Napísaná štúdia o Trianonskej mierovej zmluve, o jej genéze,dôsledkoch a postojoch maďarskej spoločnosti od roku 1920 do súčasnosti pochádza zpera slovenského historika Ladislava Deáka, vedeckého pracovníka Historického ústavuSlovenskej akadémie vied. Vychádza pri príležitosti 75. výročia Trianonu, v čase,keď maďarská verejnosť venovala tomuto výročiu veľkú pozornosť a na rozličnejúrovni sa osvetľovali mnohé problémy súvisiace s povojnovými mierovými zmluvami.

Práca je vlastne pohľadom z inej strany a usiluje sa vysvetliťmnohé žávažné otázky, ktoré zamestnávajú maďarskú spoločnost už plných 75rokov a v mnohom ohľade sa pohybujú v začarovanom kruhu. Podnet na napísanie statedala súčasná interpretácia Trianonskej mierovej zmluvy v Maďarsku, ktorá tým, žeotvára už historicky uzavretý problém, oživuje "traumu" a emócie spred 75rokov a opäť dvíha vlnu nacionalizmu, kladie do cesty formovania vzťahov vstredoeurópskom regióne staré bremeno minulosti a sťažuje začlenenie týchtoštátov do európskych politických štruktúr. Na nezhodách a záťaži minulosti sanedá budovať nová, mierová a integrujúca stredná Európa. Jatrenie problémovminulosti nevedie k zbližovaniu, ale k odcudzeniu a vyvolávaniu atmosféry nedôvery.

Bratislava október 1995

TRIANON ILÚZIE A SKUTOČNOSŤ

V októbri 1918 rakúsko-uhorská monarchia prežívala svojuagóniu. Pokus cisára Karola IV. o federalizáciu monarchie minul cieľ. Prišielpríliš neskoro a navyše ho uhorská vláda odmietla. Krátko nato sa vo vyhlásení T.W. Wilsona konštatovalo, že poskytnutie autonómie sa už prekonalo a nech samyutláčané národy rozhodnú o svojej budúcnosti. Odpoveď ministra zahraničných vecíGy. Andrássyho Wilsonovi o kapitulácii utláčané národy a národnosti interpretovaliako definitívny rozklad Rakúsko-Uhorska. Tým vznikli podmienky na uplatneniesebaurčovacieho práva. Koncom októbra 1918 utláčané národy a národnosti nechcelizostať v monarchii a dobrovoľne ju opustili. Rad radom sa zjednocovali so svojimisúkmeňovcami alebo vyhlásili samostatné štáty. Tak na troskách Rakúsko-Uhorskavznikli nové štáty: Rakúsko, Maďarsko (je rozdiel medzi pojmami Maďarsko a Uhorsko:v prvom prípade ide o maďarské etnické územie a štát maďarského národa, v druhomo pomenovanie mnohonárodnostného štátneho útvaru do roku 1918, kde Maďari žilispolu s inými národmi a národnosťami; maďarský jazyk tieto pojmy nerozlišuje a podnázvom Magyarország sa chápe tak Uhorsko, ako aj Maďarsko po roku 1918),ČeskoSlovensko, sčasti Juhoslávia, Rumunsko a Poľsko. Veľmoci Dohody pokladaliRakúsko a Maďarsko za dedičov porazeného Rakúsko-Uhorska a pripravovali s nimipodpísanie mierovej zmluvy. Od októbra 1918 do konca roku 1919 Maďarsko prechádzalohlbokou vnútropolitickou krízou. Často sa striedali vlády, ktoré však mali jednospoločné: zúfalo bránili už neexistujúcu integritu Uhorska. Maďarsko až dopodpísania mierovej zmluvy pokladalo nový stav za provizórium a za protiprávneobsadenie teritória, a to napriek tomu, že sa to stalo s rozhodnutím veľmocí Dohody,ich uznaním a že tieto územia už boli súčasťou nových štátov. Keď Károlyihovláda nedosiahla úspech v otázke obnovenia integrity, nastúpila v marci 1919 vMaďarsku komunistická vláda B. Kuna, ktorá chcela obnoviť staré hranice na bodákochpod heslami Komunistickej internacionály. Nová situácia nastala po pádekomunistického režimu, ktorú víťazná Dohoda chcela využiť na postupnúvnútropolitickú konsolidáciu krajiny a následne na to, aby Maďarsko podpísalomierovú zmluvu. Medzitým v polovici roka 1919 mierová konferencia v Paríži užrozhodla o hraniciach medzi Maďarskom a susednými štátmi.

Vzhladom na komplikovanú situáciu v štáte a na taktizovanieMaďarska prišla oficiálna maďarská delegácia na mierovú konferenciu až začiatkomroka 1920. Na jej čele stál gróf A. Apponyi, významný reprezentant politiky dualizmuv Uhorsku, ktorý bol doma síce populárny, ale v zahraničí skompromitovaný svojouprotinárodnostnou politikou a inklináciou k Nemecku. Na rozdiel od Rakúska, ktoréišlo na mierovú konferenciu so zmierením sa s rozpadom Rakúsko-Uhorska ako nezvratnýmfaktom a s koncepciou záchrany etnického územia, Maďarsko všetkými spôsobmi aprostriedkami bránilo integritu uhorského štátu, čo sa rovnalo obhajobe maďarskejhegemónie nad nemaďarskými národmi. Rovnako žiadalo plebiscit, a to nie na etnickom,ale historickom princípe. Po prevzatí podmienok mierovej zmluvy v Paríži maďarskádelegácia vyhlásila, že sú pre Maďarsko neprijateľné a znamenajú preňsamovraždu. Popri oficiálnych kontaktoch s mierovou konferenciou sa Maďarsko usilovalovyužiť aj zákulisnú diplomatickú hru. Tajne rokovalo s Poľskom a za územné ziskyna Slovensku bolo ochotné aktívne sa začleniť do vojenského protiboľševickéhoboja. Podobne sa na jar 1920 pokúšalo tajným rokovaním s Francúzskom dosiahnuťrevíziu už vyznačenej hranice na úkor Česko-Slovenska. Keď tieto akcie neviedli kúspechu, kruh okolo Maďarska sa uzavrel. Mierová konferencia maďarské argumentyvyvrátila.

V sprievodnom liste pre Maďarsko sa uvádzalo, že národnostnépomery v strednej Európe nedovoľujú, aby sa politické hranice zhodovali s etnickými,a teda časť maďarského etnika sa dostane pod zvrchovanosť iného štátu. Aj takétoriešenie je lepšie, než by sa zachoval pôvodný stav. "Hoci by takéto pomerytrvali 1000 rokov, nemajú oprávnenie, ak sa zaistí, že nezodpovedajúspravodlivosti." Maďarskú požiadavku plebiscitu mierová konferencia odmieta sodôvodnením, že národy strednej Európy vyjadrili svoj postoj k Rakúsko-Uhorsku voktóbri a novembri 1918 a ďalší vývoj udalostí plne potvrdili správnosť tohtorozhodnutia.

V polovici mája 1920 maďarská vláda oznámila do Paríža, žena mierovú konferenciu pošle oficiálnych delegátov oprávnených podpísať mierovúzmluvu. Tak sa aj stalo. Dňa 4. júna 1920 v zámku Trianon neďaleko Paríža sapodpísala mierová zmluva s Maďarskom, ktorá sa stala známa pod názvom trianonská.

Akt podpísania mierovej zmluvy s Maďarskom bol iba symbolickýmceremoniálom, pretože veľmoci Dohody už takmer dva roky uznávali Česko-Slovensko zaspojenecký štát. Mierová konferencia už predtým rozhodla o hraniciach a od koncaroku 1918 bolo aj územie Slovenska súčasťou česko-slovenského štátu. Chýbal ibapodpis Maďarska, aby medzinárodnoprávne potvrdilo zánik uhorského štátu. Mierovázmluva na jednej strane potvrdila vznik maďarského národného štátu, na druhej stranezbavila maďarské vládne kruhy moci mimo nových hraníc Maďarska, nadvlády nadnemaďarskými národmi a národnosťami a kodifikovala národnooslobodzovacie hnutieutláčaných národov monarchie, ktoré na princípe sebaurčovacieho práva opustiliUhorsko. Tým uhorský štát ako mnohonárodnostný útvar medzinárodnoprávne zanikol.

