Zavraždenie rodiny ruského cára
Jekaterinburg 16.07.1918
V Jekaterinburgu ( Sverdlovsk ) boľševici zavraždili ruského cára Mikuláša II. A jeho rodinu. Tým sa skončila tristoročná vláda Romanovovcov. Mikuláš II. Nastúpil na ruský trón r.1894 a spočiatku vládol tak ako jeho autokratickí predchodcovia. Až po prehratej vojne proti Japonsku a po revolučných nepokojoch, ktoré zasiahli celú krajinu v r. 1905 až 1907, bol panovník ochotný pristúpiť na určité ústupky, okrem iného na zriadenie parlamentu ( Štátna duma – 01.11.1907 ), od ktorých však po krátkom čase znovu ustúpil. Pod vplyvom hroziacej revolúcie cár v marci 1917 abdikoval ( 15.03.) a bol aj s rodinou poslaný do vyhnanstva na Sibír a väznený v Jekaterinburgu.
Svedectvo robotníka Medvedeva,
vojaka Červenej armády, povereného strážením panovníckej rodiny:
„Večer 16.júla som nastúpil do
služby. Jurovskij( veliteľ ) mi okolo ôsmej hodiny dal príkaz, aby som mu
priniesol všetky revolvery Nagan. Pobral som všetkým hliadkam a ostatným službukonajúcim
vojakom ich Nagany, bolo ich spolu dvanásť a zaniesol som ich do
kancelárie veliteľa. (...) O polnoci Jurovskij zobudil zadržaných.
O hodinu bola celá rodina pripravená. O druhej všetci rodinní
príslušníci vyšli z izby, cár niesol Alexeja na rukách. Obidvaja mali
oblečené bundy a na hlavách čiapky. Cárovná a ich dcéry nemali kabáty
ani klobúky. (...)
Do miestnosti vstúpilo
jedenásť mužov: Jurovskij, jeho pomocník, dvaja čekisti a sedem
Lettonovcov. Jurovskij mi povedal: Vyjdi na ulicu a zisti, či tam nikto
nie je a či nepočuť výstrely. Vyšiel som na dvor a skôr, ako som sa
dostal na ulicu, počul som detonáciu. Hneď som sa vrátil a uvidel som, že
cár, cárovná, ich štyri dcéry a cárovič ležia na dlážke s mnohými
strelnými ranami na tele. Krv tiekla prúdom. Doktor, dvaja sluhovia
a komorná boli tiež mŕtvi. Vo chvíli, keď som vstúpil, cárovič ešte dýchal
a stonal. Jurovskij sa k nemu priblížil a ukončil jeho život
ešte dvoma alebo troma výstrelmi.“
V roku 1984 sa v tlači objavila správa o smrti istej Američanky, Anny Andersonovej. Zomrela a zanechala po sebe tajomstvo, ktoré znepokojovalo historikov od roku 1920: bola, či nebola veľkovojvodkyňou Anastáziou, dcérou cára Mikuláša II., ktorá prežila masaker v Jekaterinburgu?
Vo februári 1917 bol cár Mikuláš II. Spolu s rodinou pod dohľadom v domácom väzení v rezidencii Cárskoje Selo. Po prevezení do Toboľska a neskôr v Jekaterinburgu už za vlády boľševikov sa podmienky ich väzenského života postupne zhoršovali. Nakoniec boli podľa oficiálnej verzie popravení v noci zo 16. na 17. júla 1918. Cár, cárovná, ich päť detí, doktor Botkin a traja sluhovia boli o druhej hodine po polnoci postrieľaní. Ich telá odviezli do neďalekého lesa, rozsekali, poliali kyselinou a benzínom a spálili. To, čo zostalo, vhodili do vody v zatopenej bani.
