja z páchateľov boli v pojení s E. Howardom Huntom. V roku 1961 organizoval Hunt ako pracovník CIA inváziu na Kubu, ktorá sa skončila trápnym fiaskom. Hunt teraz patril medzi poradcov Nixonovho zvláštneho konzultanta a dlhoročného politického stratéga Charlesa W. Colsona. Napriek tomu, že sa touto čudnou záležitosťou začala zaoberať FBI, minissterstvo spravedlivosti, Kongres i novinári, podarilo sa prezidentovi dosiahnuť v novembri výrazné volebné víťazstvo.

Niekoľko mesiacov po založení prvej prezidentovej prísahy, 9. mája 1969, Richarda Nixona pobúrilo spravodajstvo denníka New York Times o tajnom bombardovaní severovietnamských základní v Laose a v Kambodži. Prikázal odpočúvať úradníkov, ktorí by mohli vynášať informácie.

2. strana

O dva roky neskôr začali tie isté noviny publikovať úryvky z verejnej správy Pentagonu o účasti Spojených štátov vo vojne vo Vietname. Niekto z vlastného aparátu bezpochyby poskytol tlači sedemtisíc strán štúdie, ktorá existovala len v pätnástich exemplároch. Napokon sa zistilo, že správu vyniesol Daniel Ellsberg, bývalý analytik ministerstva obrany.

Nixon sa rozhodol, že nemieni naďalej trpieť, aby sa dôverné úvahy jeho vlády takýmto spôsobom vytrubovali do zahraničia a radil sa o postupe so svojimi dvoma najdôvernejšími poradcami: šéfom prezidentskej kancelárie H. R.Haldemanom a poradcom pre domáce záležitosti Johnom D. Ehrlichmanom. Problém vyriešil tak, že nariadili Ehrlichmanovmu hlavnéhu tajomníkovi Egilovi Kroghovi, aby vytvoril tajnú skupinu poverenú „upchávaním deravých kanálov“. Skupina sa preto začala nazývať „inštalatéri“. Ku skupine sa pripojil aj Hunt spolu s G. Gordonom Liddym, bývalým prokurátorom z malého mesta a milovníkom strelných zbraní, ale hneď prvú úlohu zbabrali. S nádejou, že zdiskreditujú Ellsbergera, najali si protikastrovsky orientovaných Kubáncov, aby sa vlámali do kancelárie jeho psychoanalytika. Zle informovaní vlamači však Ellsbergov chorobopis nenašli.

V prezidentských voľbách, v roku 1960, Nixon prehral s Johnom F. Kennedym

rozdielom pár hlasov. V roku 1968, keď kandidoval znova, vyhral tesne nad Hubertom Humphreym. Odborníci na výskum verejnej mienky v tom čase tvrdili, že priazeň voličov pred koncom volebnej kampane Nixona opúšťala tak rýchlo, že ak by sa voľby konali o niekoľko dní neskôr, mohol ich prehrať tiež. (Bánová, 1999 str.215)

Nixon sa teda rozhodol posilniť to, čo považoval za svoje politické slabiny a založil Výbor na znovuzvolenie prezidenta. Jeho účelom bolo získať toľko milionov dolárov, aby s nimi mohol v roku 1972 viesť účinnú kampaň. John Mitchell sa vzdal funkcie generálneho prokurátora a stal sa riaditeľom výboru. Liddyho najali ako finančného poradcu a McCorda vymenovali za šéfa bezpečnosti.

Výbor bol neobyčajne úspešný. Nazbieral obrovské množstvo peňazí od veľkých korporácií, ktoré mali záujem, aby sa na ne v Bielom dome pamätalo aj po voľbách. I keď začalo byť jasné, že demokratmi navrhovaný kandidát nemá takmer nijakú nádej poraziť súčasného držiteľa úradu, niektorí z pracovníkov výboru sa nazdávali, že treba použiť neštandardné prostriedky.

Dodnes nie je celkom jasné, čo si vlastne páchatelia od vlámania do sídla demokratov 17. júna 1972 sľubovali. Iróniou ostáva, že z tohto pokusu o vlámanie sa stala časovaná nálož, ktorá mala vybuchnúť až o mnoho mesiacov neskôr a napokon práve to celú kampaň najviac poškodilo.