Aj keď Maďarsko podpísalo a vzápätí i ratifikovaloTrianonskú mierovú zmluvu, de facto sa s novým stavom nezmierilo a Trianon sa vMaďarsku vo všeobecnosti chápal ako "krivda" spáchaná na maďarskom národea ako symbol najväčšej "národnej katastrofy" v novovekých dejináchMaďarov. Odpor a odmietanie Trianonskej mierovej zmluvy vyplývali z viacerých faktorov,predovšetkým z jednostrannej interpretácie historických udalostí, ktoré viedli krozpadu uhorského štátu. Celkovo maďarská spoločnosť zánik Uhorska nechápala akokoniec jednej histórickej epochy a dôsledok celého komplexu faktorov protikladovvnútorného vývoja mnohonárodnostného štátu, hospodárskej a sociálnej zaostalosti,protinárodnostnej politiky maďarských vlád, spojenectva s Nemeckom vyúsťujúceho dovojny a potom do porážky, ktoré ešte viac prehĺbili rozpory - ale výlučne akozásah zvonka, diktát víťazov a pomstu za prehratú vojnu, ktoré - ako saargumentovalo - šokujúco zasiahli do vývoja tisícročnej ríše a do maďarskejspoločnosti. Pritom treba vedieť aj to, že uhorské vlády celé desaťročiaprogramovo živili fikciu "jednotného maďarského národa", čo malo zanásledok, že rozpad Uhorska sa ponímal výlučne z etatistického hľadiska a ako"násilné" rozkúskovanie "jednotného národného štátu", a tonapriek tomu, že Maďari v ňom netvorili ani polovicu obyvateľstva. Podľa málohodnoverných oficiálnych uhorských štatistík z roku 1910 ich počet dosahoval v celomUhorsku 48,1 %.

V Maďarsku sa tvrdilo, že z porazených štátov mierová zmluva"najkrutejšie" naložila s Maďarmi, pretože kým Nemecko stratilo 10 %obyvateľstva a 13 % územia, Bulharsko 8 % obyvateľov a rovnaké percento teritória, od"Maďarska" bolo odčlenených 64 %, obyvateľstva a 72 % teritória. Ešteextrémnejšie vyznievajú účelovo vyhotovené mapy štátov víťazných veľmocí, naktorých bola zakreslená percentuálna strata ich územia podľa trianonského kľúča.I keď sa táto paralela často propagandisticky využívala a mala ukázať mieru"nespravodlivosti" voči Maďarsku, celkovo vyznievala povrchne, pretože išloprevažne o jednonárodné štáty, ktoré sa vôbec nedali porovnávať s Uhorskom akomnohonárodnostným útvarom.

Pokiaľ ide o "krutosť" Trianonu, tá nadobudne inýzmysel, ak sa premietne do konkrétnej uhorskej situácie. Je známe, že v porovnaní sozápadnou časťou monarchie v Uhorsku vládli oveľa horšie pomery, liberalizmus dávnovyprchal z politiky, vládnuci politický systém nebol schopný vývoja, čo sanajvýraznejšie prejavilo na postavení nemaďarských národností. Medzi"krivdami" Trianonu sa uvádzali aj straty nerastného bohatstva, baní,priemyslu a pracovných síl na nemaďarských teritóriách, čo svedčilo o tom, žeúzemie nemaďarských etník sa nesprávne chápalo ako vlastníctvo Maďarov amaďarského štátu.

Vina Trianonu sa jednoznačne zvaľovala na víťazné veľmoci ana ich prehnanú predpojatosť voči Maďarom. Maďarská politika si nechcela priznaťstrnulosť politického systému, nedostatok reforiem a potrebu politických zmien vobdobí dualizmu a v čase vojny. Namiesto toho, aby vtedajšia vládna garnitúra, ktoránastúpila po páde komunistického režimu, triezvo a s realistickým úsudkom sformovalapožiadavky Maďarska na mierovú konferenciu, kŕčovito trvala na zachovaní integrityuž zaniknutého štátu, teda na stratégii, čo bola vopred odsúdená na neúspech avlastne poškodila maďarské záujmy. Táto pomýlená koncepcia mala svoj pôvod vovnútornej politike a jej účelom bolo udržať maďarskú verejnosť v presvedčení,že predvojnová politika uhorských vlád bola správna, a teda nenesie vinu za rozpadštátu. Okrem toho mala zakryť fakt, že politika maďarských vládnucich kruhovnedokázala integrovať nemaďarské národy a národnosti v Uhorsku, ale naopak,koncepcia odnárodňovania, odklon od liberalizmu a politika nacionálnej hegemónienapomáhala dezintegračné tendencie. Maďarská politika jednoducho nezvládla úlohuintegračného činiteľa v regióne.

Trianon vyvolal v Maďarsku aj značné emócie, ktoré ažprehnane hovorili o veľkosti a záslužnosti maďarského národa v minulosti, o jehovýnimočnom postavení v karpatskej kotline a tendenčne obracali pozornosť verejnostina "poníženie národa", na sklamanie z politiky, pričom nechýbali aniargumenty o protimaďarských intrigách "nacionalizmom presiaknutých anenásytných susedov". Mlčalo sa však o dôvodoch izolácie maďarskej politikypočas mierovej konferencie a o príčinách straty dôvery u veľmocí Dohody.

Odmietnutie požiadavky plebiscitu na historickom princípe, tedana celom území bývalého Uhorska, bol druhý záchytný bod, o ktorý sa maďarskápolitika opierala. Veľmoci ho neakceptovali, pretože by bol vracal pomery späť predrok 1918. Plebiscit na "spornom území", t.j. na okrajových častiach Uhorska,kde maďarské etnikum bolo v menšine, by bol viedol k popretiu sebaurčovacieho právauž oslobodenych národov, najmä tam, kde sa ešte uplatňovala mocenská a hospodárskapozícia maďarských vládnych kruhov a kde pokročilá maďarizácia už zachvátilastredné vrstvy. Prakticky by to zvýhodňovalo tie sily, ktoré v minulosti boliutlačovateľmi v štáte. Je nepravdivé maďarské tvrdenie, podľa ktorého sa Maďaromako národu uprelo sebaurčovacie právo. Na základe mierovej zmluvy sa Maďarsko stalonárodným štátom, zredukovali sa etnické menšiny a Maďarsko sa zbavilo závislostiod Rakúska. Veľmoci však nemohli akceptovať maďarskú interpretáciu sebaurčovaciehopráva, ktorá by vlastne mala za následok likvidovanie výsledkovnárodnooslobodzovacieho hnutia nemaďarských národov.

Nesporne za najväčšiu krivdu sa v Maďarsku pokladalorozhodnutie mierovej konferencie o pričlenení časti maďarskéhoetnika podzvrchovanosť susedných štátov. Vzhľadom na historický vývoj v Uhorsku, napremiešanosť etník, na vytvorenie etnický ch enkláv a na rozptýlenosť Maďarov akovládnuceho národa aj v okrajových častiach štátu sa nedali vytvoriť čisto etnickéhranice. Keďže vo všetkých nástupníckych štátoch zostali inonárodné menšiny,východisko sa hľadalo v ich vyváženosti a v zabezpečení demokratického rozvojamenšín aj mimo rámca materskej krajiny. Kým novokonštituované Česko-Slovensko malo34 %, menšín (Slovensko 31,6 %, z toho Maďarov 22 %), v Maďarsku zostalo najmenej 15 %etnických menšín (početnosť slovenskej menšiny dosahovala vyše 400 000). Oficiálneštatistické údaje neodrážali reálny stav, pretože Maďarsko vzhľadom na problémys menšinami v minulosti zámerne redukovalo ich počet a chcelo sa prezentovať akoštát, kde menšinová otázka už neexistuje. V novej povojnovej strednej Európevšetky štáty museli priniesť určitú obeť, najmä v okrajových častiach, kdezostali príslušníci etník mimo tela národa. Mierová konferencia pri určovaníhraníc upustila od krajností a popri etnickom kritériu brala ohľad aj na historické,hospodárske, komunikačné a iné faktory.