Táto oficiálna verzia, predložená vyšetrovateľom Sokolovom, obsahuje isté nepresnosti. Na základe viacerých svedectiev možno vytvoriť aj iné hypotézy. Najvierohodnejšia z nich tvrdí, že cár a jeho syn boli zastrelení, kým cárovnú a ich štyri dcéry odviedli do Permu. To bol názor bielogvardejca Malinovského, ktorý viedol vyšetrovanie týždeň po poprave, keď Jekaterinburg dobyli bieli. Vo svojej správe uviedol, že bolo postrieľaných niekoľko osôb, čo malo simulovať vyvraždenie cárskej rodiny. Prípad mu odňali a dostal ho Sokolov, ktorý vypracoval oficiálnu verziu. V perme sa mu podarilo nájsť stopy po pobyte cárovnej a jej dcér, ktoré tu boli v auguste a septembri 1918. V tom čase niekoľkí svedkovia dosvedčili, že Anastázia utiekla. Chytili ju a lekár, ktorý ju ošetroval, o tom zanechal svedectvo. 17.septembra sa jej znovu podarilo utiecť. Istá permská učiteľka prehlásila:“ Po septembri cárovná a jej tri dcéry odcestovali odtiaľto vlakom.“ Jej svedectvo obsahovalo veľmi presné indície konfrontované s výpoveďami jej súčasníkov: V TEJ DOBE TAM UŽ ANASTÁZIA NEBOLA!
Anastázia Čajkovská
17.februára 1920 sa nejaká mladá žena pokúsila o samovraždu v jednom z berlínskych kanálov, podarilo sa ju však zachrániť. Jej vyberané spôsoby hneď udreli policajtom do očí. Poslali ju do nemocnice, potom do azylového domu v Dalldorfe. Naďalej zostala apatická a nedala sa fotografovať. Napokon ju spoznala istá pacientka: podľa jej tvrdenia táto čudná mladá žena bola Anastázia Romanovová. Ruská šľachta bola dojatá. V marci 1922 si po neznámu prišiel barón Kleist. Žena sa prebrala z letargie a priznala, že je naozaj Anastázia. Vojak Čajkovskij ju zachránil počas masakru. Tento muž ju najprv ukryl, potom odviedol do Bukurešti a oženil sa s ňou, ale krátko na to ho zabili. Neznáma sa pre tlač stala pani Čajkovskou. Blízki priatelia a príbuzní cárskej rodiny sa striedali pri jej lôžku, niektorí ju spoznali, iní nie. Zástancovia Anastázie Čajkovskej obvinili bočnú vetvu Romanovovskej rodiny z dynastických intríg, kvôli ktorým ju odmietli spoznať...
16. decembra 1916 sa knieža Jusupov s niekoľkými ďalšími aristokratmi rozhodli ukončiť život Grigorija Rasputina, zhýralého mnícha, večne opitého mužíka, ktorý si získal priazeň cárskej rodiny vďaka svojim liečiteľským schopnostiam. Ukázalo sa, že ich úloha bola oveľa ťažšia, ako predpokladali.
Grigorij pochádzal z malej sibírskej dediny, ktorú jedného dňa opustil, aby sa oddal rehoľnému životu, meditácii a putovaniu. Po niekoľkých rokoch záhadných potuliek získal vo svojom kraji reputáciu ako „starec“, svätý muž. V roku 1903 odišiel zo Sibíru do Sankt Peterburgu a požiadal o prijatie na Akadémiu teológie, kde sa predstavil biskupovi Hermogenovi a veľkému prorokovi Iľjodorovi. Obidvoch mužov hneď uchvátila jeho viera, prijali ho medzi seba a uviedli v spoločenských kruhoch hlavného mesta. Od tej chvíle sa neprestáva o ňom hovoriť nielen vďaka „zázrakom“ ktoré vykonal, ale aj kvôli pitkám a orgiám so ženami, ktorých sa zúčastňoval.
