Autor referátu: Matko
Anglická buržoázia po víťaznom boji nad Španielskom /1588/ získala dôležité koloniálne
trhy a natoľko zosilnela, že spojenectvo s kráľovskou korunou sa jej stalo nepotrebným,
ba po nahromadení kapitálu, keď pristúpila k výrobe pre trh, dokonca brzdou v
ďalšom vývoji. Prví Stuartovci nepochopili historickú úlohu novej buržoáznej triedy
a zoskupili okolo seba reakčné sily reprezentované vysokou šľachtou, snažiacou
sa udržať si výsadné postavenie, ako aj hierarchiou anglikánskej cirkvi, ktorá
sa po odluke od Ríma stala dedičkou mocenského postavenia katolíckej cirkvi. Nová
cirkev vlastnila aj
Naďalej veľkú časť pôdy a vyberala cirkevné desiatky. Všetci Angličania, ak sa
chceli vyhnúť prenasledovaniu, museli byť jej príslušníkmi.
V tejto dobe sa anglický kráľ Karol I. pokúšal vládnuť bez parlamentu, opierajúc
sa o vyššiu šľachtu a anglikánsku cirkev. Štruktúra tejto cirkvi bola tradične
hierarchická, pretože v jej čele stála rada biskupov, ktorú menoval kráľ.
Cirkev udržiavala ďalej svoju okázalosť a množstvo sviatkov, čo sa priečilo potrebám
novej buržoáznej triedy, ktorá zdôrazňovala pracovitosť, prostotu a skromnosť.
Prakticky to viedlo k zhromažďovaniu majetku v rukách časti buržoázie. Odporci
kráľovského absolutizmu dávali prednosť cirkevným obciam, ktoré si svojich predstavených
demokraticky volili zo zaslúžilých kniežat /presbytariáni/. V roku 1638 vytvorili
škótski presbytariáni Národný zväz . Aby sa s ním mohol Karol I. vysporiadať,
musel vyjsť v ústrety niektorým požiadavkám parlamentu. Tým ale zároveň vyvolal
vzburu írskych katolíkov. Začiatkom roku 1642 vypukla medzi kráľom a parlamentom
občianska vojna, ktorá skončila o sedem rokov neskoršie popravou Karola I. a vyhlásením
republiky.
Presbyteriáni avšak tvorili len umiernené krídlo protikráľovskej opozície. Medzi
nimi a radikálmi stál nezávislý /independent/ Oliver Cromwell, ktorý svoju
nezávislosť opieral o parlamentnú „armádu nového typu“. Jej jadro tvorili puritáni,
ktorí boli hybnou silou revolúcie a zároveň boli obrnení fanatickou vierou. Okrem
toho boli opatrení dobrými zbraňami z londýnskych dielní a vysokým žoldom z peňažných
zásob londýnskej City, takže nebolo ťažké udržať medzi nimi disciplínu, s ktorou
zvíťazili nad kráľovskými vojskami. Takáto armáda poskytovala svojmu veliteľovi
neobyčajnú moc a Cromwell ju neváhal využiť. V priebehu revolúcie vyhranili sa
požiadavky jednotlivých skupín bojujúcich na strane buržoázie. Najradikálnejšou
skupinou boli levelleri /presadzujúci rovnosť/, príslušníci remeselníckej vrstvy,
ktorí boli spojení s Cromwellovou armádou a žiadali všeobecné volebné právo s
výnimkou námedzných robotníkov. Ďalšia skupina, independenti, hlásala, že všetka
moc pochádza z ľudu. Najkonzervatívnejší boli presbyteriáni, príslušníci bohatej
buržoázie, ktorí sa už počas revolúcie zľakli radikálnych požiadaviek ľudu, stavali
sa proti demokratickému zriadeniu v Cromwellovej armáde a tajne vyjednávali s
kráľom. Cromwell sa kruto vysporiadal s tými z anglických presbytariánov , ktorí
nesúhlasili s popravou Karola I. /1649/, ďalej s radikálmi vo vlastnom vojsku
a neskoršie i so škótskymi presbyteriánmi a írskymi katolíkmi, ktorí nejavili
ochotu byť pohltení anglickou republikou. Zavedenie vojenskej diktatúry Cromwell
začal v roku 1648 rozohnaním parlamentu, ktorého menom zahájil voľakedy boj. Do
čela jedenástich správnych obvodov republiky postavil generálmajorov s mimoriadnou
policajnou a úradníckou právomocou, ďalej zaviedol prísnu cenzúru tlače a mravov
a zakázal divadlo a väčšinu ľudových zábav.
Cromwelovou diktatúrou vyvrcholila „puritánska revolúcia“. Politickú vôľu v nej
prechodne presadili ľudia zvláštneho životného štýlu, umiernení v jedle i v oblečení,
zakladajúcich si na pevnom náboženskom presvedčení, čistote mravov, neúmornej
pracovitosti a podnikavosti. Práve týmito vlastnosťami založili budúcu moc a slávu
anglosaskej civilizácie. Avšak potomkovia víťazov nad kráľovským absolutizmom
sa chceli prostredníctvom vytvoreného majetku vrátiť k radostnejšiemu a veľkorysejšiemu
štýlu, panujúcemu pred občianskou vojnou. Po Cronwellovej smrti v roku 1658 donútili
jeho syna Richarda k zrieknutiu sa zdedeného úradu diktátora a obnovili v roku
1660 monarchiu, ale v jej obmedzenej - parlamentnej – podobe. Záruku budúceho
demokratického vývoja poskytovala kontrola moci výkonnej ( kráľ, štátna rada )
mocou zákonodárnou ( parlament ).Buržoázia si revolúciou vydobila mocné postavenie
v parlamente a zabezpečila účasť na vláde, no ľudovým masám, ktoré najoddanejšie
bojovali v revolúcií, sa nedostalo nijakých výhod z víťazstva.
Použitá literatúra: Dejiny európskej civilizácie II , Dejiny svetovej literatúry
I