V tejto súvislosti treba uviesť, že pri zisťovaní etnickéhozloženia v Uhorsku sa objavili značné problémy. Posledná uhorská štatistika z roku1910 bola nepresná, tendenčná a neodrážala objektívny stav národnostného zloženiamnohonárodnostného štátu. Vznikala v čase vrcholného národnostného útlaku aprehnaných maďarských nacionalistických vášní. Jej cieľom nebolo zistiťnárodnostné rozvrstvenie, ale sledovať, ako ďaleko postúpil asimilačný procesnemaďarských národností. Príslušnosť k etniku sa zisťovala podľa materinskejreči, ktorej sa však dala osobitná interpretácia. Pod týmto pojmom sa nechápala rečmatky a rodinného prostredia, ale jazyk, ktorým občan najlepšie a najradšejrozprával. Tým kritérium materinskej reči stratilo zmysel pri určení národnosti adovoľovalo označiť za Maďarov aj tých, ktorí sa z rozličných príčin muselinaučiť po maďarsky, ale Maďarmi neboli. Nehodnovernosť uhorských národnostnýchštatistík priznali aj sami vládni činiteľia. Z tohto dôvodu mierová konferenciamusela podrobiť kritike štatistické údaje z roku 1910 najmä v okrajových častiachUhorska, kde došlo k najvýraznejším deformáciám.

Z toho vyplýva, že na začiatku tzv. trianonskej traumy bolifikcie, programovo živené politické ilúzie, nereálna koncepcia Maďarska na mierovejkonferencii, precenenie síl maďarskej politiky, jej celková izolácia a jednostrannýúzky nacionalistický postoj a pohľad na hodnotenie udalostí rokov 1918-1920, ktorésúhrnne vyústili do sklamania a do pocitu "národnej krivdy". V dôsledkutýchto vykonštruovaných a pestovaných ilúzií maďarská verejnosť žila vo vedomí,že tisicročná ríša nemôže zaniknúť a že ani veľmoci z mocenských dôvodovnedopustia jej dezintegráciu. Aj maďarská politika stále opakovala a v maďarskejverejnosti udržiavala vedomie, že Uhorsko predstavuje prirodzený a historicky overený,politicky a duchovne jednotný štát, hoci tieto tvrdenia už dávno nezodpovedaliskutočnému stavu. Naopak, mnohonárodnostné Uhorsko prešlo v priebehu dejín mnohýmizmenami. Najmä od 19. storočia jednota uhorského štátu patrila do nenávratna. Vkrajine vládla hospodárska zaostalosť a sociálne napätie, jednotlivé hospodárskeoblasti boli nevyvážené, narastali národnostné rozpory, pričom celá koncepciaštátu bola podriadená iba záujmom jediného maďarského národa. Všetky tietofaktory sa stali rozbuškou, ktoré v plnej miere prepukli v prvej svetovej vojne a poprehratej vojne. Maďarské vládnuce kruhy nechceli pripustiť krach svojej politiky a doposlednej chvíle pred zrútením uhorského štátu i počas mierovej konferencie vParíži udržiavali v maďarskej verejnosti vieru, že Maďarsko obstojí a ubráni svojezáujmy, pod ktorými sa chápala integrita predvojnových hraníc, hoci po podpísanímierovej zmluvy s Nemeckom a Rakúskom bolo zrejmé, že maďarská argumentácia budujena piesku. Keď ilúzie vymenila drsná skutočnosť a nezvratný fakt zániku uhorskéhoštátu, celú maďarskú spoločnosť zachvátilo hlboké sklamanie. Závery mierovejkonferencie sa pociťovali ako šok, na ktorý Maďarsko nebolo pripravené, a preto samaďarská verejnosť nevedela vyrovnať s realitou. Vládna politická garnitúra, ktorábola priamo spojená s dualistickou politikou Uhorska a zodpovedala za neúspech Maďarskana mierovej konferencii, zvaľovala vinu na neschopnosť demokratickej Károlyiho vlády,na komunistický režim B. Kuna a v zahraničí na víťazné veľmoci, najmä naFrancúzsko a jeho malých spojencov.

Umelo vyvolaná trauma presiakla celou maďarskou spoločnosťou apociťovala sa ako veľká "krivda" spáchaná na maďarskom národe, ktorá samusí odčiniť. Krajnú nezmieriteľnosť s trianonským rozhodnutím vystihovali povojne početné heslá, ako napr.: "Nem, nem, soha!" (Nie, nie, nikdy!), Mindentvissza!" (Všetko naspäť), "Csonka Magyarország nem ország, egészMagyarország menyország!" (okyptené Maďarsko nie je štátom, veľké Maďarskoje nebeským rajom!) a šovinistickým duchom presiaknutá modlitba, ktorá vzývala Bohao pomoc pri znovuvzkriesení veľkého Maďarska. Popierať obnovenie predvojnovýchhraníc sa v celom Maďarsku pokladalo za vlastizradu. Revízia Trianonskej mierovejzmluvy sa stala vedúcou a zjednocujúcou ideou celej maďarskej spoločnosti medzi dvomavojnami. Keďže Maďarsko vzhľadom na celkovú povojnovú situáciu v Európe, na svojumocenskú slabosť a izoláciu nemohlo otvorene hlásať revíziu mierovej zmluvy, celúrevizionistickú kampaň doma i v zahraničí vláda prenechávala početnýmrevizionistickým a iredentistickým organizáciám, ktoré výlučne zdôrazňovali ibanegatívne dôsledky Trianonu a vôbec povojnového usporiadania. Z taktických príčinsa nehovorilo o obnovení veľkého Maďarska v predvojnových hraniciach, ale iba orevízii na etnickom princípe, ktorá sa v skutočnosti chápala len ako prvá etapa a zaňou mala nasledovať veľká revízia, t.j. obnovenie predvojnových hraníc. Na rozdielod Rakúska, ktoré sa vzdalo revizionistických územných nárokov a nebudovaloiredentitu, Maďarsko naopak, v susedných štátoch z maďarských menšinových stránvytvorilo široké iredentistické hnutie, ktoré sa v tridsiatych rokoch stalo piatoukolónou. O úsilí obnoviť predvojnovú hegemóniu svedčia aj výroky maďarskýchoficiálnych činiteľov. Ciele maďarskej politiky formulovali v tom zmysle, žeMaďarsko si priamo nárokuje teritórium, ktoré obýva maďarská menšina, a cestouplebiscitu chce získať územia, ktoré tvorili súčasť uhorského štátu. I. Bethlen,jeden z vedúcich politikov medzivojnového Maďarska, roku 1933 povedal: Maďarskýštát pri svojich dnešných geografických hraniciach nevyhnutne zanikne, ak sa munepodarí rozšíriť nadvládu nad bývalými územiami, bez ktorých je zachovanie azaručenie jeho samostatnej existencie nemysliteľné."

Kým v dvadsiatych rokoch sa maďarská politika sústreďovala navypracovanie koncepcie a taktiky revízie hraníc, v tridsiatych rokoch prešla doštádia realizácie. Keďže Maďarsko bolo mocensky i vojensky slabé, revíziu hranícmohlo dosiahnuť len za pomoci veľmoci, ktorá bola schopná zmeniť mocenský pomer vstrednej Európe. Na tomto základe došlo k zblíženiu medzi Maďarskom a nacistickýmNemeckom. Podľa nemeckého odporúčania maďarské vlády prijali taktiku presadzovaniarevízie hraníc prostredníctvom stupňovania menšinových požiadaviek, pričom saMaďarsko malo sústrediť najprv na agresiu proti Česko-Slovensku a neskôr protiRumunsku a Juhoslávii. Dôsledkom tejto politiky bolo, že Maďarsko sa v druhej polovicitridsiatych rokov podieľalo po boku Nemecka na spochybňovaní mierových zmlúv a nalikvidovaní povojnového usporiadania. Podľa rozhodnutia fašistických veľmocíNemecka a Talianska z 2. novembra 1938 (Viedenská arbitráž) Maďarsku pripadla časťčesko-slovenského teritória. Tento akt sa v Maďarsku interpretoval ako nápravatrianonskej "nespravodlivosti" a vytvorenie "etnickej hranice" (podľasčítania obyvateľstva z roku 1930 na tomto území žilo 504 000 občanov maďarskej a274 000 slovenskej a českej národnosti).

V marci 1939, v čase dezintegrácie česko-slovenského štátuMaďarsko už opustilo etnický princíp a pod heslom obnovenia spoločnej hranice sPoľskom sa vrátilo k požiadavke predvojnových hraníc na Karpatoch. S Hitlerovýmsúhlasom okupovalo Podkarpatskú Rus (dnešnú Zakarpatskú oblasť), malý pásvýchodného Slovenska, kde vôbec nežilo maďarské etnikum. Rovnako si robilo nárok ajna ostatné územia Slovenska, s ktorým už nacistická politika mala vlastné plány. Tovšak Maďarsku nebránilo, aby počas druhej svetovej vojny po vytvorení slovenskéhoštátu pod nemeckou ochranou nedalo najvyšším nacistickým činitelom na vedomie, žesa nezmierilo s daným stavom a Slovensko aj naďalej pokladá za súčasť korunysvätého Štefana. Revizionistická politika a agresia voči susedom maďarský štátstále väčšmi spútavali s mocnosťami Osi, až napokon ho dohnali k vstupu do vojny nastrane Nemecka, kde ako verný satelit dosiahlo ďalšie územné zisky na úkor Rumunskaa Juhoslávie.