História Watergate sa na určitý čas presťahovala na vnútorné strany novín, ale Ehrlichman, Haldeman, Mitchell a mladý právnik John Dean – prezidentov zvláštny poradca, si plne uvedomovali o aký výbušný materiál ide. Začali horúčkovito pracovať na tom, aby si kúpili mlčanie Hunta, Liddyho a všetkých piatich páchateľov

3. strana

vlámania. Všetkým sľúbili prezidentskú milosť, ale McCord pod tvrdým tlakom obvodného sudcu Johna Sirika v marci 1973 priznal, že Dean a Jeb Magruder – bývalý zástupca riaditeľa Výboru na znovuzvolenie prezidenta vedeli, že sa má vlámanie uskutočniť. (Bánová, 1999, str.216)

Už vo februári 1973 začal americký Senát vyšetrovať aféru a výpovede vysielala televízia v celých Spojených štátoch. Nasledovala lavína vzájomného obviňovania, ohovárania a hrozieb. Nakoniec sa Dean postavil na stranu Senátu a opísal ako sa Biely dom usiloval celú vec zahladiť. Vyhlásil, že Mitchella nabádali, aby za nich „ťahal horúce gaštany z ohňa“ a priznal sa k zodpovednosti za vlámanie. Ďalej uviedol, že Hunt za mlčanie o svojej činnosti žiadal viac než 120 tisíc dolárov a Nixon o tom vedel, a že Ehrlichman sa sprostredkovanie pokúsil zničiť dôkazy. Dean prezradil i to, že Haldeman prikázal svojmu tajomníkovi odstrániť a zničiť kompromitujúce materiály z archívov Bieleho domu.

Jadro Deanovej výpovede smerovalo k odpovedi na základnú otázku senátora Bakera, ktorý tvrdil, že prezident o svojom podiele na prípade americkú verejnosť klamal. Mladý právnik celkom pokojne a presne formulovanými odpoveďami Nixona obvinil, že o úsilí všetko zahladiť vedel minimálne od 15. septembra 1972. Prezident tvrdil, že o záležitosti sa dozvedel o viac ako šesť mesiacov neskôr, 21. marca 1973 a ihneď nariadil vyšetrovanie, ktoré malo odhaliť pravdu. Podľa Deanovej výpovede v skutočnosti jeho šéf už celú pravdu poznal a všetko úsilie zameral na to, aby zachránil sám seba.

Nikoho neprekvapilo, že Nixon Deana prepustil a s ľútosťou požiadal dvoch zo svojich najbližších poradcov, Haldemana a Ehrlichmana, aby sa vzdali funkcii.

Vyšetrovatelia senátu celkom náhodou zistili, že Nixon má v prezidentskej kancelárii, v tzv. Oválnej pracovni nainštalovaný magnetofón. Pásky uložené v pivničnom archíve obsahovali všetko, čo sa v miestnosti povedalo od roku 1971. Harvardský profesor práva Archibald Cox, ktorého ministerstvo spravodlivosti vymenovalo za špeciálneho prokurátora na vyšetrovanie prípadu, spolu so sudcom Sirikom a výborom senátu vyvíjali nátlak, aby im pásky vydali. Nixon sa znova odvolal na privilégiá súvisiace s jeho výkonnou mocou, odmietol materiály vydať a pokúsil sa prinútiť Coxa, ktorého nazval „zaujatou zmijou“, aby sa vzdal svojej funkcie. Cox to odmietol, pretože mu pôvodne prisľúbili nezávislosť od vlády. Nixon na to reagoval tým, že ho dal 20. októbra 1973 odvolať.

Generálny prokurátor Eliot Richardson odmietol vykonať prezidentov príkaz a radšej odstúpil. Rovnako sa vzdal funkcie aj jeho zástupca. Hoci boli rezignácie úmyselne načasované na víkend, aby sa stlmila reakcia verejnosti, vyvolalo to, povedané slovami nového šéfa prezidentskej kancelárie generála Alexandra Haiga, „búrku“.

4. strana

Ohrozený Nixon sa podriadil. Z deviatich pások, ktoré vyšetrovatelia požadovali, však vydal len sedem a na jednej z nich bolo 18 minút trvajúce prázdne miesto. Prezidentova verná sekretárka Rose Mary Woods vyhlásila, že túto časť neúmyselne

zmazala, keď omylom položila nohu na ovládací gombík. (Bánová, 1999, str.217)

Keď však mala novinárom názorne ukázať, ako to urobila, nedokázala to. Ďalšie chýbajúce časti nahrávok sa v mnohých prípadoch podarilo technickým expertom elektornicky zosilniť.