Celý cársky dvor prežíval hlbokú drámu. Následník trónu Alexej bol postihnutý hemofíliou, nevyliečiteľnou chorobou, ktorá mu spôsobovala strašné utrpenie. Zvesť o Rasputinovi sa dostala až ku cárovnej Alexandre, ktorá zavolala svätého muža na cársky dvor. Niekoľkokrát sa mu podarilo zmierniť mladíkove bolesti, či zastaviť krvácanie, ktoré by sa mu za normálnych okolností stalo osudným. Bola súvislosť medzi Rasputinovými návštevami a očividným zlepšením zdravotného stavu dieťaťa náhodná? Muž pravdepodobne pozitívne vplýval na zdravotný stav malého Alexeja. Tým si získal cárovnú, cársky dvor a celú aristokratickú spoločnosť v Sankt Peterburgu. Panovnícka rodina ho zahrnula toľkou priazňou, že sa o ňom začalo hovoriť ako o cárovi nad cármi. A Rasputin hojne zneužíval túto gloriolu. Bez zábran zneužil mladú devu, ktorá ho prišla požiadať o radu, a zároveň jej pokojne rozprával o Bohu a vzkriesení. Napriek tomu, že bol všeobecne známy svojim bezhranične zhýralým životom, vždy bol obklopený plejádou žien, pripravených urobiť pre neho čokoľvek. Rasputinov byt sa čoskoro stal miestom, ktoré neminul žiaden významný žiadateľ. V roku 1916 sa predseda rady Sturmer a minister vnútra Protopopov zúčastnili stretnutia pri okrúhlom stole, ktoré usporiadal vo svojom byte. Jeho postavenie vyvolalo takú nenávisť a žiarlivosť vo vplyvných kruhoch, že mu nakoniec začali prisudzovať politické aktivity a zodpovednosť, ktorú zrejme vôbec nemal, hoci sama cárovná poslúchala jeho príkazy.
V roku 1916 zlé postavenie Ruska na fronte a perspektíva rozpadu vyvolali vlnu nespokojnosti v celej krajine. Ak sa nič nedarilo, určite to mal na svedomí Rasputinov zlý vplyv na cára. Neúspechy armády sa vysvetľovali starcovou zradou a jeho špionážnou činnosťou v prospech Nemcov. V tejto atmosfére úpadku bola vplyvná skupina aristokratov z najvyšších kruhov presvedčená, že jediný spôsob, ako pomôcť krajine, je zbaviť sa Rasputina. Mladé knieža Félix Jusupov sa cítil byť povolaný k splneniu tejto úlohy. 29.decembra 1916 pozval Rasputina na návštevu do svojho paláca Mojka pod zámienkou, že mu chce predstaviť svoju ženu. Spolu s komplicmi dal pripraviť zákusky s takým množstvom kyanidu, ktoré by zabilo 20 ľudí a nalial z jedu aj do pohára, z ktorého mal piť Rasputin. Po príchode k Jusupovovi sa starec pohodlne usadil a jedol všetko, čo mu ponúkli. A hoci kyanid normálne pôsobí za niekoľko minút, on sa výborne bavil ešte dve hodiny.
Princ bol v koncoch
a keď si Rasputin vypýtal ďalší pohár, Jusupov sa rozhodol skoncovať
s ním. Schytil revolver a vystrieľal celý zásobník. Na zvuk streľby
sa komplici vynorili zo svojich úkrytov a lekár, ktorý prehliadal
Rasputina, skonštatoval, že ešte stále žije. O chvíľu však prestal dýchať
a vrahovia zniesli jeho telo do suterénu paláca. Po niekoľkých minútach
však Rasputin vstal, pokúsil sa zaškrtiť Jusupova a snažil sa dostať von.
Vrahovia museli vystreliť ďalšie štyri guľky, kým klesol k zemi,
a obuškom mu rozbili lebku. Sprisahanci zabalili jeho telo a hodili
do Nevy. Po nájdení mŕtvoly v rieke sa zistilo, že Rasputin ešte žil, keď
ho hodili do vody. Rasputin sa teda utopil! Jeho výnimočná výdrž prispela
k vytvoreniu legendy o Rasputinovi „nadčlovekovi“. Bol odolný voči
jedu? To ostáva tajomstvom. Určite však disponoval tým, čomu sa hovorí sila
prírody a výnimočný temperament.
Spracovala: Alena Rezková (2006) – Gymnázium Fiľakovo