Na sklonku druhej svetovej vojny Maďarsko koketovalo smyšlienkou prestúpiť do protinemeckého tábora za cenu, že mu protihitlerovskákoalícia ponechá územie, ktoré získalo agresiou a za podpory nacistického Nemecka.Spojenci tieto maďarské kalkulácie odmietli a v prímerí z januára 1945 maďarskástrana musela prijať "druhý Trianon". Zaviazala sa, že susedom odstúpivšetky teritóriá získané agresiou a za podpory Hitlera. Maďarsko sa ešte po vojnepokúšalo zmeniť realitu. Pod zámienkou "nespravodlivosti" Trianonu avytvorenia "etnických" hraníc počas príprav mierovej konferencie v Parížiopäť žiadalo, aby mu ponechali okupované teritórium. Ani tentoraz veľmoci tútopožiadavku neakceptovali. Tak sa stalo, že mierová zmluva s Maďarskom z februára 1947okrem malých zmien znova potvrdila hranice vytýčené Trianonskou zmluvou. Maďarsko sanavyše muselo zaviazať, že na svojom území nebude tolerovať revizionistickéorganizácie ani revizionistickú propagandu.

V čase sovietskej mocenskej nadvlády a komunistického režimusa v Maďarsku zúžil priestor na hlásanie nacionalistických tvrdení o Trianone a ootázke "nespravodlivosti" hraníc. Maďarskí historici uvádzajú, žehovoriť o "krivdách" Trianonu nebolo žiaduce, a problém revízie hraníczišiel z programu maďarskej politiky. Do popredia sa dostali spoločné tzv.internacionálne záujmy a stanoviská socialistického bloku ako celku. Zdôrazňovali sanajmä udalosti, ktoré neboli sporné, nezhoršovali vzťahy medzi štátmi a nejatrilistaré problémy. Maďarsko sa aj v novej situácii usilovalo hrať na vlastnej strune.Vyzdvihovalo Leninovo odmietavé hodnotenie mierových zmlúv a najmä jeho vyhlásenie olúpežnom imperialistickom mieri. Osobitná pozornosť sa venovala aj Kunovejboľševickej vláde v Maďarsku, ktorá pod heslami internacionalizmu preferovalamaďarskú koncepciu pretvárania uhorského štátu na federatívny útvar vstredoeurópskom regióne. Z maďarského aspektu sa však komunistickému obdobiuvyčíta, že v rámci jednotného hodnotenia udalostí minulosti socialistickýchštátov sa Maďarsko muselo prispôsobiť a prijať tézy susedných štátov onárodných revolúciách a národnooslobodzovacom hnutí utláčaných národov za prvejsvetovej vojny. Tieto témy v Maďarsku neboli populárne. Dokonca sa tvrdí, že vinternacionálnom záujme musela maďarská politika zmeniť svoj postoj k Trianonu, aleboinak povedané zľaviť z úzkych nacionalistických pozícií a väčšmi brať do úvahyhodnotenia a výsledky medzinárodnej historiografie. K tomu však treba dodať, žeústup sa neprejavil iba na maďarskej strane. Aj susedia Maďarska pod zámienkoujednotného postoja socialistických štátov preberali maďarskú interpretáciu oboľševickej revolúcii a jej cieľoch v Maďarsku, ako aj koncepciu federalizáciestrednej Európy v duchu Komunistickej internacionály.

Obrat v pohľade na Trianon sa začal v osemdesiatych rokoch, tedauž za komunistického režimu, a súvisel s postupným politickým uvoľňovaním anajmä s pádom komunistického režimu. Maďarská verejnosť sa začala viac zaujímaťo nedávnu minulosť a o interpretáciu Trianonu výlučne z aspektu maďarskýchpolitických záujmov. Rozvíjajúci sa demokratický systém umožňoval diferencovanýprístup k hodnoteniu týchto kľúčových historických faktov. Prejavilo sa to najmäroku 1990 pri 70. výročí podpísania Trianonskej mierovej zmluvy, keď maďarskúverejnosť priam zachvátila "trianonská eufória". Tento záujem svedčil otom, že ani 40-ročná komunistická nadvláda neutlmila záujem o trianonskúproblematiku, ktorá aj naďalej pretrváva a silne rezonuje v maďarskej spoločnosti.Aká dôležitosť sa pripisovala tomuto výročiu, prezrádza skutočnosť, že 4. júna1990, v deň výročia podpísania Trianonu, maďarský parlament prerušil rokovanie aminútou ticha si pripomenul tento "deň smútku". Pri tomto historickomvýročí odzneli vedecké hodnotenia, zjavili sa publikácie, články v tlači avystúpenia v masmédiách. Celkovo sa v nich zdôrazňovalo, že vzhľadom na následkytrianonského rozhodnutia, ktoré trvajú do súčasnosti a týkajú sa celého regiónupodunajských štátov, treba sa vracať k udalostiam spred sedemdesiatich rokov aosvetľovať ich. Tým sa v maďarskej verejnosti automaticky otvorila aj otázka"nespravodlivosti" a "krivdy" Trianonu a oživila tzv. trauma, ktorávtedy ovládla maďarskú spoločnosť. Bolo to práve v čase, keď sa po pádekomunistického režimu v Maďarsku prehodnocovala otázka maďarských národnýchzáujmov a keď vo verejnosti ožívali nacionalistické tendencie. Tieto faktoryovplyvnili aj prístup a hodnotenie Trianonu.

Madarskí historici boli postavení pred dilemu: buď zotrvať najednostrannej, výlučne politickej interpretácii Trianonu a celého komplexu s nímsúvisiacich problémov, ktoré obhajovala dobová maďarská vládna garnitúra s jasnýmpolitickým cieľom obnoviť predvojnové hranice a povýšila ich na najvyššieživotné a národné záujmy maďarského štátu, alebo korigovať tieto tendenčnétvrdenia, vymaniť sa z povojnovej interpretácie a modifikovať aj vtedajší obsah pojmumaďarských národných záujmov. Ako svedčia mnohé prístupy a hodnotenia Trianonu, vMaďarsku ani po takom dlhom čase nenastal zlom a kľúčové historické fakty aokolnosti sa interpretujú po starom, jednoznačne tendenčne. Určité rozdiely saprejavili iba v stupni odmietania. Hlavný zdroj argumentov sa opäť čerpal z čiasmedzivojnového Maďarska. Ak sa prezentovali najnovšie výsledky výskumu,sústreďovali sa viac na faktológiu než na nový prístup a hodnotenie meritaproblému.

Medzi závažnými argumentmi sa uvádza téza o"najväčšom potrestaní Maďarska" zo všetkých porazených štátov,podľaktorej Maďarsko stratilo dve tretiny svojho teritória. Túto argumentáciupoužívajú maďarskí vládni činitelia aj v súčasnosti a dokonca znepochopiteľných dôvodov hovoril o nej pred pár rokmi aj počas svojho pobytu vMaďarsku francúzsky prezident F. Mitterand, teda predstavitel' veľmoci, ktorá sanajväčšmi zasadila za nové povojnové usporiadanie v strednej Európe a bez ktorejpričinenia by nebolo vzniklo ani Česko-Slovensko. Toto tvrdenie patrí do kategórie,ktoré hrubo ignoruje historické fakty, a bolo určené pre tú európsku verejnosť, čonepozná národnostné pomery v Uhorsku pred rokom 1918. Uhorsko svojímmnohonárodnostným charakterom nemožno považovať za národný štát Maďarov.Nemaďarské národy a národnosti, ktoré žili v prevažnej miere v okrajovýchčastiach štátu a boli tam vo väčšine, opustili Uhorsko dobrovoľne a na princípesebaurčovacieho práva. Maďarsko neprávom hovorí o strate dvoch tretín "svojhoteritória", ktoré obývali Rumuni, Srbi, Chorváti, Slováci, Rusíni a Ukrajinci.Tieto etniká tam v minulosti nenahradili, ani nevytlačili maďarské etnikum, aletvorili pôvodné autochtónne obyvateľstvo. Maďarská politika môže nanajvýšargumentovať odtrhnutím časti maďarského etnika od štátu, ale zároveň musí braťdo úvahy aj to, že v podobnej situácii sa ocitli aj susedné národy, ktorýchpríslušníci po Trianone zostali v Maďarsku ako etnické menšiny. Táto skutočnosťsa v maďarskej politike vždy podceňovala alebo priamo zakrývala, a ak sa hovoriloalebo v súčasnosti hovorí o probléme etnických menšín, výlučne sa myslí namaďarské menšiny v susedných štátoch, kým otázka menšín doma sa ignoruje.