Vďaka tomu bolo k dispozícii dosť zretelne počutého kompromitujúceho materiálu, aby jeden z Nixonových právnikov po tom, ako si nahrávky prvýkrát vypočul, zašepkal: „Tak, to je koniec“. Na zázname z 23. júna 1972, iba šesť dní po vlámaní do Watergate, teda oveľa skôr, ako tvrdil John Dean, Nixon diskutoval o tom, ako zahladiť stopy.

V júli 1974 americký Najvyšší súd jednomyselne podporil nárok súdu vypočuť si aj ďalšie pásky. Právny výbor Senátu, ktorý vyšetrovanie začal s cieľom prezidenta odvolať, dostal devätnásť pások, ale žiadal ďalších 42 so záznamami rozhovorov od júna 1972 do júna 1973. Prvýkrát v histórii štátu poslal výbor prezidentovi súdne predvolanie a začal tým pojednávanie o jeho obžalobe.

Biely dom nakonie pásky vydal a s nimi asi 1200 strán ich prepisov. Podľa Nixonovho vysvetlenia boli prepisy redigovanými verziami záznamov a odvôvodnil to jednak vulgárnymi výrazmi v rozhovoroch, jednak otázkami štátnej bezpečnosti.

Porovnaním so skutočnými záznamami sa ukázalo, do akej miery sú prepisy upravené a Nixonova dôveryhodnosť utrpela ešte viac.

Právny Výbor Senátu po skončení verejných pojednávaní rozhodol 30. júla 1974, že Snemovni reprezentantov navrhne tri body, na základe ktorých by prezidenta mali obžalovať: zabranie výkonu práva, zneužitie prezidentských právomocí a pokusy brániť vlastnému procesu odvolania. Ďalšie dva dôvody boli zamietnuté.

Až do 5. augusta Nixon verejne ubezpečoval celý národ, že vyšetrovanie aféry Watergate a jeho vlstné činy nie sú dôvodom na to, aby spravil taký výnimočný krok a rezignoval. Zasiahla však tvrdá realita. Niektorí z jeho najbližších politických priateľov, vrátane konzervatívneho senátora Barryho Goldwattera, ho varovali, že snemovňa reprezentantov ho pravdepodobne obžaluje. Potom by došlo k procesu pred celým Senátom a len prezidentovo odstúpenie môže zabrániť takému ponižujúcemu divadlu.

Nixon teda 9. augusta večer vystúpil v televízii a oznámil, že na druhý deň na poludnie odstúpi. Nepriznal si nijakú vinu, neprejavil ani výčitky svedomia. Povedal, že k rozhodnutiu ho vedie nedostatok politickej podpory v Kongrese.

5. strana

Obžaloba, na základe ktorej odsúdili a poslali do väzenia mnoho jeho spolupracovníkov, vrátane Mitchella, Haldemana a Ehrlichmana, prezident označil za „neobžalovaného spolusprisahanca“. Hrozba trestného stíhania nad ním visela až do

chvíle, keď jeho nástupca, prezident Ford vyhlásil amnestiu „na všetky previnenia“ proti Spojeným štátom, ktoré Nixon počas pôsobenia v úrade spáchal.

Ford si touto veľkorysosťou ihneď získal ako prezident značnú popularitu, ale mnohí ľudia považovali jeho postup, ktorý mohol byť motivovaný výhradne súcitom so zneucteným človekom, za veľmi podozrivý. Niektorí odborníci sa domnievajú, že amnestia veľkou mierou prispela Fordovej porážke Jimmym Varterom v roku 1976. Hoci Ford dúfal, že udelením milosti Nixonovi „celkom uzavrie a zapečatí túto knihu“, pripísal k záhade len ďalšiu kapitolu.

Súhlasil Nixon s rezignáciou len s podmienkou, že mu bude odpustené? Neexistuje nijaký dôkaz, že by sa Ford na dohode podieľal. V dôsledku aféry Watergate však vzrástla nedôvera verejnosti k politickým predstaviteľom. Pri nedostatku dôkazov sa zdalo, že voliči sú ochotní veriť v to najhoršie. (Bánová, 1999, str.218)