Vina za Trianon sa ako predtým zvaľuje na dohodové veľmoci,ktoré - ako sa tvrdí - prinútili Maďarov podpísať "potupný mierovýdiktát". Tento termín je dobový a identický s nacistickými označeniami"versaillského mierového diktátu" a používal sa v súvislosti slikvidáciou povojnového usporiadania a na presadenie nacistických mocenskýchašpirácií v Európe. Nie náhodou túto formuláciu prevzalo aj medzivojnovéMaďarsko. Protimaďarský postoj veľmocí, najmä Francúzska, sa zdôvodňuje údajnouprehnanou nenávisťou voči Maďarom, prílišným nadbiehaním malým spojencom a inýmisubjektívnymi momentmi. Oprášilo sa aj tvrdenie, že sebaurčovacie právo si po vojneuplatnili iba nemaďarské národy, ktoré si za pomoci víťazov presadili"nacionalistické a maximálne" územné nároky.

Popri známych predvojnových argumentoch o Trianone pri 70.výročí zazneli aj hlasy, ktoré do problematiky vnášajú realistické prvky.Niektorí historici a publicisti položili otázku, či v politickom vývoji Uhorska aMaďarska v čase prípravy mierovej zmluvy existovali aj iné alternatívy. Konkrétne sauvádzalo, že na začiatku 20. storočia národnostná otázka v Uhorsku dozrela nariešenie cestou autonómie, spochybnilo sa tvrdenie o "strate" dvoch tretínúzemia Madarska, podrobila sa kritike legenda o Apponyiho zásluhách v Paríži avyslovili sa vážne výhrady k celkovej koncepcii maďarskej politiky na mierovejkonferencii. Tieto názory však zostali na okraji problému a celkovo neovplyvniliverejnú mienku o interpretácii Trianonu.

V maďarskej publicistike nechýbali state, ktoré obsahovali ajaktuálny náboj a po páde'komunistického režimu vyzývali k náprave "chýb aomylov" minulosti. 1-lvvorilo sa o potrebe hospodárskej spolupráce, o zbližcwaníštátov regiónu a odkázanosti malých národov na seba. Volalo sa po oživovaníspoločných historických tradícií a kultúrnych väzieb, pretože - ako saargumentovalo - Európa po prvej svetovej vojne "sa vychýlila" z prirodzenéhorytmu a Trianon "násilne" prerušil rovnováhu a spoluprácu národov vregicíne. Nechýba1i ani výzvy na posi1nenie integračného procesu medzi štátmi naprincípoch spoločnej minulosti, ktoré však nenašli ohlas medzi susedmi Maďarska,pretože uhorská minulosť patrí do nenávratna, nezbližuje, ale vzdaľuje štáty anárodv v tomto regióne. Navyše na maďarskej strane začali oživovať staré tendencieo "osobitnom" a "vedúcom postavení" Madarov v regióne, ktoré sapremietli aj do predstáv o integračnom procese. V oficiálnych vyhláseniachmaďarských politikov sa opäť začala pripomínať trianonská "krivda'`, najmäodč.lenenie maďarského etnického územia, a aj keď sa vo všeobecnosti maď,trskápolitika hlásila k princípu nemennosti súčasných hraníc, nezabudla zaíroveňzdôrazňovať možnosť zmeny hraníc mierovom cestou. 'I'áto tendencia vystúpila dopopredia najmä v čase vnútorného delenia Juhoslávie a Česko-Slovenska.

V nových pomeroch pluralitnej spoločnosti ožili ajnacionalistické a extrémne hlasy, medzi ktorými nechýbali ani prívrženci vládnehotábora. Títo používali predvojnové revizionistické a iredentistické argumentyvychádzajúce zo šovinistických pozícií a zo zakorenených stereotypov. Pritrianonskom výročí organizovali mítingy, rozširovali letáky a vydávali publikácie,v ktorých sa obhajovala územná integrita uhorského štátu a zdôrazňovala"historická misia" maďarského národa v karpatskej kotline. Rozširovali samapy Uhorska a jeho symbolov. Tieto extrémne sily programovo pristúpili k oživovaniumyšlienky veľkého Maďarska, ktorá na rozdiel od Rakúska nie je nostalgickouspomienkou, ale kriesením veľkosti maďarstva v regióne. V jednej z brožúr k 70.výročiu Trianonu čítame: "Aj po sedemdesiatich rokoch musíme trvať nahistorickom práve a hlásiť sa k dedičstvu svätého Štefana, pretože sme zaviazanínašim predkom, minulým hrdinom a súčasným martýrom. Znova položíme otázku: môžeto takto zostať? A odpovedáme nie, nie, nikdy!" Aj keď ná jednej strane samaďarskí vládni činitelia oficiálne dištancujú od názorov extrémistických síl,robia málo v záujme tlmenia nacionalistickej vlny.

V Maďarsku sa veľká pozornosť venovala aj 75. výročiupodpísania Trianonskej mierovej zmluvy. Na jednej strane sa vyjadrovali historici,politológovia, publicisti a politici. Aj keď sa pomerne veľa hovorilo o Trianone,jednostranný prístup k jeho hodnoteniu pretrváva, neakceptujú sa názory a vedeckézávery zo zahraničia a prejavuje sa malé úsilie dopracovať sa k novým hodnoteniam.Pozorujeme tendencie rozšíriť maďarské tézy o Trianone aj do zahraničia aovplyvniť najmä západnú verejnú mienku, ktorá je málo informovaná o príčináchrozpadu Rakúsko-Uhorska a o povojnových mierových zmluvách. Celkove pri 75. výročíTrianonu dominuje tendencia spojiť následky trianonského rozhodnutia so súčasnýmiproblémami v regióne strednej a východnej Európy a s procesom integrácie, ktoré saprezentujú ako "neblahé následky" povojnového usporiadania. Politici,publicisti a dokonca aj historici v Maďarsku tieto dejinné udalosti značne aktualizujúa priam uvádzajú návody, ako napraviť "krivdy" minulosti. Ak chcemepochopiť podstatu maďarskej argumentácie, nemožno obísť niekoľko okruhov, na ktorésa dáva osobitný dôraz.

Predovšetkým sa opakuje známe tvrdenie, že dezintegráciaRakúsko-Uhorska bola "omylom", lebo viedla k rozbitiu veľkého politického ahospodárskeho celku, ktorý sa vzájomne dopĺňal a predstavoval históriou overenýpolitický útvar. Okrem toho sa Rakúsko-Uhorsko prezentuje ako faktor mocenskejrovnováhy v Európe, a preto mal jeho zánik ďalekosiahle následky: dezintegráciuoblasti, hospodársky úpadok a mocenské oslabenie celého stredoeurópskeho regiónu,čo neskôr využilo Nemecko na presadenie svojej hegemónie v tomto priestore. Tietoargutnenty majú svoje slabiny. Uhorsko pred prvou svetovou vojnou už netvorilo jednotnýcelok, politický systém ustrnul a zápasil s vážnymi sociálnymi a národnostnýmiproblémami. Preto sa v takej podobe, ako existovalo roku 1918, nemohlo zachrániť. Anavyše práve východná časť ríše sa vinou nacionalistickej zaslepenostimaďarských vládnucich kruhov bránila zavádzaniu reforiem, liberalizácie politickýchpomerov, vnútornému prebudovaniu štátu a odmietla aj posledný pokus cisára vpolovici októbra 191g udržať monarchiu za cenu jej pretvorenia na federáciu. Oďalšom osude monarchie sa skepticky vyjadrovali aj takí predstavitelia štátu, ako bolministerský predseda I. Tisza a minister zahraničných vecí do r. 1918 O. Czernin. Akdnešná maďarská historiografia a publicistika pokladá dezintegráciu monarchie za"omyl veľmocí", potom by mala uviesť aj mieru viny uhorskej vlády za tentoproces. Tým, že maďarská vládna politika sa usilovala realizovať fikciu"jednonárodného maďarského štátu" a koncepciu hungarocentrizmu, dostala sado rozporu so záujmami ostatných národov a národností v Uhorsku, ktoré v tejtopolitike oprávnene videli pokus o likvidáciu svojej národnej identity a národnéhobytia. Ich odpor proti maďarizácii bol vlastne zápasom za prežitie. Tým sa vládnapolitika v Uhorsku ocitla v bezvýchodiskovej situácii, ktorú ešte umocnilo vypuknutievojny a národnooslobodzovacie hnutie utláčaných národov.

Od začiatku 20. storočia aj západné veľmoci prehodnocovalisvoj postoj k Rakúsko-Uhorsku, najmä jeho mocenskú podriadenosť voči Nemecku. NavyšeUhorsko s narastajúcimi vnútropolitickými problémami a národnostnou politikoupostupne stratilo renomé liberálneho štátu. Neobstojí ani tvrdenie, žeprotimaďarský postoj Francúzska a Veľkej Británie bol odrazom povrchných atendenčných informácií získaných z opozičných kruhov. Naopak, boli to serióznepolitické analýzy, ktoré signalizovali, že monarchia sa ocitá v kríze a nebudeschopná vyvážiť a paralyzovať mocenský tlak Nemecka (o tom svedčia práce apublicistické state R. W. Seton-Watsona, B. Björnsona, E. Denisa, H. W. Steeda ainých). Preto akékoľvek úvahy o tom, že Rakúsko-Uhorsko mohlo plniť úlohuoslabovania nemeckých mocenských ašpirácií v Európe a jeho prenikania na východ,boli nereálne. Keď sa v priebehu vojnových udalostí potvrdil tento predpoklad,dohodové veľmoci nemali záujem na záchrane Rakúsko-Uhorska. A práve tento faktorvyužili utláčané národy a národnosti na rozvinutie národnooslobodzovacieho hnutia anastolenie sebaurčovacieho práva. Mali nielen právo, ale aj povinnosť využiťhistorickú príležitosť na presadenie svojich národných požiadaviek. Museli takpostupovať, ak cítili zodpovednosť za zachovanie národa, a to aj vzhľadom na to, ženemaďarské etniká v Uhorsku od konca 19. storočia nevzrastali, ale naopak, klesali.(Podľa oficiálnych uhorských štatistík početnosť slovenského etnika klesala nielenrelatívne, ale aj v absolútnych číslach. V roku 1900 Slováci tvorili 10,5 %obyvateľstva Uhorska, roku 1910 len 9,4 %.

Podobne ako predtým sa v Maďarsku málo hovorí o ceste, ktoráviedla k Trianonu, najmä o postavení nemaďarských národností v Uhorsku pred vojnou ao národnostnej koncepcii maďarských vládnych kruhov v čase dualizmu. Argumentácia,podľa ktorej uhorská vláda mala vlastné problémy s protimaďarským zameranímViedne, hrajúcej s národnostnou kartou, ďalej s nebezpečenstvom panslavizmu,dáko-romanizmom a separatizmom národnostných hnutí, má len ospravedlniť tvrdýprotinárodnostný a maďarizačný kurz. Základným nedostatkom maďarskej historiogafieje, že dodnes podceňuje otázku násilnej maďarizácie a interpretuje·ju akospontánny a prirodzený proces v priebehu spriemyselňovania krajiny. Predsa nemožnohodnotiť ako prirodzený vývoj to, keď maďarská vládna politika cieľavedome avládnymi opatreniami redukovala národnostné školstvo, keď v mene vytvoreniajednotného štátu likvidovala národné a národnostné inštitúcie a pod vlastenectvomchápala jedine oddanosť k maďarskému národu.

Osobitné miesto pri 75. výročí Trianonu zaujíma hodnoteniemierových zmlúv a povojnové územné usporiadanie, ktoré sa jednoznačne odsudzujú aprezentujú ako "zlé a nespravodlivé" nielen pre porazené štáty, ale precelý región, pretože údajne nič nevyriešili. Takýto prístup znamená hrubéfalšovanie historických udalostí. Predsa nemožno poprieť, že víťazstvo Dohody,ktoré otvorilo cestu k národnej slobode a vytvorilo predpoklady na demokratický vývojv strednej Európe a na sociálne lepší systém, znamenalo pokrok v porovnaní spredvojnovými pomermi. Medzi príkladmi negatívnych dôsledkov mierových zmlúv sauvádza aj súčasné rozdelenie Juhoslávie a Česko-Slovenska, čo je zavádzajúcainterpretácia, pretože tento akt nesúvisí s "omylmi" mierových zmlúv, ales ďalším rozvojom národných subjektov, ktoré pre svoju slabosť sa najskôrzjednotlili do väčších štátnych celkov, aby po sedemdesiatich rokoch v novýchdemokratických podmienkach plne uplatnili sebaurčovacie právo a vytvorili si vlastnýštát.

Na jednej strane sa síce pripúšťa, že na troskách Uhorska sanemohli vytvoriť štáty s etnickými hranicami, na druhej strane sa opakuje téza, žeaj novokonštituované štáty zdedili iné etnické menšiny, pričom sa ignoruje fakt,že kým v Uhorsku nemaďarské národnosti tvorili vyše polovicu obyvateľstva štátu,v nástupníckych štátoch sa etnické menšiny pohybovali medzi 25 až 35 %.

Rovnako maďarská historiografia a publicistika opakuje tézu,že mierové zmluvy tak po prvej, ako aj po druhej svetovej vojne boli"nespravodlivým diktátom víťazov", lebo s porazenými štátmi nerokovali,ale ultimatívne ich prinútili podpísať mierové zmluvy. V histórii je to už raz tak.Demokratické riešenie problémov medzi štátmi má svoje opodstatnenie v čase mieru,ale nie po prehratej vojne. Vtedy už rozhodujú iné kritériá. V Maďarsku sa svýčitkami prijíma aj fakt, že antihitlerovská koalícia sa aj po druhej svetovejvojne dopustila rovnakej "nespravodlivosti" voči Maďarsku ako po prvejsvetovej vojne, ale hlbšie sa neanalyzujú príčiny tohto veľmocenského rozhodnutia.Maďarská politika nechce akceptovať záver, že práve útok proti mierovým zmluvám arevízia povojnového územného usporiadania priviedla Európu na sklonku tridsiatychrokov k novému vojnovému konfliktu, čo malo za následok, že po druhej svetovej vojneobnovenie predchádzajúcich hraníc okrem malých výnimiek patrilo medzi základnépostuláty mierových zmlúv a chápalo sa ako faktor stability povojnovej Európy.Napokon maďarská politika musela akceptovať tento trend tým viac, že v priebehuniekoľkých desaťročí dvakrát doviedla štát na stranu porazených. Za tejtosituácie bolo celkom logické, že po druhej svetovej vojne veľmoci antihitlerovskejkoalície odmietli uznať územné zisky Maďarska dosiahnuté hrozbou a agresiou a zapomoci nacistického Nemecka.

V tomto širokom rámci hodnotenia mierových zmlúv sa chápe ajtrianonské výročie. Hlavný dôraz sa kladie na fakt, že Trianon nielen neakceptovalmaďarské záujmy, ale splodil iba "zlo a rozpory", čo malo veľmi negatívnenásledky na celý región strednej a východnej Európy, pričom sa ignoruje to, ženárody a národnosti, ktoré sa rozhodli opustiť Uhorsko, utvorili optimálne podmienkyna svoj národný rozvoj, ktorý by v podmienkach uhorského štátu nikdy nedosiahli. OTrianone sa v Maďarsku hovorí ako o súčasti "veľkej európskej tragédie".Jeho následky sa príliš účelovo zveličujú, nadsadzujú a pripisuje sa mu takývýznam, ktorý v skutočnosti nemaL Maďarská interpretácia Trianonu vyznievajednoznačne deštrukčne a neobjektívne, nedáva seriózne východisko pre národystrednej a východnej Európy a vychádza v ústrety jedine maďarskémunacionalistickému chápaniu. Popri jednoznačne negatívnych následkoch povojnovéhousporiadania sa do popredia vysúva otázka, že po páde komunistických režimov vstredoeurópskom regióne vznikla priaznivá situácia, aby sa "chyby a omyly"minulosti napravili alebo aspoň minimalizovali. Predovšetkým sa apeluje na veľmoci,aby svojou váhou a postavením pôsobili v tomto smere, najmä keď nesú zodpovednosťza situáciu, ktorá trvá už 75 rokov. Keďže v súčasnosti štáty strednej avýchodnej Európy prechádzajú významnou hospodárskou a politickou transformáciou, jepríhodný čas, aby veľmoci urobili konkrétne kroky v prospech poškodeného Maďarska.Kým oficiálni vládni činitelia hovoria všeobecne o "nespravodlivosti"mierových zmlúv a o "pornýlenej" politike veľmocí, ktorá nezabránilavypuknutie druhej svetovej vojny, z maďarského opozičného tábora zaznela výzva, abymaďarská politika všade zdôrazňovala, že "za súčasný stav regiónu nesúvýznamný podiel zodpovednosti veľmoci. Trianon sme neurobili my, ani sme honevymysleli. Ak je pravda, že súčasná situácia je dôsledkom Trianonu - a je to takpotom oni nesú za to značnú zodpovednosť..." (V. Orbán).

Argumentácia, podľa ktorej Trianon postavil národy a štátyproti sebe, zabránil spolupráci a stabilite v celej oblasti, je určená ľuďomneovládajúcim vývoj pomerov v regióne. Vieme, že sa práve Maďarsko odmietlozaradiť do nového povojnového usporiadania na princípe status quo hraníc, neboloochotné pristúpiť na konštruktívnu spoluprácu so susedmi na základe mierovýchzmlúv a torpédovalo každý pokus, ktory smeroval k stabilizácii a k upevňovaniupovojnového usporiadania. V maďarskom ponímaní sa aj myšlienka konfederáciestredoeurópskych štátov interpretovala ako návrat k starým pomerom a cesta kobnoveniu stratenej hegemónie v oblasti.

Nehodnoverne vyznieva aj tvrdenie, podľa ktorého Trianon vohnalMaďarsko do talianskych a neskôr nemeckých vôd. Otázka je zložitejšia. Maďarskékonzervatívne sily, ktoré sa dostali k moci po páde liberálov a po komunistickejvláde, mali vnútropoliticky bližšie k Mussoliniho Taliansku a hitlerovskému Nemeckunež k demokratickému Západu, nehovoriac o mnohých styčných zahraničnopolitickýchzáujmoch. Nie je náhoda, že v Maďarsku absentovala "weimarská" politika,t.j. taká vláda, ktorá by sa za cenu určitých kompromisov zmierila s novýmpovojnovým stavom, vedela sa vyrovnať so susednými štátmi a pokúsila sa vytvoriťdemokratický režim v štáte. Kým demokratickému Česko-Slovensku sa podarilovybudovať korektné vzťahy so sociálnodemokratickým Rakúskom, s konzervatívnym arevíziou zaťaženým Maďarskom sa to nepodarilo celé medzivojnové obdobie. Zásadnápríčina bola jedna: Maďarsku nešlo o čiastočnú revíziu Trianonskej mierovejzmluvy, ale o obnovenie integrity predvojnových hraníc. Rovnako krívala ajargumentácia, že snahu Maďarska o revíziu hraníc netreba hodnotiť ako prejavexpanzívnej politiky maďarského štátu, ale ako úsilie odčiniť"nespravodlivosť" mierovej zmluvy. Od tejto konštrukcie je len krok kobhajovaniu názoru, že omyl maďarských vlád nespočíval v presadzovaní politikyrevízie, ale v tom, že revíziu hraníc nedosiahli za podpory západných veľmocí, alehitlerovského Nemecka.

V roku 75. trianonského výročia osobitné miesto zaujímaotázka maďarských etnických menšín v susedných štátoch. Aj tu zaznievalinámietky na adresu veľmocí, ktoré Trianonom nevyriešili národnostnú otázku vstredoeurópskom priestore. Nazdávam sa, že otázku treba položiť inak. Rozhodujúcebolo to, či po vojne v porovnaní s predchádzajúcimi pomermi nastal v postaveníetnických menšín obrat k lepšiemu. Fakty hovoria jasne: početnosť menšín podstatnepoklesla a ich postavenie sa neporovnateľne zlepšilo. Ich práva garantovalimedzinárodné zmluvy a menšiny boli pod ochranou Spoločnosti národov. Preto extrémnemaďarské tvrdenie, podľa ktorého sa vo všeobecnosti v dôsledku Trianonu"zhoršilo" postavenie etnických menšín v strednej a východnej Európe,nemožno brať vážne.

Ďalší osud etnických menšín závisel od miery demokracie vštáte, v ktorom sa ocitli. Napriek tomu, že česko-slovenský štát so svojímdemokratickým charakterom vytváral priaznivé podmienky na rozvoj menšín a dokonca vobčianskych a sociálnych právach poskytoval príslušníkom maďarskej menšiny viac,než mali Maďari v materskej krajine, politickí predstavitelia maďarskej menšiny sa snovou situáciou nezmierili a politika menšiny sa skoro pretvorila na piatu kolónumaďarského štátu a na mocenský nástroj maďarskej revízie. Demokratické práva saobrátili proti štátu a jeho integrite. Udalosti roku 1938 to len potvrdzujú.

Postavenie etnických menšín, ktoré zostali v Maďarsku, sauberalo iným smerom. Maďarská politika sa poučila z Trianonu v tom zmysle, že hoci vmierovej zmluve prijala záväzky voči menšinám, pristúpila k ich cieľavedomémuredukovaniu a zrýchlila tempo asimilačného procesu. Keďže za posledných 75 rokovvšetky etnické menšiny v Maďarsku boli vystavené programovému a násilnémuodnárodňovaniu, v súčasnosti prežívajú svoju agóniu. Na tomto ich žalostnompostavení sa nič nezmenilo ani po páde komunistického režimu, pretože lendeklarovanie práv ochrany menšín bez konkrétnych opatrení neprinieslo obrat v ichpostavení. Doterajší vývoj etnických menšín v Maďarsku oprávňuje vysloviťtvrdenie, že podobný asimilačný proces by bol postihol všetky nemaďarské národy anárodnosti v prípade, že by sa roku 1918 neboli rozhodli opustiť rámec uhorskéhoštátu. Ich odchod, utvorenie vlastných štátov a medzinárodné potvrdenie tohtorozhodnutia Trianonskou mierovou zmluvou bola cesta ich národnej záchrany. O toväčšmi, že vinou dlhodobej protimenšinovej politiky maďarských vlád väčšinamaďarskej verejnosti je naladená proti menšinám a ich právam. V tejto situáciietnickým menšinám, ktoré 150 rokov odolali maďarizačnému tlaku, v súčasnomdemokratickom Maďarsku hrozí zánik.

Ak dnes Maďarsko upozorňuje svetovú verejnosť, že vsusedných štátoch má najväčšie etnické menšiny, svedčí to o tom, že tietomenšiny mali priaznivé podmienky na zachovanie a rozvíjanie svojej identity. Maďarskosa takýmto výsledkom nemôže preukázať. Naopak, Maďarsko, ktoré svojou politikouasimilácie priviedlo doma všetky menšiny na pokraj ich záhuby (k slovenskej menšinesa v dnešnom Maďarsku hlási asi 10 000 príslušníkov), voči maďarským menšinám vzahraničí používa iné kritériá, vystupuje z pozície ich ochrancu a domáha sa zakaždú cenu rozšírenia ich práv. Najmä po vzplanutí etnického konfliktu v bývalejJuhoslávii vysiela do sveta signály, že ak sa má predísť podobnému etnickémuvýbuchu v strednej Európe, treba vyhovieť požiadavkám maďarských menšín vRumunsku, na Slovensku a vo Vojvodine. Sprievodným znakom tejto politiky je zámerneživená psychóza "útlaku maďarských menšín" v susedných štátoch,dramatizovanie vzťahov medzi vládou a politikou maďarských menšinových strán aobviňovanie vlád týchto štátov zo stupňovania napätia v regióne, ktoré údajneohrozuje mier a medzinárodnú bezpečnosť. Nie je bez zaujímavosti, že maďarskápolitika pri riešení etnických problémov a vzťahov väčšiny a menšiny v štáteaž priveľmi dáva prednosť

etnickému princípu pred občianskym, teda práve tomu princípu,ktorý na Balkáne vyvolal konflikt.

Trianonské výročie sa neobišlo bez forsírovania problémumaďarských menšín v susedných štátoch. Táto otázka dominuje v publicistike, vovyjadreniach politikov a dokonca historikov. Zhodne sa konštatuje, že za vytvoreniemaďarských menšín v susedných štátoch i za ich 75-ročný vývoj nesúzodpovednosť veľmoci. Zazneli výzvy, aby veľmoci dopomohli k náprave etnickéhoproblému Maďarov v zahraničí. Nechýbali ani konkrétne návody, podľa ktorýchsúčasný problém maďarských menšín možno riešiť vytvorením novýchúzemnosprávnych celkov kolektívneho typu, teda lokálnou autonómiou, pričom sauvádzajú vzory severských štátov. Ak štáty, v ktorých žije maďarská etnickámenšina, sa uchádzajú o členstvo v Európskej únii, západoeurópske štáty aosobitne veľmoci by mali ich vstup viazať na splnenie politických požiadaviekmaďarských menšín. V opačnom prípade - zazneli varovné hlasy - treba počítať snapätím medzi väčšinovým národom, etnickou menšinou a materskou krajinou.Zároveň odzneli aj tvrdenia, že revízia hraníc nemôže vyriešiť etnický problém,ale zároveň sa zdôrazňovala tá časť Záverečného aktu z Helsínk, kde sa hovorío zmene hraníc pokojnou cestou. Ešte jasnejšie vyznievajú vyhlásenia maďarskýchmenšinových politikov v susedných štátoch, ktorí otvorene volajú po pokojnom"zjednotení rozdeleného maďarského národa".

Trianonské výročie poskytlo príležitosť prejaviť sa ajextrémnym a prehnaným názorom, ktoré sa sústredili na kritiku povojnovéhousporiadania a na "koristnícke, nacionalistické a šovinistické" ambíciesusedov. Vyčíta sa im, že Maďarom "zobrali" nielen územie, hospodárstvo amocenské pozície, ale aj nerastné bohatstvo. Za veľmi pochybnú treba pokladatargumentáciu určenú pre zahraničnú verejnosť, že koncom 15. storočia Uhorsko na80-85 % obývalo maďarské etnikum a mnohonárodnostným štátom sa stalo až vnovoveku. Odkial' sa potom zobrali nemaďarské etniká, ktoré sa po ústupe Turkov zUhorska tak preľudnili, že osídľovali voľné oblasti na juhu? Našli sa aj prísnikritici Trianonu, ktorí zašli tak ďaleko, že v rozpore so skutočnosťou stáleopakujú tézu dobovej maďarskej propagandy o veľmi chabých vedomostiach všetkýchtých, čo rozhodovali o budúcom osude strednej Európy. Mnohé extrémne hlasy zazneliaj na verejných zhromaždeniach, v tlači a v masmédiách. Trianon dávali dosúvislosti s maďarskými národnými záujmami a tzv. traumou maďarskej spoločnosti.Vyzývali verejnosť a vládu, aby sa zasadili za nápravu trianonskej "krivdy".Viaceré združenia, pomenované podľa bývalých častí Uhorska, poskytli k 75.výročiu Trianonu spoločné vyhlásenie, v ktorom sa hovorilo, že "zastupujúzáujmy časti národa na odtrhnutých územiach", čo sa rovná otvorenej iredente avýzve na revíziu súčasných hraníc.

V znamení trianonského výročia sa niesla i medzinárodnákonferencia v Budapešti, ktorú zorganizoval Svetový zväz Maďarov. Tu prezentovalisvoje postoje k Trianonu vedúci politickí činitelia maďarských menšinových stránzo susedných štátov a organizácie Maďarov vo svete. Popri prejavoch obsahujúcichmnoho emotívneho náboja a v značne subjektívnych vyhláseniach zaznela ostrá kritikana adresu povojnového usporiadania a dôsledkov mierovej zmluvy. V súlade s koncepcioumaďarskej vládnej politiky sa vyjadrila aj požiadavka autonómie pre maďarskémenšiny ako kompenzácia za negatívne dôsledky Trianonu. V odsúdení povojnovéhovývoja najďalej zašiel predseda Svetového zväzu Madarov S. Csoóri, ktorý vyhlásil,že Trianonská mierová zmluva "bola najhoršia zmluva, akú v Európepodpísali". Kým L. Tőkés, čestný predseda Demokratického zväzu Maďarov vRumunsku, na konferencii povedal, že Trianon sa ešte nestal históriou, lebo jesúčasťou dnešnej politiky a sprevádzajú ho nevyriešené problémy, M. Duray,predseda Spolužitia zo Slovenska, žiadal, aby sa maďarské menšiny v zahraničípokladali za partnerský národ. Na konferencii sa vyslovila požiadavka, aby v záujmeprekonania ľahostajnosti, ktorá údajne vládne v Maďarsku v otázke dôsledkovTrianonu, došlo k zjednoteniu všetkých maďarských politických subjektov doma i zahranicami, aby sa dosiahla náprava trianonskej "krivdy".

Jedným z najťažších balastov, ktorý sa začal Trianonom, jetzv. trauma, ktorá ovládla maďarskú spoločnosť a trvá doteraz. Názory, ako juparalyzovať a vymaniť sa z nej, sa v Maďarsku rozchádzajú, a to preto, že sa lenveľmi pomaly presadzuje realistický postoj na otázku príčin jej vzniku a na faktory,ktoré ju živia. Dodnes v maďarskej verejnosti prevláda názor, že "trianonskátrauma" bola prirodzenou reakciou maďarskej spoločnosti na vtedajšie prevratnéudalosti, za ktoré maďarská vládna politika nenesie vinu, a teda ani nie je v siláchMaďarska odstrániť ju. Z toho vyplýva, že aj jej pokles bude závisieť ododbúravania jej príčin, ktoré podľa všeobecnej mienky v Maďarsku musia prísť odveľmocí. Kvôli historickej pravde treba povedať, že na dlhom pretrvávaní"trianonskej traumy" nesie vinu najmä maďarská vládna politika aprotitrianonská propaganda, ktoré ju živili a ovplyvňovali celé generácie v duchunezmieriteľnosti s povojnovým usporiadaním, ďalej utvrdzovaním pocitu"nespravodlivosti a krivdy", ktoré sa v konkrétnej forme premietli vudržiavaní nádeje na revíziu hraníc a vo viere v návrat starých pomerov. Významnousúčasťou "trianonskej traumy" je aj emotívna stránka. Živila sa pocitom"nespravodlivosti" z rozdelenia straty hegemónie v karpatskej kotline, z"poníženosti" veľmocí a z dojemného vykresľovania šoku, ktorýprežívala maďarská spoločnosť v čase podpísania mierovej zmluvy v Trianone. Tátointerpretácia "trianonskej traumy" prevláda v Maďarsku aj v súčasnosti.Trianon a jeho následky sa ani po sedemdesiatich piatich rokoch nechápu ako nezvratné auzavreté historické udalosti, ale skôr ako živá pretrvávajúca skutočnosť, ktorejdôsledky možno napraviť určitým odškodnením Maďarska.

"Trianonská trauma" mimoriadne rezonovala v maďarskejmenšinovej politike v zahraničí, ktorá vyrastala a vyrastá z ireálnychiredentistických a revizionistických nádejí a bráni jej vyrovnať sa s realitou anajmä prekonať handicap zmeny z vládneho národa na menšinu.

Popri tejto negatívnej interpretácii zaznievajú v Maďarsku ajrealistické hlasy, ktoré priznávajú, že minulosť nemožno budovať na ilúziách,fikciách a emóciách, lebo jatrenie rán bráni spoločnosti vyrovnať sa s realitou.Cesta k prekonaniu "trianonskej traumy" vedie cez racionálne poznaniehistorických faktov, cez odhalenie príčin a koreňov, čo ju vyvolali, cez vymanenie saspod vplyvu historických stereotypov a emócií, ktoré zahmlievajú minulosť. Niektorímaďarskí historici tvrdia, že "trianonská trauma" je vlastne vyvrcholenímcelého radu menších tráum z minulosti. Ak je to tak, potom jej príčiny trebahľadať hlbšie, v koncepcii a vo vytyčovaní strategických cieľov maďarskejpolitiky.

Celkovo "trianonská trauma" značne zaťažujesúčasnú maďarskú verejnosť, obracia jej pozornosť do minulosti a na problémy,ktoré v dnešnej integrujúcej sa Európe nemajú miesto a ktoré sa raz navždyuzavreli. Tým skôr, že návrat do minulosti a otváranie starých problémovneprispieva k zblíženiu medzi národmi a štátmi tohto regiónu.

Bratislava október 1995

Ladislav Deák

historik

[ Back ]